Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Akurát som sa odtiaľ vrátil. Keď sa ma pýtali, či som tam už bol, tak som si spomenul, že áno, ale pred 52 rokmi. Vtedy som išiel spoznať rodinnú vetvu maminho brata Lajčiho, ktorý po II.svetovej vojne nestihol zmiznúť predtým, než si Stalin privlastnil Zakarpatskú Rus. Ale to bolo dávno. Teraz som tam bol ako spevák, a to je niečo celkom iné.
Často sa hovorí o veciach medzi nebom a zemou, alebo možno o silnom vnútornom pocite, ktorý nás núti urobiť niečo bez toho, aby sme si uvedomili, prečo robíme to, čo robíme. Cez víkend som sa presťahovala na Dlhé Diely z Devínskej Novej Vsi. Pôvodný plán bol presťahovať sa tento týždeň v intervale pondelok - streda. Silou mocou som to chcela stihnúť cez víkend. Dnes ráno som už cestovala do práce z Dlhých Dielov, našťastie. Keby som sa držala pôvodného plánu, mohla som dnes prísť o život.
Každodenne sa stretávame so situáciami, ktoré nie sú pre nás tými najlepšími, pri ktorých sa nedá povedať, že ich radi prežívame, ale ako ľudia sa s nimi musíme ako - tak vyrovnať. Každý z nás má inú formu tzv. „strávenia" či prežitia určitej situácie. Ja si osobne, keď sa mi niečo nezdarí, či pokazí, prehodím zopár hanebných slov sám pre seba (viem - rúham sa a je to hriech). Iní, a podotýkam, nie je ich málo, sa uchyľujú k viere v boha.
Volá sa Veronika. Spoznal som ju asi pred 15 rokmi na našej starej chalupe, kde vtedy býval jej brat, ktorého mama vyhodila z domu a nemal kam ísť. Mala vtedy 11. Modrooké milé blonďavé dievčatko, ktoré sa vééééľmi zalúbilo do staršieho 16 ročného chlapca. Mňa.
Kdesi som počul, že v preambule zákona o policajnom zbore stojí veta, že polícia má jednať najprv preventívne až potom reštriktívne. Chvályhodné, no, žiaľ čistá fikcia. Presviedčam sa o tom minimálne na každom jednom letnom festivale.
Často, ba až príliš často vidíme, čítame, počujeme o násilí, alebo sme priamo svedkami násilia. Zo všetkých kútov médií sa na nás valia rôzne druhy násilia, od domáceho psychického či fyzického teroru cez pouličné vojny až po medzinárodné vojnové konflikty.
Stále viac okolo seba počujem názory, že blížiace sa Sulíkovo referendum je zbytočné. Vyhadzovanie peňazí, aj tak nebude účasť ani 50%, aj tak väčšinu otázok referenda má vláda v programovom vyhlásení, aj tak, aj tak, ...
Na stránke ted.com som si pozrel prednášku Johna Underkofflera na tému, aká je budúcnosť uživateľského rozhrania dnešných počítačov. Pán Underkoffler v nej názorne demonštroval uživateľské rozhranie, ako ste ho mohli vidieť napríklad vo filne Minority report. Pre neznalých- ide o ovládanie pomocou gestikulácie rúk.
Minulý týždeň sa niesol v duchu školských výletov, nakoľko sa blíži koniec školského roku. A ako je u nás zvykom, prídem domov o 17h a môj syn sa ukladá spať (má 17r. a tento týždeň to je pravidelnosť). Na dverách som si mala prečítať veľký nadpis "spím - nerušiť!", samozrejme napísaný neviditeľným písmom. S „neistotou" som sa ho niečo opýtala, ale ma zahriakol, že chce spať..tak som ho nechala. Za poldruha hodiny sa prebral, že ide do „posilky".
Vraj treba vedieť odpúšťať. Uvedomiť si, na čom skutočne záleží, prehodnotiť svoje postoje, priority, zásady,... Nájsť spoločné riešenie problému, komunikovať. Postupne obnoviť naštrbenú dôveru, prebudovať vzťah, ktorý stál na vratkých základoch a postaviť ho na pevné piliere, ktoré sú základom šťastného harmonického vzťahu a samozrejme fungujúcej rodiny.
