Pavel Dvořák
Čo jedia Číňania a čo my?
Koľko ľudí toľko chutí. U tak vzdialených kultúr, ako je tá čínska a naša, to platí dvojnásobne. Čo majú radi Číňania, no našinec by to do úst nedal?
Volám sa Pavel Dvořák, 12 rokov žijem v Číne, píšem blog a natáčam videá o čínskej kultúre a živote v Šanghaji (www.cestycinou.sk); píšem, prekladám a vydávam knihy (www.vydavatelstvorak.sk). Podrobnejšie na www.paveldvorak.sk Zoznam autorových rubrík: Čína
Koľko ľudí toľko chutí. U tak vzdialených kultúr, ako je tá čínska a naša, to platí dvojnásobne. Čo majú radi Číňania, no našinec by to do úst nedal?
Opäť nastal čas predlžovania víz. Nezostávalo mi teda nič iné, ako stráviť úradný deň na cudzineckej polícii. Nič príjemnejšie nepoznám. Veď to všetci poznáme. Či?
Zavrite oči a predstavte si niečo pod slovom “Čína”. Nie jedlo, ani ľudí, ale krajinu. Vynorila sa vám pred očami krajina homôľ, pomedzi ktoré sa tiahne dlhá rieka? Tak tam som sa vydal v novom videoblogu.
Na svete je veľa miest, o ktorých sa dá napísať kniha, ale málo takých ulíc. Jednou z nich je však rozhodne barcelónska La Rambla.
Kedysi dávno utekal čínsky cisár cez Yunnan. Vyhladnutý a takmer bez síl niekde uprostred Yunnanu narazil na malú dedinu. V dedinke zbadal tohto utrápeného muža dedinčan a hneď ho pozval k sebe na jedlo.
Hľadanie stratených svetov sa blíži ku koncu. Minimálne moja prvá cesta, ale do Yunnanu ma čakajú ešte dve ďalšie. Tentoraz schádzame z kávových plantáží dole a ideme do mesta Tengchong.
Vnikli sme do subtropického až tropického pásma a znížili sme našu nadmorskú výšku z cca 2 000 m n. m. len na 800 m n. m. Naším hlavným cieľom sú kávové plantáže v okolí mesta Baoshan.
Shibaoshan, hora kamenných pokladov. Tak sa prezýva miesto, kde sa nachádzajú budhistické sochy a vyobrazenie ešte z čias kráľovstva Nanzhao, ktoré bolo založené troma kráľmi v roku 729.
Z mesta moslimov sme pokračovali hľadať stratené svety do krásneho historického mesta Weishan. Západný turista tu nie je ani jeden. Chodia sem iba naozaj scestovaní sinológovia, aby ešte rýchlo zachytili miznúcu Čínu.
Po oddychu v slávnom Dali sme sa zase vybrali do turisticky neznámych miest. Zvyšok cesty, ktorý nás čaká, je veľmi rôznorodý, takmer každý deň navštívime inú menšinu.
Konečne oddychový deň od hľadania stratených svetov. Posledných šesť dní sme ich našli až príliš, a tak sme si užívali plnými dúškami civilizáciu v nádhernom hoteli neďaleko historického centra Dali.
Predchádzajúce dva dni boli veru mokré a studené. No to, čo nás čakalo ráno po mrazivej noci, stálo za všetky tieto útrapy. Slniečko, konečne slniečko…
Bolo to fajn, nezobudiť sa do lejaku uprostred čínskych hôr. Pretože ten predchádzajúci deň bol naozaj namáhavý.
Druhá polovica pochodu s karavánou mulíc počas hľadania stratených svetov bola naozaj v stratených svetoch. Štyri dni žiaden signál, žiadna elektrina, žiadna civilizácia.
Ráno sme sa v Shaxi nalodili na našu karavanu. Pozostávala z dvoch mulíc, dvoch koní, dvoch majstrov národnosti Bai a nášho horského vodcu Yang-a. Keďže Yang sa v čínštine vyslovuje podobne ako Jan, hovorili sme mu Honza.
Netušili sme, že pri hľadaní stratených svetov sa vrátime v čase. Doslova, pretože dnes sme celý deň strávili na trhu, ktorý sa v historickom meste Shaxi organizuje už viac ako tisíc rokov pravidelne každý piatok.
Náš druhý deň v Shaxi sme plánovali oddychovo. Čakal nás bicyklový výlet do parku Shibaoshan a potom prechádzky pomedzi 1 300 rokov staré budhistické chrámy a sochy.
Nasadáme na malé autíčko pre 7 ľudí, i keď dnu je asi 10 pasažierov. Poslední dvaja – babička s dieťaťom sedeli v kufri, hneď na našich batožinách. Všetci fajčia a šoférova jazda nám naháňa zimomriavky.
Už dlho som túžil ísť čínskou divočinou, prespávať v stanoch a v dedinských chrámoch, pomáhať na vidieku a spolu s domácimi variť miestnu stravu.
Vodná kaligrafia, taiji, čínske jianzi, či ako sa tejto kopanej hre vraví - pierka, no a samozrejme tancovačky. To všetko patrí k slnečným dňom v Pekingu!