https://www.facebook.com/pivacekblogRád píšem a rád stretávam inšpiratívnych ľudí, preto som okrem článkov začal robiť rozhovory, ktoré publikujem na mojom blogu. Mojím detským snom je vydať knihu. Zoznam autorových rubrík: Business Stories, Moji veľkí priatelia, Rozhovory, Spoločnosť a tak, Spolok sv. Vincenta de Paul -, Zamyslenia, Recenzie, Reality & stavby, Deti, mládež, tábory, Stalo sa..., Ľudia, kamaráti, Fotografie, Slovensko moje, Veď už ma nekop:-), Depresia, Súkromné, Nezaradené
Raz za čas, keď sa lúči známa športová postava alebo len tak pre charitu, si páni futbalisti, hokejisti alebo iní „isti“ hodia dostaveníčko na športový duel toho-ktorého športu. Keďže hráči sa pozliezajú zo všetkých končín, zápas má často názov napríklad „Brazília vs. Zvyšok sveta“ a podobne. Skúsme sa pozrieť na rodnú hrudu a urobiť akú-takú paralelu.
Neraz som sa pristihol, ako stojím na zástavke a všímam si starčeka šuchtajúceho sa z nohy na nohu, opierajúc sa o vernú spoločníčku – paličku. Alebo babičku, zohnutú pod ťarchou života, ktorá vynakladá všetko úsilie, aby stihla autobus, pri ktorom som ja dvoma skokmi.
Dobrý šéf, kedysi zvaný aj ako súdruh vedúci (pre starších čitateľov), je naozaj skutočná rarita. V svete počítačových technológií, herkulovských výkonov a syzifovskej práce (nie a nie skončiť) je to zjav priam nevídaný. Taký ohrozený ľudský druh. Jedného takého som predsa zažil. Na moje veľké šťastie v mojej prvej robote, ktorá už nebola „akože“. Po skončení výšky som mal všelijaké predstavy. „Pohoda, tabáček“, myslel som si.... namiesto toho, aby som pristál hubou o betón... môj šéfko bola postavička z mojich pracovných snov.
Začalo sa to pred siedmimi mesiacmi, keď kolegyňa vtrhla do kancelárie s pokrikom: Sky má akciu! Nebol by to Slovák, čo by nevyužil všekty možné zľavy. Nasledoval telefonát priateľke a po práci beh (pokiaľ možno, čo najrýchlejšie) do banky so zaplatením leteniek. A potom... 7-mesačné čakanie:-). Dočkali sme sa minulý týždeň - smer Londýn.
Je piatok popoludnie. V práci pomaly ale isto odbíjajú posledné minúty. Ani sa nenazdám a vytúžený čas odchodu je tu. O to viac, že dnes príde moja Aďka (priateľka) do Bratislavy. Bežím rýchlo do najbližších „Kvetov“, vyberám ružu a letím smer autobusová stanica. „Zase to nestihnem“, v duchu si pomyslím. Už viackrát sa mi to „podarilo“.
Nedávno sa mi dostala do rúk pekná fotografia z národnej púti v Šaštíne. Rad nablýskaných škodoviek sa odráža v lúčoch letného slnka. A vtom, medzi všetkými tými stodvadsiatkami a stovkami... jeden Favorit. Písal sa rok 1990. Hrdý majiteľ si musel vystáť alebo lepšie povedané počkať celé mesiace, kým sa dopracoval k tomuto skvostu vtedajšieho automobilového priemyslu v susednom, vlastne ešte „našom“ Česku.
Čo si budem navrávať... som ľudomil. Niekedy až nepoučiteľný. Viem sa na človeka nahnevať, sršať hnevom spravodlivých... a stačí jedno slovo... a ja neviem, že sa niečo stalo. Naopak, pri najmenšom náznaku nezhody s kýmkoľvek, na kom mi aspoň za mak záleží, som celý nešťastný, nespím a už vopred sa mi v hlave splietajú nitky ospravedňovania sa. Pri tejto povahe sa veru človek natrápi až-až. Mám to ja ale šťastie, že v jednom ľudskom živote, nasýtenom radosťami i strasťami, človek nestretne len samých odľudov (zopár sa vždy nájde), ale aj tých pár ľudí, ktorí vedia byť kamarátmi... ba priam „kamarády do deště“. Feri je naozaj dobrý exemplár...
Videl som ju stáť na rohu pred vchodom do banky. Malá, zhrbená, v rukách zvierajúca kyticu umelých kvietkov. Babička. Skoro taká, ako tá moja. Ba možno ešte staršia. Človeku až srdce stislo. Vidieť bezdomovcov pokrikujúc po sebe v opojení alkoholom – na to som už takmer apatický. Dá sa zvyknúť na hrubých chlapov túlajúcich sa po ulici. Ale na toto?! Na to si akosi neviem zvyknúť... Pristúpil som bližšie.
Mám rád, keď sa niečo deje. Nikdy som nevydržal dlho sedieť na zadku. Tak sa stalo, že i napriek výhradám celej rodinky som sa vybral do Ameriky. Celkom sám. Ako študent na výške som o tom veľmi neuvažoval, čo sa stane, keď sa stane. A tak sa stalo... Leto prešlo čoby voda, ja som nakoniec strávil drsné i krásne tri mesiace u bývalej učiteľky angličtiny, ktorá bola pôvodom z USA. V posledný spoločný deň ma zaviezla na letisko do Seattlu a ja som sa ocitol sám. Ešte pár hodín a stretnem sa s kamošom, ktorý si to odkrútil na východnom pobreží. Večer 10.september 2001.
Tieto riadky nosím v srdci deväť mesiacov. Presne toľko, kým vypučí nový život. Vždy, keď som sa ich snažil vyriecť, akokoľvek som sa snažil, vždy mi uviazli v hrdle v suchu nezmyselnosti a občas aj beznádeje. Presne toľko, čo odišla. Mama siedmich detí...
Veru. Dostala aj mňa... vraj angína. Sadnem si na stoličku, s trochu zalepenými očami a za neustáleho pokašliavania otváram služobný notebook. Dávam sa do písania môjho prvého článku. Hm... to by ma ani v bláznivom sne, ktoré občas mávam, nenapadlo. O pol druhej v noci. Opäť sa mi to potvrdilo – život je plný paradoxov.
