Prichádzam výnimočne načas. :-) Práve si berie batožinu, ktorú džentlmensky vymením za môj malý ruksak. „To je ale teplo!“, zahlási pri prvom nadýchnutí vo východe zo stanice. No veru, toto nie je Orava...
O pár sekúnd už čakáme na bus. Som rád, že jej môžem ukázať nové autobusy, ktoré tu premávajú. Do jedného takého nastúpime. A už sa spokojne vezieme. Pokojná okružná cesta Petržalkou. Nastupujú obnažené baby, čo samozrejme nemôže zostať bez komentára.
Vystupujeme. To ešte netuším, že sa moje dobrodružstvo s týmto autobusom nekončí... Príchod domov, krátky oddych, vybalovanie vecí... a vtom...
- „nevidel si moju igelitku?“
- „A čo tam bolo,“ spýtam sa ľahostajne.
- „Peniaze, mobil, neviem či aj doklady,“ odpovie nervózne s miernym strachom.
- „Nevidel.“
Nasleduje chvíľa hľadania a očakávania. Nič. Po pár minútach je to jasné – v autobuse.
Zapínam počítač. Ako sa hovorí „všetko je na webe“. Snažím sa zistiť, ktorým spojom sme to my vlastne cestovali. Za neustáleho volania na stratený mobil rozmýšľame či by sme nemali dať zablokovať toto číslo. Orange, MHD, Orange, MHD... preskakujú myšlienky v mojej hlave. Pozerám na hodinky. Už je tomu hodina a pol. Veľkú šancu nevidím... ale predsa, skúsiť to treba.
Vybehneme na zástavku ako splašený kôň a čakáme. Prichádza linka číslo 88. Aďka sa beží pozrieť do autobusu a ja za šoférom. Mladý, ochotný chlapík mi pomáha zistiť, ktorý z kolegov to tak bude. „Ja som číslo dva, ale to bola zrejme päťka,“ vraví. Poďakujem sa. Ja vystupujem zamyslený a on zatvára dvere. Ani som si neuvedomil, že moja polovička je tam. V autobuse. Odváža ju preč a ja neviem či smiať sa či plakať. Pobehujem medzi zástavkami, ktoré sa nachádzajú takmer oproti sebe. Som akurát na tej zlej strane, keď si to valí ďalšia linka č.88. Pýtam sa šoféra či nevie, kedy pôjde okolo „päťka“. Vraj nevie. Narýchlo sa pozerám na číslo na prednej karosérii a čo nevidím... číslo 5! „Tak takto sa chcel na mňa vykašľať?!“
Ukecám ho, aby mi otvoril zadné dvere. Akoby naisto sa vrhnem do autobusu a spod určeného sedadla vyberám tašku. Priamo spod nôh nejakého tínedžera, ktorý nechápajúc krúti hlavou. Ostatní takisto. S pocitom úľavy vystupujem a kývam „divnému“ vodičovi. „Už len nájsť Aďu,“ pomyslím si.
Bežím na ďalšiu zástavku. Šprint „ostošesť“ a jej nikde. Prekvapenie. S pocitom vyčerpania sa poberám domov. „Veď nie je malé decko,“ hovorím si. Aj tak mi poihráva na tvári úsmev. Niekoľko metrov pred našou bránou sa zrazu zjaví. Vysvetľuje mi, ako sa dostala naspäť. Nedošlo mi, že moju skratku medzi panelákmi asi nepoužije. Hlavne, že sme spolu a taška sa už nevyváža v žiadnej linke hromadnej dopravy.
Po celý čas som veril, že sa nájde čestný človek, ktorý by ju vrátil. Aj preto som písal SMS na stratený mobil. Musím však sucho konštatovať, že len vďaka nevšímavosti ľudí sa dostala opäť k nám. V neporušenom stave.
„Čo sa ma netýka, to ma nebolí.“ – tak to v dnešnom svete chodí.