Dňa 2. marca 2007 otriasla VOP Nováky a okolitými obcami séria mohutných výbuchov, ktoré mali za následok okrem iného smrť ôsmich ľudí, jedného doživotne ťažko zdravotne postihnutého a niekoľko ťažšie, či ľahšie zranených osôb. Materiálnym následkom tohto výbuchu bola totálna likvidácia tzv. haly „A", ktorá slúžila (mala slúžiť) na delaboráciu munície.
Ticho. Jedno slovo, ktoré som začala nenávidieť. Veľký dom a v ňom tak strašné ticho bez ohľadu na to či som sama doma alebo nie. Jediné čo rozveseluje dom je papagáj a pes. Prečo nemôžme vrátiť čas o dva roky dozadu? Keď tu bolo veselo a boli sme súdržná rodina.
To nebola iba hudba. To bolo viac. Sem by sa hodilo napísať, že sa dotkol mojej duše. Lenže tak to nebolo. Tie slová a tóny ma dvíhali, zametali so mnou, boli so mnou. Objímali ma. Tak, že modriny mám doteraz.
Zdravím starostku Pod.Biskupic p. PhDr. Alžbetu Ožvaldovú. Ďakujeme paní starostke, že sa stará o našu nervovú sústavu a včasné vstávanie. Každý, kto sa chce dostať do Bratislavy z južnej strany mi dá za pravdu, že cestovať je stále horšie a horšie. Pre šoférov, ktorý chodili do Bratislavy cez Rovinku bolo prichystané nové prekvapenie.
Včera som odvolil v nasledujúcich parlamentných voľbách. A nie, necestoval som kvôli tomu dopredu v čase, proste som volil poštou zo zahraničia. Tento jednoduchý akt vyjadrenia mojej politickej vôle na nasledujúce, dúfajme, 4 roky ma prinútil zamyslieť sa nad niekoľkými skutočnosťami.
Do pracovného tábora Osvienčim, alebo Auschwitz I, sme dorazili zhruba po 5 hodinovej ceste autobusom, tesne okolo obeda. Počasie bolo zimné napriek tomu, že slnko svietilo intenzívne, na zemi sa ešte stále ligotali kôpky snehu; vietor fúkal dlhodobo, no jemne. Celá scenéria však vôbec nenasvedčovala tomu, že presne sem, presne na toto pokojne pôsobiace miesto bolo deportovaných viac ako milión ľudí, ktorých osud bol už vopred určený...
Dnešné Anglicko človeka veľmi rýchlo vylieči z ilúzií o rozprávkovom živote v zahraničí. Napríklad v meste ako Stoke-on-Trent nezaberie veľa času odhaliť, že sa tu dajú robiť približne tri veci: pracovať, nakupovať a opíjať sa. Ak sa teda v okolí náhodou vyskytne akákoľvek iná spoločenská udalosť, my neaklimatizovaní Poliaci, máme sklon za každú cenu sa jej zúčastniť.
Každý rok o tomto čase (koncom marca) sa opakuje tá istá situácia. Média sú plné sťažností na zmenu času na letný a hovorí sa o ľuďoch, ktorí majú problémy sa tejto zmene prispôsobiť. Vždy z tejto diskusie mám pocit, že letný čas (ďalej len LČ) je zbytočnosť, a čím skôr sa odstráni, tým lepšie. Nespomínam si, že by som niekedy čítal alebo videl príspevok, ktorý by bol zameraný na pozitíva letného času. Tak som sa teda rozhodol tieto pozitíva zhrnúť a budem úplne ignorovať hlavný dôvod zavedenia LČ - ekonomické úspory:
O spomienkach na miesto kde som vyrastal. O frustrácii tamojších obyvateľov, o klišé, na ktorom sa už nesmejem. O boji, ktorý chcú ľudia vyhrať... proti zámeru ťažobnej spoločnosti rozšíriť priestor kameňolomu. O nenávratnom poškodení unikátnej lokality pod Tatrami.
Chodím tade denne a neveril som vlastným očiam. Neostala po nej ani stopa. Ešte aj miesto, kde stála, zahladili zemou, ako keď zlodeji zahladzujú stopy.
