Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Dvadsaťjedenročný Bartolomej Horváth sa zobudil, obliekol si montérky a šiel na stavbu košického hotela Slovan, kde pracoval. Nemohol však robiť, lebo v ňom kypela zlosť.
Môj pradedo bol bubeníkom obecnej kapely. Na Štedrý deň postavil v obývačke stromček, obliekol si zimník a manželke dal letmú pusu na líce. Bol čas ísť.
Ako sa ti páčila Bratislava, synak? Spýtal sa otec, keď sa jeho ratolesť vrátila zo školského výletu. Chlapec smutne pokrčil plecami a odvetil: Pre autá a domy som ju nevidel.
Strýkovi mojej mamy sa zapáčil bohémsky život. Sliepky a svine vymenil za vysedávanie v krčme. Odhodil vidly a vykašľal sa aj na kýble s pomyjami. Celé dni sa díval na dno pohára.
Keď zapadne slnko, prebúdzajú sa vo mne šelmy, ktoré chcú žrať. Počujem, ako skuvíňajú. Snažím sa ich upokojiť, ale sú neodbytné. Nakoniec im podľahnem a kŕmim ich až do polnoci.
Vystúpili z tieňa mužov a zarábajú nemalé peniaze. Šéfujú firmám, rozumejú obchodu a majú výbornú stratégiu. Ako to teda je, patria ženy do biznisu? Sú schopné súperiť s mužmi?
V Tescu na Kamennom námestí mi predavačka blokovala tovar. Potom zbadala niekoho za mojím chrbtom, vzdychla si a spýtala sa ma: „Neviete náhodou po anglicky?“
Jožko vyzerá stále tak, ako vyzeral v časoch, keď som sa pred ním schovávala za smetné koše. Čierne vlasy, chlpaté ruky, hrubý hlas. Taký čert bez chvosta.
Elektrikár, reklamný mág, inžinier, prevádzkar pivovaru, sanitár. Ďakujem, neprosím. Ale nedajú si povedať. Dohadzovačky mi mužov podsúvajú nonstop.
V Dubaji bolo všetko vyleštené. Dlažba, obloha aj vzduch. Už len prítomnosť v tomto meste z vás robí boháča. Nečudo, že som sa tak cítila i ja.
Pred tridsiatimi rokmi sme sa otvorili svetu a svet sa vmiešal medzi nás. V bratislavských škôlkach hopsajú brčkavé mulatky, váš ortopéd je moslim a vaša kozmetička pochádza z Ázie.
Obzrela som sa ponad plece a spýtavo som sa pozrela na kolegyňu. Mala som rozpísaný e-mail a nepočula som, čo práve povedala. „Hovorím, že nech už sú konečne sviatky, ja nevládzem!“
Človek už nemá pokoj ani na dovolenke. Vláči so sebou starosti z domu a nevie sa aklimatizovať. Potom si dopraje miestne špeciality a serie ho, že sa už tri dni nevyprázdnil.
Ružena vstala ešte za tmy. Keď sadla na bicykel, počula krákanie, ale vrany nevidela. Ulice boli vyľudnené, v domoch sa ešte nesvietilo. Bolo presne 25 rokov od pádu komunistického režimu.
Keď zaspávam a spomeniem si na to, koľko mám rokov, zľaknem sa. Tak ma to vystraší, že si radšej schovám hlavu pod perinu. Chcem pred tým utiecť, žiaľ, vek ma dobehne i pod duchnou.
Klaudia žije v dedine blízko Šamorína. Za prácou denne cestuje do Bratislavy. Je zhovorčivá, má peknú tvár a husté vlasy. Občas sa spontánne rozosmeje. Má čosi pred tridsiatkou, ešte na nej nevidno, že je zotročená.
Privolaný taxík zastal na frekventovanom námestí. Svižne sme doň s kamarátkou nastúpili, aby neblokoval premávku. Usadili sme sa na zadných sedadlách a keď sa auto pohlo, nahla som sa k vodičovi.
Údajne až 90 percent ľudí si nevšimne, akú farbu očí má čašník, ktorý ich obsluhuje. Ja na oči čašníka, ktorý nám bol pridelený počas firemnej večere, do smrti nezabudnem. Boli hnedé a plné nenávisti.
Keď skončila omša, v dave pred kostolom som zbadala babkinu kamarátku. Zmätene sa obzerala na všetky strany, akoby niekoho hľadala. Potom pristúpila k jednej pani a oslovila ju: Prepáčte, kde som?
Na chrbte mám aktovku, stojím na chodníku a počúvam kamarátku, ktorá mi nadšene hovorí o Anne zo Zeleného domu. Podáva mi knihu a ja si ju beriem domov. Zvieram ju v rukách ako nejaký poklad.
