Marek Piváček
Už chápem, načo je sexuálna výchova
...alebo o paralelných svetoch vernosti, zodpovednosti a sexu.
https://www.facebook.com/pivacekblogRád píšem a rád stretávam inšpiratívnych ľudí, preto som okrem článkov začal robiť rozhovory, ktoré publikujem na mojom blogu. Mojím detským snom je vydať knihu. Zoznam autorových rubrík: Business Stories, Moji veľkí priatelia, Rozhovory, Spoločnosť a tak, Spolok sv. Vincenta de Paul -, Zamyslenia, Recenzie, Reality & stavby, Deti, mládež, tábory, Stalo sa..., Ľudia, kamaráti, Fotografie, Slovensko moje, Veď už ma nekop:-), Depresia, Súkromné, Nezaradené
...alebo o paralelných svetoch vernosti, zodpovednosti a sexu.
Pokojne sa usaďte, dajte si kávu a zapnite si pokojnú hudbu, akú ja počúvam, keď píšem tieto riadky. Áno, aj vy, ktorí si hovoríte liberáli a podľa vašich slov nič vám nie je sväté. Aj vy, ktorí sa cítíte zranení pre správanie nás kresťanov. Pre hriechy nás všetkých.
NON! – taká bola reakcia väčšiny médií a ľudí po celom svete na útok dvoch ozbrojencov na redakciu satirického Charlie Hebdo v Paríži. Desiati mŕtvi novinári a dvaja policajti. Ako prvé by som rád odsúdil tento čin, pretože žiadna viera nemôže ospravedlniť, čo sa stalo včera. Ale...
Nerád pateticky bilancujem a pozerám sa späť. Často to k ničomu nevedie. Ale keďže lyžovačku som dnes stihol a aj drevo svokrovcom v tuhej oravskej zime vlastnými rukami narúbal, nezostáva mi nič iné ako stratiť pár slov o roku, ktorý za pomoci šampusu, chlebíčkov a jasotu čoskoro prehodíme za chrbát.
Rozhovor s Enfant terrible bratislavskej komunálnej politiky. S človekom, ktorý poukazuje na chyby magistrátu, nevýhodné zmluvy a stranícke šachy v komunále, kde platí “Já na bráchu, brácha na mně”. Ján Hrčka.
Je tomu už pekných pár rokov, čo som dral vysokoškolské lavice. Vlastne 16 od začiatku. Čas plánov, akcií, priateľstiev, skúšania nových vecí. Niektoré veci som však nestihol. Jednou z nich je návšteva Katarínky, o ktorej som prvýkrát počul niekedy na prahu nového milénia od nadšených študentov, ktorí na nej strávili dva letné týždne, aby sa vrátili do minulosti.
Ako som už spomínal, v auguste som sa na dva týždne ocitol v Číne. Prvýkrát. Nemal som veľké oči, naša firma na poslala na služobku, mal by som pracovať. Po dvoch týždňoch som sa však vrátil plný zážitkov, chutí, nových priateľstiev a v neposlednom rade po celkom dramatickej snahe dostať sa konečne domov.
Opúšťam amsterdamské letisko. V lietadle plače zopár detí, ktorých je tu požehnane. Trochu sa čudujem, pretože nás čaká 11,5 hodinový let do juhovýchodnej Číny. Všade šikmé oči až na pár výnimiek. Začínam sa cítiť ako exot.
Pred vyše rokom som nechtiac rozpútal debatu mojím článkom s trochu provokatívnym názvom Prečo som ešte stále verný svojej žene? Naozaj som nečakal 370-tisíc prečítaní. Malo to byť vyznanie mojej žienke k výročiu našej svadby, za ktoré ma veľmi nepochválila. A máme za sebou siedmy rok. Vraj kritický. Tak by som chcel bilancovať, čo som sa od nej naučil za 7 rokov. Rád by som to zhrnul mojou obľúbenou hláškou: „Kým som sa neoženil, myslel som si, že som bez hriechu“, ale to by bolo až priveľmi „easy“.
Dnes sme sa vydali s našou Anetkou na kontrolu na detskú neurológiu na Kramároch v Bratislave. Trochu som mal obavy ako to zvládneme – predsa, bola tam pred niekoľkými dňami s febrilnými kŕčmi a vysokými horúčkami. Nakoniec sa z toho vykľula celkom milá návšteva, aj keď to slovo často nejde s nemocnicami dohromady.
Dnes mám 34. Vlastný sviatok nikdy veľmi neriešim, vždy som to bral ako samozrejmosť, že som o rok starší. V poslednej dobe však stále viac uvažujem nad smrťou a nad večnosťou. Možno aj pre to, že viacero ľudí, ktorých som poznal, tu už nie je. A tí, ktorí zostali, starnú, už nie sú plní sily ako kedysi. Ľudia, ktorí ma viedli za ruku, budú možno onedlho potrebovať moju pomoc.
Rozhovor so turistickou sprievodkyňou a blogerkou Soňou Svoreňovou o cestovnom ruchu, Slovákoch na dovolenke, neslávne známych službách na Slovensku, o Bratislave a jej paradoxoch, o banálnych aj kľúčových problémoch ale aj o výzvach a potenciáli hlavného mesta. O dobrých developeroch a o nádeji, že jedna zo záplav dopláva až ku Slovenskej národnej galérii. Soňa Svoreňová.
