Som to ja a nik iný. A aj www.byliny.sk. Zoznam autorových rubrík: Len tak, Cestovanie, Na cestách s karavanom, Tip na víkend, Na bicykli, Lyžovanie, Na vode, Bezpečnosť IT, Ochrana osobných údajov, Liečivá sila prírody, Nezaradené, Súkromné
Kúsok za Zvolenom smerom na Krupinu sa nachádza hrad Dobrá Niva. Aj keď sa tak nazýva aj nedaleká obec, hrad sa týči nad obcou Podzámčok. Prístup k zrucanine hradu je dobrý a cesta na vrch trvá zhruba 20 minút prechádzkovým krokom. Keďže sa hrad nachádza na samostatnom kopci sú z neho pekné výhľady po celom okolí. Sú tu vybudované lavičky, tak stačí si len sadnúť a kochať sa.
Malú dedinku učupenú vo Veľkej Fatre na južnom úpätí vrchu Sidorovo asi nikomu netreba predstavovať. Je známa nie len na Slovensku ale aj v zahraničí, hlavne vďaka svojmu zápisu do svetového dedičstva UNESCO z roku 1993. No história siaha ďaleko do minulosti a jej vznik sa datuje do 14 storočia. Prvá písomná zmienka o obci Vlkolínec je z roku 1376, keď sa spomína ako jedna z častí mesta "ulíc" Ružomberka. Svoj názov dostala zrejme kvôli množstvu vlkov, ktoré sa vyskytovali v tejto oblasi a nie je problém stretnúť ich vo Veľkej Fatre aj dnes.
Korytnica, niekdajšia pýcha nášho kúpelnictva mizne nenávratne do minulosti. Zašlú slávu tu pripomínajú už len rozpadajúce sa budovy a ničota čo zaplavila túto dolinu. Pritom história týchto nizkotatranských kúpeľov siaha až do 16 storočia. Minerálna voda z Korytnice získala v minulosti medaily na svetovej výstave 1873 vo Viedni a 1904 ako jediná európska minerálna voda na svetovej výstave v americkom St. Louis. Dnes ale skôr pripomína mesto duchov a keď sa prechádzate po schátralých budovách neviete sa zbaviť pocitu, že vám niektorý z ních stojí za chrbtom.
Je čas Vianoc a to velí nakupovať. Super markety a nákupne centrá lakajú a praskajú vo švíkoch. Ľudia sa stresujú, tlačia sa, vrážajú do seba, vrčia po sebe. Sú ale nákupne centrá kde to funguje úplne inak. Nakúpite tam hlavne pre seba. Pohodu a kľud. A ked už tam niekoho aj stretnete, tak nebude do vás strkať, ale usmeje sa a popraje pekný deň. Taký jeden je aj u nás.
Blíži sa koniec roka a s ním aj termíny zosúladenia sa s novým zákonom o ochrane osobných údajov. Ide hlavne o poučenie oprávnených osôb, teda zamestnancov, ktorí prichádzajú do styku s osobnými údajmi. Keďže toto poučenie musí byť tak povediac ušité na mieru každému, vystáva otázka hlavne vo veľkých firmách a úradoch ako to efektívne zvládnuť do konca roka.
Pomyselnou čerešničku na našej cestovateľskej torte bol Samarkand. Mesto ako by do seba nasalo všetky krásy strednej Ázie ktoré sme dosial videli a dotiahlo ich do dokonalosti. Nie nadarmo mu stredovekí Arabi hovorili Diamant východu. Jedno z najstarších miest na svete si podmanil už Alexander Veľký, ale svoj najväčší rozmach zažilo za vlády Timura. Vládcu, ktorý nie je veľmi známy a v nás evokoval Timura a jeho družinu od Arkadia Gajdara. Timur Lang bol stredoázijsky dobyvateľ, ktorý tu založil svoju ríšu. Svojou krutosťou bol na úrovni dvoch najväčších diktátorov 20. storočia Stalina a Hitlera. Územia, ktoré obsadil, vyplienil a všetko obyvateľstvo pozabíjal. Zajatcov zasadne nebral. Teda až na učencov, ktorí boli pre neho tou pravou vojnovou korisťou. Zhromažďoval ich v Samarkande, kde sa mohli venovať vede.
