Natália Blahová
Možno o vás a možno o číslach
Stala som sa náhradnou matkou. Jedným sa to zdá čudné, ba až čudácke, iní nešetria superlatívmi na moju adresu. Len málo je takých, ktorí sa nad tým nepozastavujú. Viem, nie je to u nás normálne.
Som sociálna poradkyňa. Ľudské práva, práva dieťaťa, rodinná a sociálna politika sú témy, ktorými sa zaoberám celý svoj pracovný život. Túžim po slušnom štáte, ktorý by fungoval pre ľudí a myslel aj na tých najslabších. Zoznam autorových rubrík: Rodina, úvahy, Poézia, pocitovky, knižnica, Komentáre, u nás, Politika, foto, nezaradené
Stala som sa náhradnou matkou. Jedným sa to zdá čudné, ba až čudácke, iní nešetria superlatívmi na moju adresu. Len málo je takých, ktorí sa nad tým nepozastavujú. Viem, nie je to u nás normálne.
Na sánky a lyže sa ďalej práši v pivnici. Nová lopata na sneh sa naďalej skvie novotou. Zo snehúľ a rukavičiek do budúcej zimy deti povyrastajú... Zima nám nadelila len niekoľko snehových vločiek. Pobudla iba chvíľu. A bez snehovej periny.
Moja schránka sa za posledný týždeň zaplnila Vašimi odkazmi a otázkami. Veľmi sa tomu teším, pretože to je dôvodom, prečo Vám píšem.
- Koľko má tá vaša malá?, - pýta sa mamička s kočíkom odparkovaným hneď pri tom mojom. Sedeli sme pri pieskovisku, sledovali naše staršie detváky a snažili sa o spoločenskú konverzáciu.
V otvorených dverách našej triedy podchvíľou stáli hlúčiky starších chalanov. Cítili sme sa trochu trápne, že si nás, vyjašených prvákov, takto bezostyšne prezerajú ako v ZOO. - No konečne pekné baby!-, zahlásil jeden zo štvrtákov, čo spôsobilo, že sme sa necítili o nič menej trápne, ale aspom sme pochopili.
- Mami, išliel by som na dovolenku. Niekde, kde je to zaujímavé. Napríklad do Atlantídy.
Tak toto sme všetci počúvali už od škôlkárskych čias. Až keď mám svoje vlastné deti, uvedomujem si nezmyselnosť tohto príkazu.
Teraz žiješ v tme a tichu, ktorý si si tak priala. Odkázala si mi, aj ďalším desaťtisíc ľuďom vo svojom liste na rozlúčku, že každému, kto by trápenie ako máš ty, zľahčoval,sa máme vysmiať do tváre.
Vidíš, aká si suchá? Dám ti napiť, počkaj. No, potom ti bude lepšie...
Dzeci moje, vojna bude! Šak, jak to len móže dopadnút, ked sa už ani brat ze sestru neznesú! Takto výchovne na nás pôsobila naša babička, keď sme sa kopali, štípali a nadávali si do debilov a kráv. No zdá sa, že akékoľvek pozitívne pôsobenie nemalo cielený dopad.
Neterku som nevidela od pohrebu jej mamy, mojej sestry. Nevedela som, ako sa po tie roky mala, ani či dokončila školu. Také pekné, šikovné dievča... Vraj sa dala na drogy. Už som vypla televízor, pozhasínala a chystala som sa ísť spať. V tom zazvonil telefón. Hneď som sa zľakla. Veď uprostred noci, chodia iba zlé správy.
Tento príbeh je pravdivý. Pre zachovanie anonymity osôb sú mená a reálie pozmenené.
- Ahoj, miláčik! Čo bolo v škole? - Dostal som jednotku. - To je super. A z čoho? - Z takého dotazníka. Anonymného.
Pamätníkom sa ospravedňujem, pretože už celkom presne neviem, ako sa to píše, ale ako sa to pozerá som si spomenula v silvestrovský večer. Bol tam božský Kája aj Helenka, slečny v róbach s pštrosími perami zabodnutými v účesoch, scénky boli trošku vlažné a nedynamické, repeťácke hopsačky striedali odpaľovačky z osemdesiatych rokov... Chcela som sa nechať baviť papučovým štýlom, ale napokon som si pripadala ako Fantozzi: devětadevadesát přepnutí programu za pouhých třicet vteřin...
Mojim drahým čitateľom, priateľom a novým známym aj dôstojním protivníkom...
V hrdle som mala obrovskú hrču, triasli sa mi ruky, počula som svoj hlas, ale netušila som, čo hovorím, iba som si v duchu rátala tachykardie. Naživo v hodinovej diskusii.