Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Rada by som sa s Vami podelila o môj zážitok z parkoviska pri Istropolise a zároveň Vás upozornila na isté drobnosti ohľadom parkovania. Raz za čas nás prídu rodičia pozrieť do Bratislavy a vtedy sa snažím nájsť nejakú akciu či kultúrne podujatie, aby sme ich dostali aj von, nie len pestovať papučovú kultúru. Tak tomu bolo aj dňa 21.2.2010 kedy sme sa vybrali „kultúrne vyžiť" do Istropolisu.
Jozef sa stal jej manželom z čistej stredoškolskej lásky. Jana sa stala jeho prvoplánovou manželkou. Medzitým ako rástlo ich maturitné dieťa, spoznávali svet a seba. Jozef bol talentovaný študent pedagogickej fakulty a nádejný budúci súdruh. Počas štúdií vykazoval talent v mnohých disciplínach ako je psychológia, rečníctvo, presviedčanie a vedenia ľudí k vytýčeným cieľom. Posilnený správnym návodom na život v nežnej kríze revolúcie rýchlo prevrátil kabát, aby prečkal zúrenie neistej doby.
Spravodlivosť nikdy neexistovala, neexistuje a ani nebude existovať. Premýšľali ste niekedy nad tým, či je to pravda alebo nie? Môj názor je, odvážim sa povedať, viac ako stopercentný. Nič na tomto svete nie je spravodlivé. Či sa to už dakomu páči alebo nie.
Facebook je v súčastnosti najrozšírenejšia sociálna sieť na svete. Každodenne sa tam väčšina z nás stretáva s priateľmi, zdieľa svoje aktivity, skúsenosti alebo názory s rôznymi ďalšími osobami, ktoré nám môžu, ale nemusia byť známe rovnako ako ich úmysly.
Vážený pán Alojz Hlina! Ďakujem Vám za Vašu odpoveď na môj článok Čo spája Hlina. Netuším, čo majú moje dve účinkovania v relácii Pod lampou pred piatimi a šiestimi rokmi spoločné s témou, preto prejdem k jadru.
Podľa Obchodných podmienok VSE pre dodávku elektriny pre domácnosti "je odberateľ povinný starať sa o elektromer tak, aby nedošlo k jeho poškodeniu alebo krádeži a sledovať jeho riadny chod" (odstavec 9. odsek 4.). Je to časovaná bomba ktorá tiká pod zadkom každého z nás. Podomnou už vybuchla. Konkrétne ma to stálo 628.01€ (19 000 sk).
Ak poviem že 2 z 10 občanov sa zaujímajú o veci verené, tak je to veľa. Okrem volieb sme mali zopár šancí vyskúšať si priamu demokraciu aj prostredníctvom referenda a výsledok je taký, že len otázka o vstupe SR do Európskej únie dokázala prinútiť viac ako polovicu voličov vstať a ísť hlasovať.
Pamätáte sa? Pamätáte sa na tú strašnú vraždu Riška a Henriety, ktorých dostrieľali v aute v Moste pri Bratislave? Dňa 29.12.2009 bolo tomu 5 rokov a vrahovia, ktorí spôsobili túto obrovskú tragédiu, stále nie sú potrestaní. Adamčo momentálne sedí v base za vraždu Karcela. Hrozil mu doživotný trest, neskôr 25 ročný trest, ale kto má peniaze, ten vyhráva... nakoniec za úkladnú, premyslenú, ale hlavne dokázanú vraždu dostal len 15 rokov!
Vianoce sú už za nami. No ja si spomínam na moje prvé Vianoce v nemocnici. Bolo to v období keď sme z rádia počúvali popri Edith Piaf aj bigbít už populárneho Karla Gotta, Václava Neckářa, obdivovali sme Ondreja Nepelu a držali palce našim hokejistom - Jiříkovi, Golonkovi...
Po prečítaní rubriky o stiahnutí krížov zo škôl som nemal dobrý pocit. 65% ľudí označilo, že nechce kríže na slovenských štátnych školách. Je to správne? Odhliadnuc od toho, že Slovensko je kresťanská krajina, odhliadnuc aj od toho, že za dnešný obraz spoločnosti vďačíme do veľkej miery kresťanstvu a odhliadnuc aj od toho, že takmer všetky hodnoty, ktoré dnes uznávame ako samozrejmé a dôležité, nám priniesla naša kresťanská minulosť, musím sa spýtať, čo vás páli?