Buchara bola ďašou zastávkou na našej hodvábnej ceste. Pri presune sme využili služby Uzbeckých železnic. Musí sa uznať, vlaková doprava tu je na vysokej úrovni a naše železnice sa majú od nich čo učiť. Hlavne v kultúre cestovania. Vlaky sú čisté, klimatizované a funguje v nich plný servis, vrátane typických samovarov snáď asi ešte z éry cárskeho ruská. Aspoň tak na mňa pôsobili. Možno je to tým, že tu vlaky chodia na podstatne dlhšie vzdialenosti, ako sme zvyknutí a človek potrebuje určitý komfort, aby takúto cestu ustál. Vo vlaku sme strávili noc. Lepšie povedané po vodke na pekne sny, sme ju prespali na pohodlných ležadlách spacieho vozňa.
Prechod hraníc do Uzbekistanu bol v znamení zmeny. Hlavne ľudí, ktorí sa na nás opäť usmievali a každý chcel s nami komunikovať. Aj z nás opadla chmúrna nálada, ktorá sa na nás nalepila v Turkménsku.
Ďalšou krajinou na našej hodvábnej ceste bolo Turkménsko. Na jeho hranicu je to z Mašhadu zhruba dvesto kilometrov. Keď sme tam dorazili, na colnici čakalo len pár ľudí, takže vybavovanie išlo rýchlo a za dvadsať minút sme už veselo kráčali na druhu stranu. To sme ešte netušili čo nás tam čaká. Až na mieste sme zistili, že sme prišli v nevhodnom čase. Hodiny ukazovali len pol jedenástej, ale úradujúca smena sa už začala pripravovať na nadchádzajúcu obednú výmenu. Tak len zozbierali pasy a nás nechali čakať. Neostalo nič iné len dúfať, že nová smena nás rýchlo vybaví. Dočkali sme sa všetkého iného, len nie rýchleho vybavenia. Nová smena potrebovala na svoje naštartovanie tiež zhruba jeden a pol hodiny. Keď sa už ako tak rozbehli, začali vybavovať najskôr svojich spoluobčanov bez ohľadu na to kedy prišli a až po nich sme prišli na rad my. Samozrejme zaujala ich naša batožina, tak si ju kompletne a detailne prehliadli. S opätovným pobalením sa prechod hraníc predĺžil na skoro päť hodín.
Druhé najväčšie mesto v Iráne, Mašhad sa nachádza na severe krajiny neďaleko hraníc s Turkmenistanom, kde sme to mali nasmerované. Od Yazdu je vzdialené skoro tisíc kilometrov. Preto sme využili služby miestnych Iránskych aerolínií. Okrem získania času je to aj cenovo atraktívne. Letenka stoji len 30 €, za čo sice kupite aj lístok na vlak, ale strávite v ňom celý deň.
Zákon 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov prináša významné zmeny, ktoré je prevádzkovateľ informačných systémov s osobnými údajmi povinný splniť do presne daného termínu od nadobudnutia platnosti zákona.
Z Isfahánu naša cesta smerovala do púštneho mesta Yazd, mesta so skoro 3.000 ročnou históriou siahajúcou až do ríše Médov. Mesto je taktiež centrom zoroastrianskeho náboženstva, pôvodného v perzskej ríši. Jeho zakladateľom bol prorok Zarathustra, u nás skôr známy z filozofického diela Fridricha Nietzscheho „Tak pravil Zarathustra", ktorý pojednáva o jeho fiktívnych cestách. Ťažko povedať kto vlastne Zaradhustra bol, lebo všetky údaje o jeho živote sú založené viac na domnienkach a legendách, ako na skutočnosti. Nič ale na tom nemení, že v Iráne žije viac ako 200.000 jeho prívržencov, ktorí sa ešte aj v dnešnej dobe k jeho myšlienkam hrdo hlásia. V miestnom múzeu zoroastrianov, horí dokonca oheň ktorý vraj už 1.500 rokov nezhasol.
Isfahán je tretie najväčšie mesto v Iráne s vyše jeden a pol miliónovou populáciou. Je to poznať hneď ako vojdete do mesta. Doprava sa zhusťuje a ulice sú zrazu preplnené autami. Jediným dopravným predpisom sa stáva hlasné trúbenie a v noci blikanie, hlavne pri presúvaní aut z pruhu do pruhu. Medzi tým množstvom áut sa prepletajú motorky, niekedy aj s viac ako s dvomi cestujúcimi. Samozrejme ani jeden z nich nemá prilbu, veď načo. Nie je výnimočné vidieť na motorke sedieť alebo lepšie povedané držať sa aj malé dieťa. Toto mesto však nie je o doprave, ale o jeho bohatej histórii.
