Narodená v znamení Váh... Zoznam autorových rubrík: Bratislava *moja láska*, Túlavé *topánky*, Cestujeme *kade-tade*, Ako živá *voda*, Poviedka *na nedeľu*, Moje *lásky*, Takí *sme*
Bratislava má päť dunajských mostov. Možno by zniesla ešte jeden či dva, no zatiaľ sú jej obyvatelia vďační aj za to, čo majú. Možno sa po niektorom z nich denne presúvate z jedného brehu na druhý a ani si neuvedomujete, že pred dvoma storočiami Bratislava žiaden most nemala. Ranné hľadanie brodu by mohlo byť veselým rozptýlením na začiatku pracovného dňa...
Dávno sú preč časy, keď sa cez Dunaj prechádzalo brodom kdesi poniže Bratislavského hradu. Ani pontónový most už v tých miestach nenájdete, hoci slúžil obyvateľom Prešporku vyše 60 rokov. A predstava dreveného premostenia veľtoku sa zdá prinajmenšom zvláštna.
Keď umierajú ľudia päťdesiatnici, je to tragédia pre jeho najbližších, odchod v najlepších rokoch… Keď zomierajú budovy päťdesiatničky, je to tiež tragédia. Budova päťdesiatnička je ešte mláďa, čo nestačilo dozrieť do svojej najväčšej slávy.
Keď koncom 19. storočia mestská rada dnešnej Bratislavy rozhodovala o zriadení rafinérie na území mesta, netušila, že budúce hlavné mesto Slovenska sa vďaka tomuto kroku zaradí medzi najvýznamnejšie strediská spracovania čierneho zlata.
Veľa turistov, prichádzajúcich do hlavného mesta, musí prejsť bránami našich železničných staníc. V minulom storočí sa k staniciam pristupovalo tak, aby mohli účelne vybaviť cestujúcich. No účelné nemusí vždy znamenať aj pekné.
Hoci história dnešného územia Petržalky siaha do dôb dávno minulých, veľká väčšina z nás ju vníma ako betónové sídlisko a nocľaháreň pre bratislavskú inteligenciu.
Dnes máme v Bratislave lekární ako maku. Pomaličky s každou novou stavbou pribudne aj nová lekáreň. Pre pacientov je to osožné a zdá sa, že pre majiteľov výhodné. Nové priestory si žiadajú moderné vybavenie a dnešné lekárne majú s tými dávnymi už len pramálo spoločné. Nekonečné rady regálov s množstvom maličkých „šuflíkov“, označených bežnému smrteľníkovi neznámymi nápismi, obrovské lekárenské váhy, masívna pokladnica, ktorá pri každom otvorení cinkne a milá pani lekárnička, miešajúca rôzne mastičky, to už je asi len moja predstava o tom, ako to kedysi mohlo vyzerať.
Nie vždy bola Bratislava takým veľkomestom, ako ju poznáme dnes. Mladšie ročníky a novoprišelci ju poznajú tak, ako ja- Staré mesto ako historické centrum, širšie centrum a okrajové sídliská. Starí Bratislavčania však Bratislavu poznali ako malé mesto, nie až také odlišné od ostatných v krajine. Dnes sa nám zdá, že niektoré závody sú postavené takmer v centre, ale boli budované tak, ako súčasné priemyselné parky- na okraji mesta...
Ak vlastníte manžela a nejaké to dieťa, občas vám v sobotu popoludní môže napadnúť otázočka: -Čo s načatým popoludním? Z vlastnej skúsenosti môžem poradiť rodinke s dvoma ratolesťami – Múzeum dopravy v Bratislave je to správne riešenie. Treba sa však poponáhľať, radní páni Bratislavy majú s objektom múzea iné plány, tak mu hrozí zredukovanie terajších priestorov.
Nie je to tak dávno, čo zrušili lunapark na pravom brehu Dunaja. Poslednú dobu nestál za veľa, boli tam nejaké problémy s pozemkami a možno má mesto s touto lukratívnou časťou iné zámery. Lunapark pre deti asi nie je to, čo by malo byť na nábreží s výhľadom na historické budovy Starého mesta. Škoda.
Možno si poviete, aká nostalgia za centrálnym trhoviskom, keď ešte funguje? Ja však myslím centrálne trhovisko, na ktoré sme chodievali v časoch dávno minulých. Centrálne trhovisko, ako o ňom spieva Marián Kochanský. Chodili sme „na hrášok, na kaleráb“. Na kyslú kapustu, na kvasené uhorky. Pozerať sa na živé kuriatka, mačiatka, šteniatka, morčiatka, ktoré tam dnes neuvidíte, pretože moderná doba priniesla zákaz predaja živých zvierat.
Myslím, že dnešným mladým ľuďom názvy ako Dukla, Praha, Slovan, Metropol, Pokrok či Pohraničník už veľa nehovoria. Boli to niektoré z úžasných starých kín, do ktorých sme chodili s rodičmi ako deti a neskôr aj na prvé, druhé či tretie rande. Dnes chodíme do veľkých multiplexov, sedávame v pohodlných kreslách za nemalé peniažky. Ja si pamätám vstupné za 36 korún, aj to bolo do zadných radov na lepšie miesta. Kto chcel ušetriť, kúpil si lístok dopredu. Sedadlá boli väčšinou príliš tvrdé a na vzhľad nie príliš lákavé. Malo to aj jednu výhodu, aspoň ste nezaspali. Ale zážitok, ktorý kiná ponúkali, bol aj tak úžasný.