Milá bútľavá vŕba, v hmlistom ráne, ktoré nahráva spleenovým náladám, sa mi žiada byť sama, nechať sa objať mäkkým dotykom teplej deky, pustiť si starý gramofón a nechať stokrát obohrávané platne pukať a dolovať z hlbín moderného asertívneho človeka všetky dlho zatláčané slzy.
V uplynulých dňoch sme si pripomenuli výročie novembrových udalostí spred dvadsiatich rokov. Mnohí sme boli konfrontovaní otázkou, či to, čo sme dosiahli, je to, čo sme chceli. Nemci na takýto druh otázky zvyknú odpovedať: „Jajn", čiže „Ja, nein", čo v preklade znamená „Áno, nie". Napadla ma takáto formulácia odpovede, pretože sa na ňu jednoznačne odpovedať nedá.
Chcem sa s vami podeliť o príbeh, ktorý sa stal z noci 23. na 24.11.2009. Ako všetci vieme zo správ a novín, behá tu nejaký uspávač a polícia nie a nie ho chytiť. Po prečítaní tohto príbehu sa tomu ani nebudete diviť.
Môj muž je vážne chorý. Snažím sa pomáhať mu v jeho chorobe. Spoločne sa podieľame na uzdravení a veríme. Všetky kontroly a vyšetrenia u lekárov absolvujem s ním, pretože ho ľúbim.
K napisaniu tohto clanku ma vedie to, ze viem citat, nepochopenie a asi aj hnev, ale hlavne tuzba po odpovedi, lebo nechapem.... Precitala som si tento clanok o Palovi Haberovi v tyzdeniku Zivot.
Poviete si, názov ako z detektívky, no mýlite sa. Vozeň číslo 374 je konkrétnym vozňom, s ktorým sa môžete stretnúť na vlaku EN 476 Metropol a R 470 Amicus. Odviezť sa ním môžete z Budapešti či Bratislavy do Otrokovic, Přerova, Olomouce či Prahy. A okrem toho aj Vám môže vyrobiť mnohé problémy.
Dnes poobede sa mi podarilo v bratislavskej MHD stretnut s revizormi - nic neobycajne. Nestihla som si v automate pri Auparku zakupit listok - nie z adrenalinu ci dostanem pokutu alebo nie, ale kvoli banalite - nemala som drobne - teda mala, ale jedno- a dvoj- centovky mi v dany moment boli nanic. Naivne som vybrala mobil z tasky a pri nastupovani som preposlala poziadavku na SMS lístok.
V sobotu sme sa rozhodli vyjsť na Gerlach. V zostave dve slovenské „dievčatá" (vo veku 33 rokov, ale takto nás po celý čas tituloval horský vodca, o ktorého v tomto článku hlavne pôjde) a ich kamarát, žiaľ, Američan (prečo „žiaľ", sa trpezlivý čitateľ dočíta čoskoro). Američan, ktorý ako vedec pracuje v Českej akadémii vied v Prahe, a keďže má rád hory a na nejednu už vyšiel, dal sa nahovoriť jedným z dvoch „dievčat" na výstup na najvyšší slovenský vrch. Pretože toto dievča Tatry miluje a Americkému kamarátovi o ich krásach veľa rozprávalo. Americký kamarát bol zvedavý na krásy slovenských hor.
Na Slovensku je to tak! Túto vetu pozná zrejme väčšina z nás. Považujem ju za excelentný popis mentality ľudí žijúcich na Slovensku a určite stojí za to zamyslieť sa nad tým, čo tým básnik chcel povedať. Čo teda táto veta znamená? Otázky, ktoré musia byť zodpovedané sú, že: „Ako to teda na tom Slovensku je?" a samozrejme musíme vedieť aj dôvod, prečo tomu „je tak!".
Spomienky sú raj, do ktorého sa môžeme vždy vrátiť. Píše sa rok 2004, mám dvadsať rokov a v požičaných sestriných lodičkách si kráčam na konkurz do spoločnosti Sky. V autobuse č.61 sa „uja šoféra" ešte stihnem opýtať, kde tá budova vlastne je, a s hlbokým nádychom som vykročím na cestu, o ktorej si myslím, že bude úsečkou, no stane sa polpriamkou, a to veľmi dlhou.
