Milan Removčík
Rozhľadňa na Ostrom vrchu.
Kluby turistov väčšinu hromadných akcií zrušili a tak musíme chodiť po kopcoch individuálne. Najlepšie tam, kde zdanlivo nič nie je, to znamená, že tam ani ľudia nemajú po čo ísť.

Kluby turistov väčšinu hromadných akcií zrušili a tak musíme chodiť po kopcoch individuálne. Najlepšie tam, kde zdanlivo nič nie je, to znamená, že tam ani ľudia nemajú po čo ísť.

Keďže skoro všetko, čo kúpime v obchode je vyrobené v Číne, začali tam vyrábať aj vírusy. Prerátali sa však v tom, že kvôli nim zatvorili obchody a teraz sa nič nepredá.

Ak dáme vyhľadať na internete slovo“ trnkobranie,“ prvé čo nájdeme, bude Vizovické trnkobranie, čo je hudobný festival. No v Dolnom Kubíne je to festival bežeckých lyží a v posledných rokoch skôr festival zablatených topánok.

Cez zimu sa turisti najčastejšie zúčastňujú lyžiarskych prechodov na bežkách, ktoré organizujú dediny po svojich chotároch.

V okolí môjho bydliska sú miesta, kde som bol možno aj stokrát, no stále tam chodím, asi s nádejou, že tam uvidím niečo nové. O to sa hlavne postará počasie.

Ráno, ešte za tmy, nastupujeme do poloprázdneho autobusu, čo mi bolo podivné, lebo každý rok býval už na prasknutie.

Výstupom na Šíp sa na Orave začína letná turistická sezóna. No tento rok práve vtedy pršalo a tak som tam ani nešiel, lebo nemám rád vodu v topánkach a ani v krku. Preto bolo treba túto absenciu nahradiť aspoň zimným výstupom.

Na turistike zvyčajne chodíme najprv hore a potom dolu kopcom. No v prvú decembrovú nedeľu sme to s kubínskymi turistami urobili ináč.

V poslednú novembrovú nedeľu sme sa vybrali cez kopce z Ružomberka do Komjatnej. Ráno ešte za šera vyrážame zo stanice do Rybárpoľa.

Na Rozsutec zvyčajne chodíme v lete, pretože na jar je zatvorený a v jeseni naň už zabudneme. Tento rok urobili kubínski turisti výnimku a naplánovali výstup na výročie zamatovej revolúcie.

Z Oravy chodíme na Veľký Choč priamo, z Liptova sa musí ísť ešte cez ďalšie dva. V poslednú októbrovú nedeľu som sa vybral s kubínskymi turistami nahor z Likávky, čiže tou dlhšou trasou.

Medzi turistami sú obľúbené jesenné vychádzky do hôr, keď je ustálené počasie a nenaháňajú ich búrky. Naviac sa listy sfarbujú do žlta, či červena a pretvárajú krajinu na rozprávkovú záhradu.

V Tatrách sa pohybuje čoraz viac ľudí a ísť tam v lete sa už ani neoplatí. Preto radšej chodím v jeseni, lebo na jar je ešte sneh. Tentoraz sme boli v tých Západných, zvaných Roháče.

O behu do Choča som už písal viackrát, no ako sa hovorí, nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Dokonca mám skúsenosť, že nikdy nestupíš dvakrát do toho istého h.....a.

Na Slovensku máme tri Fatry. Malú, Veľkú a minerálku. Minule som bol v Malej, tak teraz som si trúfol na Veľkú.

V polovičke augusta organizuje KST národný výstup na Kriváň, no kubínski turisti tam chodia o deň neskôr, ako sa hovorí „ po fajronte.“

Aj keď letné búrkové obdobie nie je moc vhodné na celodenné hrebeňovky, nebudeme čakať do jesene a predsa sme sa vybrali prejsť časť Malej Fatry.

Aj keď máme na Slovensku kopcov dosť, predsa som išiel jeden opáčiť aj v zahraničí. Na dovolenke v Chorvátskom Drveníku mi nedal spať skalnatý výbežok tesne nad nami, s názvom Viter.

Súčasťou slovenských vrchov sú aj doliny. V jednej takej sme boli pozrieť deň po Medardovi. Nachádza sa pod Donovalmi na odbočke Horný Jelenec.

Rakytov nie je žiadny ruský vedec, ale kopec tvaru pramídy uprostred Veľkej Fatry. Vybral som sa tam v prvý júnový deň, ako na prvý letný výstup.