Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Mám sedemnásť rokov, som študentkou posledného ročníka osemročného gymnázia a namiesto zisťovania presnejších informácií „o tom, čo potom" radšej pozerám Priateľov a napchávam sa ryžou s kukuricou. Takto som si to teda nepredstavovala. Lenivá som bola vždy, ale keď som mala asi tak osem, vízie toho „čo potom" boli o niečo ružovejšie. Keď budem veľká...
Práve som dobehal, je utorok neskorý večer. Osprchovaný sedím prikutý ku klávesnici. Vonku som zažil niečo, čo som pri behu nečakal. Niečo, čo by som čakal hocikde na verejnom mieste, v dennú dobu, v primeranom oblečení, za priaznivých tepelných a povetrnostných podmienok niekedy cez víkend. Len nie dnes, pri behaní, na nábreží Dunaja, v bežeckom úbore a ešte, že by sa také dačo stalo mne.
Po katastrofických následkoch zosuvov pôdy na jar 2010, v novom roku v médiách opäť rezonujú zosuvy na východe Slovenska. Povodne a zosuvy sa v poslednom čase stali strašiakom pre obyvateľstvo v postihnutých obciach, ale nielen tam. Postihnutým v minulom roku sa ušlo nevyhnutnej podpory od samosprávy, čiastočného odškodnenia štátom a nezištnej pomoci od spoluobčanov, čo je vskutku slabá útecha, ak išlo nezriedka o celoživotné úspory, investované do rodinných domov, ktoré po strohom verdikte statika museli byť vo veľa prípadoch asanované. Táto skutočnosť bolí o to viac, že pri využití všetkých dostupných informácií sa takejto situácii dalo predísť. Ako?
Piatok večer a ja nakupujem v hypermarkete, nechce sa mi zajtra strácať čas, budem rada, ak stihnem pozrieť obchody, ktoré môžem absolvovať po celotýždňovej prestávke bez drobcov. Tento krát ma nedostanú, pevne som si zaumienila postupovať podľa zoznamu na lístku - opäť omyl, pár akciových vecí sa v košíku predsa len ocitlo.
Chcel by som sa zamyslieť nad vývojom smutnej bratislavskej kauzy PKO. Keď skúsime očistiť túto „podarenú" mestskú akciu od nánosu ľadového kľudu developera, ktorý vie, že nemá čo stratiť a vie aj to, že si v tejto nepriaznivej ekonomickej situácii môže dovoliť zdržanie, od informačného marazmu odchádzajúcich mestských úradníkov, od ktorých som nepočul logickú odpoveď ani na jednu z položených otázok a v podstate im je celé Pko ukradnuté a informačného marazmu prichádzajúcich úradníkov, ktorí vedia, že môžu len získať, až po vyhlásenia sympatických nostalgikov, ktorí Pko priraďujú trochu väčšiu hodnotu, ako v skutočnosti má, ostáva len jeden veľmi dôležitý fakt: Bratislava prichádza o veľmi podstatný kultúrny priestor, za ktorý nemá náhradu.
Nepatrím k stúpencom politickej korektnosti. Komických príkladov koluje mnoho a ich absurdita často vyráža dych. Naozaj je niekto schopný nízkeho človeka označiť ako „vertically challenged person" a miesto detenčného centra povedať „lieu privatif de liberté"? Pred pár týždňami som však narazila na článok, ktorý ma prinútil zamyslieť sa nad hranicami, ktoré netreba prekročiť ani v jazyku.
Nelákavo vyzerajúca obálka časopisu Ružinovské Echo - Mesačník Metskej časti Bratislava - Ružinov ma zaujala len v súvislosti s komunálnymi voľbami. Politiku z dôvodu svojej všeobecnej frustrácie z nej takmer nesledujem, ešte menej tú na úrovni samospráv. Nepoznám väčšinu mien a neviem čo kto reálne urobil, ani aké sľuby dodržal a nedovolím si povedať kto by bol lepší starosta či poslanec. Nemôžem si pomôcť, zrejme len moja chyba.
Keď pred 2 rokmi zaviedla ŽSSK reklamu v podobe premenovávania vlakov, nemal som k tomu vyhranený názor. Na jednej strane sa mi nepáčilo rozbitie súčasného pomenovania, na ktoré si možno niektorí už zvykli, na inej strane sa mi páčila kreatívna myšlienka, kedy štát len zarobí na tak bežnej veci ako je chodiaca reklama - i keď to by šlo aj bez premenovávania rýchlikov. No mávol som rukou, nemusí to byť zlé. Hlavne by bolo dobré, aby sa vlaky nepremenovávali často, lebo môže prísť k zmätkom. Napríklad tak, že si klient zoberie a prečíta nejaký leták, kde sú ešte staré názvy. Takže raz za dlhšiu dobu by to malo význam.
Viem, že jedna lastovička leto nerobí, ale to, čo sa mi prihodilo pri jednaní so štátnou správou, mi skoro dych vyrazilo. Pozerám si v jeden nemenovaný neskorý jesenný večer vyhlášku ministerstva vnútra, (aj tak sa o tomto čase nič iné robiť nedá), i zrazu ma napadla takáto koučovacio - podsúvacio - deštruktívna otázka.
Som milovníčkou divadla. Keďže som v divadle dosť často, do tohto roku som nemala potrebu zúčastniť sa Dňa otvorených dverí (DOD). Som rodená Bratislavčanka a tak sme si s kamarátkou povedali, že nedeľu 21.11.2010 strávime v Slovenskom národnom divadle (SND). To sme ešte netušili, čo nás čaká.