Pred dvoma rokmi som sa dal na behanie. Neveril som, že zabehnem viac ako tri kilometre, na polmaratóncov a maratóncov som pozeral ako na ľudí z Marsu, ktorí dobrovoľne podstupujú bolesť, mučia svoje telo a robia aktivitu, ktorú rozumný človek nerobí, keď nemusí. Behanie. Netrvalo dlho a pochopil som. Pravidelne behávam 9 až 13 kilometrov a neviem si predstaviť život bez tejto „sebatýrajúcej" kratochvíle. Behanie neprináša len bolesť a pot, ale aj pocit šťastia. Nechcem nikoho pohoršiť, behanie je však istý spôsob orgazmu, príjemného pocitu, ktorý si dostaví na konci, ak si ho tvrdo odmakáte. Ale nielen preto behávam.
Vyrážame v noci, deti sa snažia zaspať, čaká nás vyše 900 kilometrov, ktoré ubiehajú rýchlo po rakúskej diaľnici, míňame Graz, prechádzame popri Maribore a Záhrebe, slovinsko-chorvástkych dvojičkách. Smer Split, kde sa však cesta nekončí. Pri Splite nás na hodinu a pol zastaví vietor, pre ktorý uzatvorili kus diaľnice. Pomaly sa brieždi, autá pred nami sa kývajú vo víchre, ideme po inej ceste. Po ďalších dvoch hodinách nás ako odmena víta malá colnica v krajine na konci sveta. Vchádzame do Hercegoviny, už len naskok od cieľa, pútnického miesta Medžugorie, dedinky s 5 tisíc obyvateľmi, zjaveniami Panny Márie, suvenírmi na každom kroku, ale najmä miesta, kde ľudia menia svoje životy.
V práci mi zase nevyšlo povýšenie. Myslel som si, že je to po toľkom tľapkaní po pleci v suchu. Nebolo. Môj 6 ročný Citroen začína štrajkovať a k tomu ešte kamarát zdieľal na Facebooku jeho nové Audi. A aby toho nebolo málo, roky pribúdajú a ja už nemám 25 ročnú manželku, ktorá ma každý deň obdivuje. Kaderníčka mi nedávno povedala, že mám prvé šediny, nenašetril som prvý milión a nevolajú ma pán riaditeľ. Cítim sa strhaný, unavený, chýba mi radosť. Často sa pýtam, či je môj život šťastný.
Pred vyše desiatimi rokmi som strávil leto u známych v Amerike. Bolo práve pred voľbami. Známych som sa pýtal, koho budú voliť. Vraj republikánov, lebo nechcú mať za prezidenta chlapa, ktorý (napadlo ma neslušné slovo nevhodné do perexu...) praktikantku v Bielom dome. Nič viac, nič menej. Čo tam potom, že Clinton nezatiahol USA do vojny ako Bush starší, ekonomika, sociálna otázka, politika. Nie - oni chceli mať za prezidenta najmä slušného človeka. Ako sme na tom na Slovensku s vyhliadkami na slušného prezidenta?
Mám rád rozhovory s ľuďmi, ktorí sú inšpiratívni a úspešní vo svojej oblasti. Keď sa mi naskytla príležitosť osloviť moju respondentku so žiadosťou o rozhovor, nezaváhal som ani na chvíľu. Ona, napriek svojim povinnostiam, úspechom, obdivuhodnej kariére, popularite a postaveniu, tiež neváhala a súhlasila. Stretli sme sa v jej kancelárii na 22. poschodí banky, v ktorej je zástupkyňou riaditeľa. Mnohí ju poznajú ako Lady Euro alebo ako najvplyvnejšiu ženu v slovenskom biznise podľa ankety renomovaného časopisu Forbes. Od januára 2014 je nositeľkou vysokého štátneho vyznamenania. Inšpiratívna topmanažérka Elena Kohútiková.
Dnes sa nám kresťanom začína pôst. Mnohí si predstavia pod tým nejaké čudné praktiky, možno stredoveké bičovanie alebo v lepšom prípade pár týždňov bez poriadneho jedla. Omyl. Pôst má byť radostným obdobím. A on naozaj prináša mnohé úžasné veci, ktoré sú často lepšie ako rozkoše tohto sveta.
Nie som veľkým pisateľom recenzií. Verím však, že človek by sa mal podeliť, ak vie o niečom dobrom, o niečom, čo ho posunie ďalej alebo mu aspoň urobí krajší deň. Takým je nesporne filmový dokument Všetky moje deti od režiséra Ladislava Kaboša. Nie je to len príbeh odvážneho a milujúceho farára Maroša Kuffu zo Žakoviec, ale aj vynikajúca sonda do života miestnych Rómov v osade počas mnohých udalostí. Film často rozosmeje pre ich detinskosť, ale aj prinúti zamyslieť sa vidiac podmienky, v akých žijú ľudia. 90 minút mi prešlo ako voda, nechcelo sa mi veriť, že je koniec. V kine zostalo ticho hádam 5 minút po skončení filmu.
Ferko je talent od prírody. Puk naháňa s otcovou 30 ročnou hokejkou po rybníku v malej obci na myjavských kopaniciach. Na stene má plagát Zdena Cháru a Mira Šatana. Aj on raz bude kapitánom! Na rybníku je najlepší, aj pán starosta vraveli, že je talent, aký sa v obci narodí raz za päťdesiat rokov. Za hranicami dediny však o ňom nikdy nepočuli. Prečo?