Tvorivo pracujúca Košičanka. Inak je extrémne filozofujúci umelec, niekedy s úvodzovkami, inokedy bez, s optimistickým pohľadom na vec :) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, C´est la vie, Okolo nás, F ako fromage :), Kultúra, Poetické výlevy, Konáre
Kde bolo, tam bolo... zacinaju sa vsetky rozpravky. A tak sa zacne aj clanok o Bremach. Polmilionove mesto na rieke Weser Nemci nepovazuju za velke, preto tvrdia, ze atmosferu velkomesta tu zazit nemozno.
A opäť tu sedím a dávam rozcvičku svojim prstom. Všetkých desať sa túla po klávesnici a zanecháva za sebou odkaz. Možno si ho ktosi prečíta. Pár písmeniek. Možno významných, možno bez. V obyčajný pondelok.
Pred týždňom som začala čítať ďalšiu knihu zo svojej životnej knižnice. Vytiahla som ju z poličky Pohoda, na obálke sa hrdil názov ´05. Možno ste ju čítali tiež a písali ste o nej krátku recenziu. Možno aj tá vaša mala rovnaký obal, obsah si však každý tvoril sám. Preto aj tá moja Pohoda ´05 bola iná. Jej príbeh som dočítala až v utorok večer, preto mala trochu viac strán. Pocit z nej ma neopustí ešte veľa, veľa dní....
Pamätám si na časy, keď som všetko chcela vedieť hneď. Hoci som o niečom uvažovala a dospela som k celkom uspokojivým záverom, nestačili mi. Chcela som presne poznať, čo ako a prečo funguje. Vzájomné vzťahy a súvislosti. Nechcelo sa mi čakať. Ani na odpoveď, ani na vývoj. Všetko hneď. Žiadala som výsledky, hoci som nepripúšťala, že by ich druhá strana nemusela poznať. Čakať mi pripadalo akoby som zabíjala čas.
Prednedávnom sme sa vybrali do kina. Už dávno sme si neboli pozrieť nejaký film. Z času na čas dobre padne sadnúť si do tmy, hrabať sa vo vrecúšku s popcornom a čakať, čo sa stane. Asi najväčšiu reklamu si momentálne „zaslúži“ unikátny film s množstvom superlatívov Vojna svetov. Dali sme sa zlákať a vkročili sme do kina.
Ta... slovo dalo slovo, i stretli sa východniari.
V piatok zvyknú mladí ľudia vybehnúť do mesta. Stretnú sa, zasadnú a rozprávajú. Popíjajú pivko alebo nejaký iný nápoj. Oddychujú od povinností. V piatok podvečer sa zaplnia krčmičky, bary, letné záhrady. Ani včera tomu nebolo inak.
Je úžasné odlepiť svoj zrak od knižiek a opäť sa upriamiť na svet dookola. Možno až nepopísateľný pocit voľnosti, ktorý prenikne vašou osob(nosť)ou, tesne po tom, čo vám do indexu napísali výsledok poslednej skúšky. Jediné slovo, čo vám prebíja všetky ostatné a opantáva vás svojou magickou silou. Prázdniny. Niektorí si tento výraz spájajú so slovom prázdny. Nevyplnený a chudobný. Omyl. Prázdniny predstavujú síce prázdny zoznam školských povinností, ale preplnený diár výletov, žúrov a zábavy. Prázdniny znamenajú slobodu. Fakt, že si môžem vybrať, ako budem tráviť čas.
Raz ráno, keď som sa prechádzkovým krokom približovala ku škole, prechádzala som okolo škôlky. Deti práve vyšli von. Klasika. Pani učiteľka kráčala prvá. Za ňou cupkalo asi dvanásť drobčekov. Niekedy, keď je detí viac, aspoň tak matne si spomínam, na konci ich kontroluje druhá pani učiteľka. Vtedy si ich však zobrala na starosti iba jedna a aby sa nikto nestratil, držali sa všetci švihadla. Jeden koniec uchytila pani učiteľka, zvyšok obchytili deti.
