https://www.facebook.com/pivacekblogRád píšem a rád stretávam inšpiratívnych ľudí, preto som okrem článkov začal robiť rozhovory, ktoré publikujem na mojom blogu. Mojím detským snom je vydať knihu. Zoznam autorových rubrík: Business Stories, Moji veľkí priatelia, Rozhovory, Spoločnosť a tak, Spolok sv. Vincenta de Paul -, Zamyslenia, Recenzie, Reality & stavby, Deti, mládež, tábory, Stalo sa..., Ľudia, kamaráti, Fotografie, Slovensko moje, Veď už ma nekop:-), Depresia, Súkromné, Nezaradené
Takto sa vyjadril o Liptove môj kolega. Trochu ma to zaskočilo, preto som hneď začal uvažovať, čo všetko možno nájsť v tomto kraji pod horami a lesmi. A bol som veľmi prekvapený. Liptov má naozaj všetko. Pozývam vás na prehliadku tohto regiónu ako druhého pokračovania o krásach Slovenska.
Vystupujem z rýchlika v Kraľovanoch hádam po stýkrát. Do uší sa mi práve dostáva hlásenie: „Osobný vlak do Dolného Kubína stojí na oravskom nástupišti.“ Podchodom som tam za pár sekúnd a už nasadám do motoráčika familiárne zvaného „Oravka.“ Kto nevidel, nevie, kto vie, ten sa pousmeje. Začína sa prvý zo série článkov o krásach Slovenska. Verím, že poteší a možno i poodhalí skryté krásy našej malebnej krajiny olemovanej horami, s hlbokými dolinami, tmavými lesmi, slnečnými stráňami a rovinami. Prvý bude o mojom milovanom kraji.
Na mojich potulkách po horách ma cesty, nie je tomu až tak dávno, zaviedli do poľského mestečka Zakopane. Z diaľky sa hrdo pnel vrch Giewont (zasadený do krásnej panorámy Tatier), s krížom na vrchole. Čo ma však ešte viac zarazilo, bolo množstvo vlajok na stožiaroch po celom mestečku. Žltobiele a jasnomodré sa skveli v ranných lúčoch slnka. Vraj na počesť slávneho Poliaka - Karola Wojtylu. „Dobre,“ pomyslel som si a vydal sa stúpať do už spomínaného kopca. Po návrate ma čakalo ďalšie prekvapenie – drevený kostol so sochou, na ktorej sa bronzovými písmenami vynímal nápis: SANTO SUBITO – Nech je svätý. Z celého miesta bol cítiť duch usmievavého a dobrotivého Otca, ktorého milovali najmä mladí po celom svete. V pondelok uplynulo 28 rokov odkedy zazneli jeho pamätné slová: „Nebojte sa!“ Jedni z prvých, ktoré povedal tomuto svetu ako Ján Pavol II.
Netrvalo veľmi dlho, kým som zistil, že blogeri sú jedna veselá a živá banda. S niektorými som si ja, blogerské mimino, začal písať hneď ako som robil prvé (nadšené) krôčky na blogu. Nechápal som ako dobre sa mi kecá s niekým, kto sedí za compom niekde v Žiline alebo Pezinku, koho som nikdy predtým nevidel, ale aj tak sa mi ten NIEKTO stal spriaznenou dušou. Ako sa však vraví - lepšie raz vidieť ako... A tak sa stalo...
Áno existuje aj také miesto na Zemi. Mnohí z vás si isto vybavíte pôrodnicu, kde je väčšina (tých šťastnejších) detí prijatá s láskou. Čo však, ak toto dieťatko, alebo aj dospelý človek, je trochu nazvime to „iný“. Človek s mentálnym postihnutím. O mojom prvom bližšom kontakte s nimi vám dnes porozprávam.
Jurij bol po celý život ráznym chlapom a tak trochu mi pripomínal môjho nebohého dedka. Za môjho pobytu v ukrajinskom Ternove som sa vystriedal u viacerých ochotných rodín, ale tá jeho zostane pre mňa navždy prvou a takpovediac adoptívnou.
Hlboko obdivujem ľudí, ktorí časť svojho voľného času venujú iným, najmä tým menej šťastným. Nesnažia sa o tom len rozprávať, nedávajú zopár drobných zo svojho prebytku, neuspokojujú si svedomie občasnou promo akciou pre charitu. Oni dávajú sami seba! Zaiste, každá pomoc trpiacim je požehnaním pre obe strany – pre obdarovaných, ale častokrát nemenej aj pre darujúceho.
Ternovo je dedinka učupená pod Karpatmi, neďaleko rumunských hraníc. Dedinka v náručí kopcov, pokrytých lesmi. V údolí rieka (tečúca „odbuka dobuka“) ako sa patrí na správnu dedinu. V strede dva kostoly (jeden „pravo“, druhý „gréko“), štadión s pasúcimi sa kravami, kulturák s vodcom proletariátu - v nadživotnej veľkosti. To všetko na ulici Lenina. Sotva 150 kilometrov od Slovenska. Blízky a predsa na míle vzdialený svet.
Na niektorých miestach človek nechá svoje srdce. Vlastne kúsok srdca. Ten kúsok zostane ľuďom, ktorí ho na oplátku doplnia svojím kúsočkom. Veľkú časť toho môjho si „ukradli“ deti z jednej zakarpatskej dedinky.
Slováci sú už raz takí. Objavitelia, snílkovia, cestovatelia, turisti, ktorých nič nenechá na pokoji. Last minute dovolenky do prímorských letovísk sa stali takmer kultovou záležitosťou po páde železnej opony. Kto by sa už nechystal do Egypta, Chorvátska, Španielska, na Malorku alebo hoci aj do Bulharka? Ja som nebol ani v jednej z týchto (určite zaujímavých) krajín. Pritom nemám pocit, žeby som niečo zmeškal alebo nebodaj si neužil krásnej dovolenky. Symbolom dobrej dovo sú pre mňa hory. Tu je pár fragmentov z tých mojich milovaných.
Tak, ani ma nebolo treba veľmi prehovárať a pridávam sa k básnickemu duu Katka Medveď so svojou troškou do Nedeľnej chvíľky poézie. Aj keď sú to už staršie básne, na blog.sme.sk sú to moje Prviesenky, ako raz napísal náš básnik a velikán slovenského národa.
Slovo na konci nadpisu ma napadlo akosi spontánne... ktovie prečo? Asi zato môže jeden nemenovaný politik, zopár komentárov v tlači či telke a ani blogeri sa nedali zahanbiť Dnes ale o niečom inom...
Nie, nejedná sa o žiadnu novú reality show. Ide o to, čo nám priniesol život sám – v tomto prípade o život v našom hlavnom meste – svojho času „krásavici na Dunaji“.
Práve som sa vrátil z mesta. Malé posedenie u kamaráta prebehlo nad očakávanie. Dobrí priatelia, pozeranie fotiek, červené vínko a za oknami dážď. Idylka ako pri kozube horskej chaty. Len to miesto bolo iné – bratislavský panelák:-).
