Prvý pokus
Zabezpečenie železničných priecestí v zmysle železničných predpisov
Pre tých, ktorí chcú vedieť, čo hovoria železničné predpisy o jazde vlaku cez priecestia a ešte aj niečo viac.
Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené

Pre tých, ktorí chcú vedieť, čo hovoria železničné predpisy o jazde vlaku cez priecestia a ešte aj niečo viac.

Zopár poznámok k článku F. Šebeja Paranoja revolucionára

Nezjedol som múdrosť sveta, ba nie som ani jeho majstrom. Nie som ani miestnym intelektuálom, no nedá mi nereagovať na dianie vo svete i doma (žeby na znamenia čias?). Preto dovoľte tento príspevok.

Je smutné, že môj prvý blog súvisí s byrokraciou na oboch pologuliach. Mohol by som písať o Zélande, čo som jedol včera na raňajky alebo o tom, ako blahodárne na mňa pôsobia pastierske selanky. Ale keďže bol dnešný deň veľmi bohatý na silné zážitky, nedá mi, aby som sa s nimi nepodelil.

Jazdím autom každý deň do práce a späť už niekoľko rokov. Denne najazdím cca 100 km a zatiaľ som nemal (a dúfam, že ani mať nebudem) žiaden dopravný priestupok. Svoju Fabiu 1.2 si vážim, pretože som na ňu dlho sporil a poctivo splácal lízingové splátky. Deti boli malé a auto sme nemali. Jazdím opatrne aj preto, že ako štvorročnému mi tragicky zahynul otec pri dopravnej nehode a vtedy vyhaslo šesť životov mladých otcov. Ale to bolo pred štyridsiatimi rokmi a ja Vám chcem opísať čo sa mi stalo v piatok, 6. februára okolo 18.30 hod.

Vychádzala som s kočiarikom z Lidla, všade bola kopa snehu a a ani neviem prečo, namiesto doľava som išla rovno a zastala som pri starom človeku čo mal v rukách Nota bene. Bol poriadny mráz, práve vrcholila plynová kríza a tak sme prehodili zopár slov - „Nezmrznete tu? „Ale nie, zo dve hodinky vydržím. Mal aj prehľad o aktuálnom dianí, musím uznať. Potešil sa môjmu záujmu a ešte viac dvom eurám, ktoré som vymenila za časopis. Zdražel potvora od posledného razu keď stál 30 korún na euro štyridsať. Polovica predajcovi hlása veľký nápis na titulke... nuž dobre ujo, užite v zdraví!

Európska únia je francúzsky klub. Bez franiny sa nepohneš. Najmä v Bruseli. Teda, aby bolo jasné. Na ulici sa hovorí čiastočne po flámsky, čo je odroda holandčiny, alebo po francúzsky. V práci dostávame maily skoro výlučne vo franine. Občas sa niekto zľutuje a napíše aj anglickú verziu.

Čo si predstavíte pod pojmom lekár? Ako prvé ma napadne, že by to mala byť osoba, ktorej bezvýhradne dôverujem a vkladám jej do rúk svoje zdravie, či dokonca vlastný život. Ale je to naozaj tak? Môžeme v tejto dobe len tak niekomu bezvýhradne dôverovať a dať mu na starosť to najvzácnejšie čo v živote máme, naše zdravie?

Školská reforma - po rokoch sľubov je tu. Niečo sa zmenilo? Nič. Na niektorých školách určite nie. Prvotný nádych a eufória z toho, že škola si môže vypracovať vlastný školský program/ pri rešpektovaní štátneho vzdelávacieho programu/ sa zmenil na frašku, ba až chaos. Ak niekto na ministerstve školstva zasadá 23.12. 2008, diskutuje a dohodne sa na nových metodických pokynoch, ktoré mimochodom krvopotne rozpošle elektronickou poštou až 8. 01. 2009, tu sa nedá polemizovať o inom, ako o dehonestácii učiteľského povolania. Samozrejme, najjednoduchšie je hodiť vinu na niekoho, kto vinný ani nie je. Je zarážajúci fakt, že svetlo sveta uzreli vety, typu: Učitelia nevedia čítať...tento chaos pri klasifikácii a hodnotení na vysvedčeniach je výplodom médií a zakomplexovaných ľudí...

Viete si prestaviť, že o druhej nadránom odídete z domu (príjemných mínus osem stupňov), aby ste chvíľu šoférovali, chvíľu sa viezli metrom, zo dva kilometre kráčali, a potom postávali zo 6 hodín na mieste (medzitým sa milosrdne oteplí na mínus dva stupne) kvôli tomu, aby ste konečne napoludnie, v diaľke nejakých 500/700? metrov videli postavičku človeka, ktorý prehovorí:

Poznáte to - ak potrebujete niečo vybaviť, musíte si rýchlo spomenúť, koho tam poznáte, alebo kto pozná niekoho, kto tam niekoho pozná. Naša malá krajina je poprepletaná vzťahmi, aké by sa ani v Linked nedali zmapovať. S nadsázkou by sa dalo povedať, že nie je dôležité, aké sú pravidlá, ale kto koho pozná. Alebo že by tá nadsádzka nebola až taká veľká? Všetci procesní analytici a konzultanti musia byť zúfalí. Netreba predsa mať proces, stačí niekomu zavolať! Alebo, že by sa predsa len niečo pohlo k lepšiemu?