Zastav sa a sadni si ku mne. Iba na chvíľočku. Predstav si, že vonku prší a fúka vietor....
Prednedávnom sme cestovali vlakom do školy. Kamoška mala skúšku, ešte si niečo opakovala a opisovala nám, ako bude celý proces prebiehať. Jeden z klasických spôsobov. Ľudia si ťahajú otázky. Všetci poznáme prípady, keď sa niekto naučí jednu otázku a tú si aj vytiahne. Skonštatovali sme, že sa musel naučiť ťahať otázky. Na to zaznela veta, aké má šťastie. Iba tak zo mňa vyšlo, že aj mať šťastie sa treba učiť.
Len tak som minule išla po meste. Čakala som na zelenú pri semafore a zbadala som pohľadných mladých mužov. Okrem tohto faktu ma zaujali aj klobúkmi, do ktorých zbierali peniaze.
Určite poznáte kopec prísloví. Jedno z nich hovorí o tom, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Avšak sú aj situácie, keď to platí presne opačne. Ak sa niečo neblyští, nemusí to značiť, že nejde o zlato. Nenapadá mi príslovie, ktoré by hovorilo o tejto skutočnosti. Iba ak, prvý dojem môže klamať. Platí to nielen o ľuďoch, ale napríklad i o jedle.
Och, aké hrozné počasie! Ale no, veď je pekne. Pekne?!? Áno, pekne prší... Prší. Držíš v ruke papiere s prednáškami a mysľou ti prebiehajú všetky pesničky o daždi, ktoré máš tak veľmi rada.
Už je to nejaký čas, čo sa mi na displeji mobilu zmenilo meno operátora. Malo to značiť, že sa nebudem mať len dobre, ale že mi bude priam svetovo.
Už dlhší čas pociťujem akúsi nechuť čítať. Po povinných knihách na týždeň, ktoré bežne znamenajú päťsto strán, sa mi už nechce hltať ďalšie písmenká.
Hoci sa teraz cítim ako babka, ktorá trpí kvôli reume, lebo som nachladená a všetko ma bolí, prenesiem sa s vami na chvíľu do krajiny rozprávok. Zvyknú to robiť väčšinou len deti. Ale mohli by tak učiniť aj starší ľudia. Niekedy by im to prišlo vhod.
Tento článok by pokojne mohol niesť aj titul Ako som objavila Zuzanu Mojžišovú. Možno ako väčšina z vás som sa na Aurelovi veľmi čudovala, keď ohlasovali nominácie a spomínali album Zuzany Mojžišovej. To je kto? Čo spieva? Aká je jej hudba? Odkiaľ sa tu vzala? Jej meno mi absolútne nič nehovorilo. Keď však vyhral Oskar Rózsa ako producent roka, zbystrila som pozornosť. Jeho meno poznám a je mi viac ako jasné, že znamená kvalitu. Prednedávnom sa v rádiách začala objavovať reklama na Zuzana Mojžišová World Music Tour. A keďže som zvedavá stvora, ocitla som sa na koncerte. A veru, bola som tomu veľmi rada.
Dnes by som mohla mať narodeniny. Ráno som vstala a hovorím si: konečne. Konečne si sa vrátila! Dlho som ťa čakala a ty si sa voľakde túlala a nechala si ma samu. Nejako si sa zabudla pozrieť do kalendára, keď som ťa potrebovala. Čo sme sa pohádali a ty si sa urazila? Už viem, nevenovala som ti dostatočnú pozornosť a ty si žiarlivo odbehla a čakáš, kým ťa poprosím o odpustenie. Stalo sa, ale nejako si ma nepočula. Teda, vitaj, nevyženiem ťa, hoci si sa oneskorila. Teším sa, že si prišla.
