Katarína Prostredná
Obdobie správneho okamihu
„Na múre oddeľujúcom posvätné od svetského je napísané: od tohto okamihu je všetko posvätné.“ Paulo Coelho
„Na múre oddeľujúcom posvätné od svetského je napísané: od tohto okamihu je všetko posvätné.“ Paulo Coelho
„V živote som nevidel krajšie oči,“ zašepkal mi Tomáš a vzal si od pouličnej predavačky kvetín ružu. Podal mi ju, no neustále pritom pozeral na dievča. Akoby sa v jej očiach zhromaždili búrkové mračná a blesky ho zasiahli. Boli tmavo tmavo modré, vystrašené i drzé. Akoby sa Ten, kto jej ich dal nevedel rozhodnúť.
Zaľúbila som sa do neho na prvý pohľad. Stál uprostred námestia a kŕmil holuby. Tvorili okolo neho hlučné skupinky a zobkali z kamennej dlažby kúsky suchých rožkov. Usmieval sa a keby veľmi chcel, mohol by sa holubov dotknúť, no vedel, že nesmie.
Rozhodila detskými rúčkami, zošpúlila ústočká a razantne vyhlásila: „Takýto nebudem jesť! Veď nie je ani v žiadnej reklame. Mamička mi kupuje iný.“
Naháňal sa po dvore v kvetovaných kraťasoch a špliechal vodu z bazéna na Felixa. Kocúr nahnevane prskal a Jurko sa smial.
„A povieš mi aj rozprávku? Inak určite nezaspím,“ spýtal si sa ako každý večer. „Samozrejme. Ktorú?“ odpovedala som tradične „Veď ty vieš,“ zasmial si sa. Kde bolo tam bolo, v dedinke, ktorá bola taká malá, že ju ani na mapu nenakreslili, žil jeden chlapec.
Sme ako papierové lode, ktoré niekto pustil dolu riekou. Nesieme posolstvá. Niekedy sa pokojne hojdáme na vlnách, inokedy nás stiahne vodný vír, zachytíme sa o nečakanú prekážku a nakoniec sa papier rozmočí, odkaz ostane neprečítaný a loďka sa rozplynie.
Sľúbila som mu, že len čo napadne prvý sneh naučím ho lyžovať.
Peter sa obzeral v zrkadle. Dokonalý biznisman ako každé ráno. Perfektne padnúci oblek, vyčistené topánky, precízne pristrihnutá briadka,...všetko ako má byť. Na rozlúčku pobozkal Júliu, ktorá v župane a rozospatá pripravovala raňajky ich šesťročnej dcére. „Maj sa krásne zlatko a pekný deň.“ zakričala za ním. Buchli dvere a bolo počuť zvuk motora. Tak ako každé ráno. Peter sa viezol obvyklou trasou do práce. Mal výbornú náladu. Bubnoval prstami po volante a nahlas spieval pesničku, ktorá práve hrala v rádiu.
„Prepáčte, slečna. Aké kvety máte najradšej?“ oslovil ma tichý hlas. Otočila som sa od pokladne: „Prosím?“
Rukou som rozohrala zvonkohru na terase. Pomáhala som vánku. Bol príliš slabý. Filip ešte stále sedel na pláži. Rukami prehrabával piesok a neprítomne hľadel na more. Čakal ju. Zbalila som i jeho kufor. Možno predsa. Lietadlo sa odlepilo zo zeme. Zazrela som ho ako mi máva. Šťastne. V šortkách a potápačských okuliaroch.
Vykračovali si po ulici a tlačili pred sebou vozík plný všelijakého náradia, kusov dreva a starých kobercov. Traja mušketieri. Líca im horeli. Spod šiltoviek vytŕčali trošku odstávajúce červené uši. Do vzduchu vydychovali biele obláčiky a hádali sa, ktorý je väčší.
Lucia skladala plienky. Také klasické látkové. Biele a čistučké, až to bolo zvláštne. Dnes mala službu. Nedeľné popoludnie. Všade ticho.
Myslela som, že keď privriem oči, a potom ich znovu otvorím, ocitnem sa v bezpečnej realite, lebo toto všetko musel byť sen.
Zvonil mi telefón. Volala teta: „Ahoj, môže dnes u vás Marek prespať, ja mám nejaké povinnosti.“ „Jasné, že áno.“ súhlasila som napriek mizernej nálade spôsobenej chladným októbrovým počasím. Marek mi ju určite vylepší.
Táňa si jednou rukou hladila brucho a druhú vložila do Tomášovej dlane. Tajomne sa usmievala. Trvalo to už niekoľko týždňov. Bola taká šťastná. Už o pár mesiacov privedie na svet ich prvé dieťa. Maličké bábätko.