V Bruseli pri vchode do Európskeho parlamentu visí plastika od Davida Černého, ktorá dvíha žlčou niekoľkých Európanov. Autor má povesť provokatéra od epizódy s natretím sovietskych tankov na ružovo, v časoch keď to ešte nebolo úplne bezpečné. David dostal za úlohu: „zobraziť jednotlivé entity Európskeho spoločenstva, stručne a jasne, s predsudkami aj s emóciami, s niečím, čo ich vystihuje. Malo pritom najať za peniaze európskych daňových poplatníkov toľko umelcov, koľko je štátov, a každý z nich mal stvárniť podobizeň svojej krajiny.

Máme tri deti, prostredné sme prijali do našej rodiny pred piatimi rokmi. Vtedy mala tri a pol roka a väčšinu svojho života prežila v detskom domove. Vedeli sme, že jej mama sa pravdepodobne z času na čas ozve. Aj to tak je a myslím, že sme to celkom zvládali. Až do týchto Vianoc, keď som odmietla jej žiadosť poslať k nej dcéru na Vianoce. Mám na to vážne dôvody a nemôžem ich tu vysvetľovať. Ale navrhla som biologickej mame, že môže prísť na návštevu ona. To sa jej veľmi nepáčilo a nasledovali nepríjemné telefonáty. Keď už sme to nezvládali, na radu psychologičky sme prestali odpovedať, zašli za kurátorom a vysvetlili našu situáciu. Deň pred Štedrým dňom sa mama ozvala a ospravedlnila sa. Mala som pocit, že to bolo úprimné, uverila som a mala som úžasný „vianočný pocit. Prežili sme pekné Vianoce a zabudli na nepríjemné telefonáty.

Zvykli sme si už na podrazy mobilných operátorov, s poznámkami pod čiarou, s malými písmenkami a dodatkami, ktoré zväčša nikto nečíta. Mňa koncom leta nahnevala spoločnosť s pomarančom v mene. Bol som si zaplávať na Jadrane a aktivoval som si výhodné volania v Chorvátsku. Prišla mi tam SMS, vraj, aktivujte si dovolenkový roaming na jeden mesiac a budete mať za malú sumu veľa muziky. Konkrétne môžete vraj prijímať hovory zdarma po aktivácii služby za určitý poplatok.

Tak túto vetu som povedala už nespočetne veľakrát... Moja kolegyňa sa pri tom vždy smeje, ale ja to v tej chvíli myslím naozaj vážne. Zvyčajne ju vyslovím po každom zbytočnom rande, ukončenom vzťahu, nesplnených očakávaniach...

Poznáte to. Začnete s niekým náhodným randiť. Prvé rande je super, na druhý deň prídu romantické sms o ničom, až sa červenáte a pomaly si plánujete, či sa Prvorodený bude volať po Ňom. Chvíľu nemáte čas, no ste stále v kontakte, a plánujete ďalšie úžasné rande. Ale tu prichádza kameň úrazu: sms-ky od Neho. Stovky sms-iek od neho, tisíce a ďalšie milióny. Tie sms-ky, ktoré sú tak milé prvý deň a na druhý deň nie až tak... a na tretí deň nenávidíte každý zvuk, čo vydá mobil, keď On zase píše. A v tomto momente padá domček z karát, na ktorých bol On - dramatické!

Večerníčky som začal sledovať pravidelne asi pred dvoma rokmi. Druhý raz v živote. Ten prvý raz si totiž nepamätám. Pred troma rokmi sa mi však narodil syn a asi od jedného roku už pravidelne pozerával večerníčky - presnejšie - jeho tato ho k tomu chcel viesť, ibaže už viackrát mu namiesto večerníčku musel pustiť niečo nahraté, keďže za tie dva roky sa čas vysielania večerníčkov presúval minimálne trikrát.

Deň ako každý iný, teda ako každý tretí - zase ma čakala služba. Bolo pred koncom pracovnej doby a už som mala pred sebou len 16 hodín v službe a potom ďaľších 8 bežných, pracovných. Keby nervozita bola farebná, tak by zo mňa bola tá najkrajšia dúha akú kedy kto videl. Žiaľ, bola som len čiernobiela - teda v pracovnej rovnošate skôr biela - žiaľ, len na prvý pohľad, s dosť odutým ksichtom a nezaujatým otráveným pohľadom. Veď v ten deň do ambulancie zavítalo niekoľko ľudí, ktorí chceli len využiť hotelové služby nemocnice, a predstierali spolu s príbuznými predsmrtné stavy a mňa zdržiavali a otravovali. To sa predsa u nás - na Slovensku - nosí, tváriť sa že práca nás zdržiava a otravuje.

Zabudnite!!! Nemáte ani tú najmenšiu šancu. Prečo? Pre jedinú a to prostú vec: Skostnatelosť systému. Mne osobne vychádza, že muž - otec je tu v tejto spoločnosti pre jedno. Splodiť dieťa a potom platiť a platiť a platiť. Zabudnite na to, že by ste mohli získať dieťa vy. Nezabúdajte na jedno - ste MUŽ.

Nedávno som sa vydala. Krásny deň. Stála som pred oltárom a prisahala mu vernosť. Zimomriavky mi behali po chrbte. Bol to úžasný pocit, vedieť, že som sa rozhodla, že som sa pohla smerom, z ktorého sa už nechcem vrátiť. Za chrbtom som cítila mojich najbližších, ako v srdci plačú dojatím. Keď som sa obzrela, zachytila som pohľad babičky, hrdosť zmiešaná so šťastím. A vedľa mňa človek, vedľa ktorého chcem stáť navždy, v dobrom aj v zlom....