Katarína Prostredná
Čerešňové blues.
„Zahráme sa takú hru. Ako u psychológa. Ja poviem slovo a ty povieš prvé, ktoré ťa napadne, keď ho vyslovím.“ vysvetľoval mi Marek.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Nezaradené
Katarína Prostredná
Cítim výnimočnosť.
Dievčatko sedelo na drevenej lavičke a smutne hľadelo na cestu. Všade bolo leto...rozvoniavalo. Z babky ako jahodový lekvár, ktorý práve zavárala, najlepší z celej dediny, z dedka ako pokosená tráva. Deti sa hrali pred domom. Aj oni voňali. Janko ako maslový chlebík na raňajky, Tomáš odvahou,lebo sa celkom sám vydal na dobrodružnú cestu krížom cez les, Matej a Lucia ako pošepkané tajomstvá. Všetci mali osobité, výnimočné čaro. Hanka ich pozorovala. Vo vzduchu bolo cítiť dotyky, udivené oči, tajomné úsmevy, poukrývané gestá a sladkú detskú bezstarostnosť. Závidela im. Neuvedomovala si, že aj ona voňala. Ako nenaplnené sny...
Katarína Prostredná
Takmer elektrická závislosť.
Zatvorte na chvíľu oči a predstavte si, že ráno vás nezobudí budík, kávu si nepripravíte v kávovari, hrianky neopečiete v hriankovači, ako zvuková kulisa vám nebude hrať rádio a hučať televízia, neoperiete a neožehlíte si oblečenie, a dokonca nepoužijete váš obľúbený laptop. Pomyslíte si, je hlúpe si niečo také predstavovať, to sa predsa nemôže stať. Omyl! Môže. Predstavte si totiž, že...nemáte elektrinu.
Katarína Prostredná
Ako sa kradnú pomaranče
Našu dedinku mám celkom rada. Všetko v nej je tak pekne usporiadané okolo malého námestíčka. Kostol s cintorínom, samoobsluha, dom kultúry a v ňom kino, škola, materská škola, autobusová zastávka,... jednoducho všetko pekne pokope. Minulý týždeň som cestovala do školy, a tak som čakala na spomínanej autobusovej zastávke na autobus. Vlastne som sedela na lavičke pred materskou školou a čas som si krátila ťukaním do mobilu.
Katarína Prostredná
Lekár na dušu
Potrebovala som vypnúť. Načerpať nové sily a predovšetkým chuť do života. Vyrovnať sa sama zo sebou, aby som si ráno mohla znovu povedať, že je krásny deň a oplatí sa mi ho žiť aj kvôli maličkostiam. A nikde sa nevypína lepšie ako u dedka - na samote.
Katarína Prostredná
Ako ľúbia víly
Na brehu lesného jazera, prekrásna víla sedela. Rozplietala si dlhé vlasy, a pritom ticho spievala si.
Katarína Prostredná
Zázračné chvíľky
Minulý týždeň u nás prvýkrát snežilo. Možno by som tomu neprikladala taký význam a vôbec by som sa nad tým nezamýšľala, keby nebolo môjho malého bratranca, ktorého som mala celý deň na starosti.
Katarína Prostredná
Takto sme varili
„Tak čo teda budeme jesť?“ pýtala som sa dedka a skepticky som nazerala do chladničky. Zívala prázdnotou. Babička si odíde na liečenie a nás tu nechá len tak, na pospas osudu. Včera sme síce boli nakúpiť, vlastne aj dnes, ale nemôžeme stále jesť len jogurty na raňajky, slaninu s chlebom na obed a hrianky s cesnakom na večeru. Chytila som sa za brucho. Bol čas obeda. Dedko pochopil moje veľavravné gesto a rozhodol sa urobiť rázny krok. „Dnes si spravíme kráľovský obed!“ vyhlásil s bojovným nadšením v očiach. Preľakla som sa, lebo ani jeden z nás nie je najlepší kuchár.