Hodvábna cesta kedysi spájala Áziu s Európou a prešlo po nej množstvo karaván s exotickým tovarom. Hodvábna cesta je pojmom aj dnes a láka mnohých cestovateľov na jej prejdenie. My sme sa po jej časti vydali tiež. Absolvovali sme ju od Iránu cez Turkmenistan až do Uzbekistanu.
Tento rok sa cielom našej cesty stalo opäť Taliansko. Nemožem si pomôcť, ale rád sa tam vraciam. Táto krajina má neopakovatelné čaro a stále je tu čo objavovať. Výber padol na kemping neďaleko mestečka Albínia na juhu Toskánska.
Predĺžený víkend priniesol viac možností na jeho strávenie v prírode. Tak sme neváhali, pripojili karavan a vyrazili na cesty. Našim cieľom bol Slovenský raj. Za základňu pre vyrážanie na túry sme si zvolili juh Slovenského raja, kemping pri vodnej nádrži Palcmanská maša v obci Dedinky. Kemping je primárne stavaný len na stanovanie a pre karavany predstavuje problém s ich umiestnením. Terén neponúka veľa rovného pľacu a aj ten čo je tam, je s autom ťažko prístupný. Okrem toho úplne absentuje pripojenie na elektriku. Ale za pomoci ochotného personálu blízkeho hotela sa nám nakoniec podarilo zaparkovať karavan priamo pred hotelom, kde sme mali nádherný výhľad na priehradu.
Neďaleko od Žiaru nad Hronom smerom na Zvolen sa na skalnatom brale čnejú zvyšky zrúcaniny Šášovského hradu. Jedna z legiend hovorí, že svoj názov získal podľa šaša, ktorý údajne zachránil na poľovačke život zvolenskému hradnému pánovi. Ten mu zo samej vďačnosti dal postaviť tento hrad.
Zrúcanina hradu Revište sa majestátne týči nad riekou Hron, ako jej ochranca, len pár kilometrov za mestom Žarnovica smerom na Žiar nad Hronom. Jeho panorámu si môžete vychutnať aj keď prechádzate po neďalekej rýchlostnej R1. Prístupová cesta na hrad začína v Revišťom podhradí a od miestnej reštaurácie je to na hrad asi jeden a pol kilometra. K hradu sa dostanete po asfaltovej ceste a vybudovanom lesnom chodníku. Trasa je nenáročná a zvládne ju každý.
Na potulkách malebnou talianskou Kampániou nemožno zabudnúť na ostrov Capri. Veľkosťou síce malý, ale krásami naopak obrovský. Preto nie je prekvapením, že si ho zamilovali aj také veľké hollywoodske hviezdy ako Sean Connery. Jeho malosť si uvedomíte na miestnych komunikáciách. Sú také úzke, že dve auta majú problém vyhnúť sa. Nuž ale miestny vodiči to zvládajú bravúrne. Hlavne vodiči autobusov, keď sa šplhajú z pobrežia po serpentínach na vrchol ostrova. Človeku pri ich výkonoch až naskakuje husia koža, keď sa pozrie dolu na zrázy do ktorých by nechcel nik padnúť. Nadmorská výška ostrova je skoro 600 metrov nad morom (presne 589 m.n.). Úplne na vrchol sa dá dostať peši, alebo pohodlnejšie v duchu súčasnej doby, štýlovou jednosedačkovu lanovkou. Pohľady z tej výšky skutočne stoja za to. Sú skoro až gýčové. Celý Neapolský záliv máte ako na dlani a dovidieť až do mesta Salermo. A more šírošíre, až vídíte zagulatenie zeme. Je ťažko odtrhnúť sa od tejto nádhernej scenérie, ktorú tento ostrov ponúka.
Taliansko má vždy svoje čaro. Hlavne juh tejto prekrásnej a pre mňa niekedy nepochopiteľnej krajiny. Jednou z najkrajších oblastí je aj Kampania, ktorá sa rozprestiera okolo mesta Neapol a nad ním týčiacej sa sopky Vesuv.