V poslednom čase médiami niekoľkokrát prebehla správa, že výpis z obchodného registra je možné získať na každom notárskom úrade. Ak bola vaša predstava o systéme fungujúcom na spôsob webu www.orsr.sk, je načase ju poopraviť. Žiaden jednoduchý proces typu: „zadať názov, vyhľadať a tlačiť" vás nečaká. Naopak. Pripravte sa minimálne na dve návštevy notárskeho úradu, a to v rozpätí cca 48 hodín. Ak všetko pôjde bez problémov.
Pre všetkých hypotékou zaťažených slušných mladých ľudí, ktorí sú znechutení tým, ako na nich banky nechutne a legálne úžernícky zarábajú.
Každé ráno, keď idem do práce a každý večer, keď sa z práce vraciam domov, stretávam ľudí, ktorí netušia, po ktorej strane cesty majú chodiť, v prípade že cesta nemá chodník. Chcem hlavne hovoriť o cestách medzi dedinami, na ktorých mnohokrát nie je dostatočné osvetlenie. Stretávam tak deti, ktoré ráno kráčajú do školy, stretávam tak mládež kráčajúcu za zábavou v nočných hodinách pešo z jednej dediny do druhej, stretávam tak x ľudí každý boží deň . Bez reflexných prvkov, kráčajúce v smere jazdy auta. Oni prichádzajúce auto nevidia a prichádzajúce auto mnohokrát nevidí ich.
Ako vyplýva z publikovaného oznámenia, samospráva mestskej časti Bratislava - Staré Mesto ponúka verejnosti návrh na riešenie dopravnej situácie križovatky ulíc Hlboká - Sokolská - Fr. Kráľa vybudovaním kruhového objazdu.
Som pápež Benedikt XVI. Je to nehorázna lož. Asi taká ako tvrdenie, že učebnica Literatúry pre 1. ročník gymnázií a stredných odborných škôl je reformnou, modernou učebnicou. Naozaj - čo iné môže človek očakávať ako to, že učebnica z roku 2009, ktorá vzišla z reformy predchádzajúceho ministra školstva, bude moderná? Že sa pokúsi žiakov vo vstupnom ročníku strednej školy zaujať, pritiahnuť ich k čítaniu a umeniu vôbec, ponúknuť im zaujímavú prácu s textom?
Začiatkom tohto roka ma upútali bilboardy, ktorými bola obsypaná celá Bratislava ohľadne reštaurácie Rambla, ktorá by mala ponúkať Španielsku kuchyňu Tapas. S priateľom sme sa dohodli, že tam pôjdeme na narodeninovú večeru. Veľmi sme sa tešili, lebo obaja doslova zbožňujeme španielsky tapas a máme s ním pestré skúsenosti (tu to bolo viac nevýhodou, keby sme nevedeli a nemali skúsenosti z iných tapas reštaurácií, tak by sme neboli sklamaní).
Jedným z kľúčových faktorov úspešného, fungujúceho a šťastného vzťahu je komunikácia. Je to pochopiteľné a na pohľad banálne. Veď keď sa dvaja majú radi, tak spolu trávia čas, tým pádom sa spolu rozprávajú (ok, nie vždy) a ergo komunikujú. Také jednoduché to ale nie je. Komunikácia má mnoho úrovní. V úvodných týždňoch či mesiacoch, kým zamilovanosť nevyprchá (česť tým, ktorým vydrží roky), je vzájomná výmena informácií učesaná hormónmi a vystlaná ideálmi a aj keď s niečím navzájom nesúhlasíte, zapnete na tieto „detaily" filter. Lenže keď sa doň budú postupne zachytávať jednotlivé zrnká piesku, tlak bude po čase neznesiteľný a filter roztrhne. Táto analógia mi pripomína jednu čínsku múdrosť, ktorú budem veľmi z voľna parafrázovať - pre chýbajúci klinec nebola pribitá podkova. Nebolo pribitej podkovy, nebolo žrebca. Nebolo žrebca, správa nemohla byť doručená. Nebolo doručenej správy, vojna bola prehraná.
Asi ako každá mama sa snažím dať svoju dieťaťu to najlepšie. Vyberám mu vhodné knižky, rozprávame si rozprávky, spievame pesničky, snažím sa ho naučiť kresliť (hoci škoda, po mne asi nebude). A samozrejme, hráme sa. Lebo človek je od prírody tvor hravý, tak prečo to nevyužiť a ďalej nerozvíjať? Ale reklama na hru, ktorú som videla cez víkend, ma mierne povedané „dorazila".
Nežijem na hranici chudoby, mám kde bývať, máme čo jesť, mám skvelého manžela a úžasné deti. Je mi proste fajn až na pár detailov. Som nezamestnaná, spoločensky nepotrebná, ekonomicky nesamostatná, priživujem sa na manželovom výsluhovom dôchodku, ktorý je síce zaslúžený po takmer 30-tich rokoch v uniforme v rámci služby vlasti, ale je aj neustálym terčom závisti od tých, ktorí nemali „gule" na nie ľahký život profesionálneho vojaka a jeho rodiny v časoch, keď ešte „vojna bola vojnou" a služba vlasti bola 24-hodinová bez výhod a príplatkov a nie iba skvelo platená kancelárska bitka o kariérny postup a množstvo zbytočne popísaných a vytlačených hárkov papiera.
Lákanie ďalekých krajín, čím ďalej, tým lepšie.. Vždy sa mi viac páčilo v susednej dedine, vždy som unikala preč a dychtila po spoznávaní iných krajín, ľudí, zvykov, prírody. Cestovanie sa stalo už pomaly potrebou, závislosťou, našťastie postihuje len moju peňaženku.
