Žijem, teda som a som na tomto svete rada. Mojim mottom sú nasledovné citáty:Aj keby som vedel, že zajtra celý svet zanikne, dnes by som ešte zasadil moju jabloň. — Martin Luther KingJediné bohatstvo, ktoré uznávam, je bohatstvo ducha a dobrota srdca. — Ludwig Van BeethovenŽivot človeka má zmysel, ak po ňom zostane vo svete o trochu viac lásky a dobra. — Alfred Delp Zoznam autorových rubrík: len tak, Súkromné, Nezaradené
Hurá prvý sneh! Prebudila som sa do zasneženého rána, všetko prikryté bielou, akoby perinkou. Radostne som sa pozerala cez okno, všade ešte vládol akýsi ranný pokoj, na ulici nikoho, len ten krásne biely, nepošliapaný sneh. Pustila som sa do čítania správ, samozrejme najviac ma zaujímalo počasie, či nám to tu vydrží do Vianoc a či teda tieto netradičné anglické Vianoce zostanú aj netradične biele.
Staršia generácia nemala tie možnosti štúdia jazykov, teda okrem jazyka našich „priateľov", teda ruštiny. My všetci sme sa učili len gavariť čo v dnešnej dobe je nám málo platné. I keď už ani negavaríme, jazyk ktorý sa nepoužíva v komunikácii sa postupom času zabúda.
Prišla jeseň, príroda sa sfarbuje do farebného šatu. Častejšie prší, dni sa skracujú a noci predlžujú. Ja som skôr ten teplomil, potrebujem k životu slnko, cítim, že mi dodáva energiu. Ale už ho býva pomenej, striedajú sa slnečné dni so zamračenými, s upršanými. Tak sa ešte snažím využívať každý deň keď sa dá aby som mohla ísť von, do prírody.
Typické pre Anglicko je jazda autom na opačnej strane, mala som z toho hrôzu, aj keď som tu bola párkrát na návšteve. Samozrejme som sedela na strane, kde v našich zemepisných šírkach sa pýta volant, nech som hľadela akokoľvek a snažila sa pochopiť princíp ich kruhových objazdov, neprišla som z môjho pohľadu na nič, Zdalo sa mi to ako keby každý jazdil ako chcel. Nenašla som v tom žiadne pravidlo.
V septembri bolo tridsať rokov čo sme sa spoznali. Nie, nebolo to prvé rande, bolo to stretnutie na akademickej pôde. Práve som nastúpila na strednú školu, už ako matka dvoch detí. Ako to zvládnem? Práca, škola, rodina? Aké to bude po rokoch zasadnúť do školských lavíc, oprášiť chabé vedomosti, zvyknúť si na iný životný rytmus? Aký budú spolužiaci, či spolužiačky, pomôžu mi keď bude treba? S malou dušičkou som išla na prvé vyučovanie.
Rôzne národnosti odlišnosti zvyky, všetko sa tu mieša a nikoho nič neprekvapuje. Niekto je biely, či čierny alebo miešanec, chudý či urastenejší až do maximálnych rozmerov, nik sa nad ničím nepozastavuje a neobzerá sa. Pre nás je to čosi neobvykle, vidieť niekoho zababúšeného vo vetrovke a vzápätí ten druhý má krátky rukáv a holé nohy, asi by som zamrzla až ma striasa keď to vidím. Ja tiež patrím medzi tých orí majú radšej teplo ako studené a hlavne stále vlhké anglické počasie. Mestom už prevláda vianočná výzdoba v obchodoch, vianočný tovar, všetko akosi vo veľkom štýle. Zmes národov, národností oblečenie v rôznych štýloch mladý ako aj starší, nič konzervatívne skôr uletené, všetko sa so všetkým nosí, nik sa za nikým neobzerá, akosi nič neprekvapuje, nehodnotí, stará sa každý len o seba. Keď vidíme niekoho kto sa takto nechová, tak určite je to cudzinec ktorý si ešte na toto tu akosi nezvykol.
Dnes bola taká veterná noc, je zamračené a možno niečo ten vietor doveje, či odveje. Premýšľam nad spôsobom žitia, či nežitia v tejto krajine. My sme tak akosi naučený mať svoj domov svoje súkromie. Tu to vyzerá inak. Je to väčšinou také spoločné bývanie. Vlastniť svoj dom, či byt je finančne náročné a málokto si to môže dovoliť, ale už aj u nás to vlastne k tomu speje. Takže čo zostáva? Zaťažiť sa na veľa rokov hypotékou a aby sa dala splácať s priemerných príjmov, tak prenajímať časť domu a žiť so svojimi nájomníkmi po dlhé roky.
Odlišnosti, určite máme viditeľné na prvý pohľad. Keď ide zahraničný turista na cesty, aby mal so sebou doklady a platobnú kartu. My? No predsa človek potrebuje po ceste sa najesť, niečo na pitie, takže sa vysmažia rezne, klasika, uvarí sa do termosky káva, zoberie sa minerálka. Aj ja som sa tradične po slovensky vychystala na cestu, keďže som rátala s dvomi dňami, tak okrem štyroch rezňov som si urobila aj maslové pečivo s paprikou akože na raňajky. Neviem prečo si myslíme, že snáď čo si urobíme doma je lepšie, chutnejšie aj po dvoch dňoch.
Je jedenásť hodín 13.11.2009 večer, zvoní budík a ja mám po troch odspatých hodinách vstávať na cestu dlhú 1500 km. No aj tie tri hodiny nie sú však celé medzitým zopár sms s prianím a tie hodiny sa zúžili tak na dve. Chcela som vyraziť v prvých sobotných minútach, veď kto by chcel začať takúto cestu piatok a 13-tého? Nie som poverčivá ale zas istota je istota. Posledná káva, dobaliť sa, pozanášať tašky do auta, posledný pohľad po byte mám všetko? Čo som zabudla pobaliť? Snáď nič veď do auta by sa už toho ani nepomestilo idem ako keby som sa sťahovala natrvalo preč tak to vyzerá pre nezainteresovaného
Čo som urobila zle? V čom sa stala chyba? Kladieme si neraz túto otázku, nenachádzame odpoveď. Každý rodič chce tomu svojmu dieťaťu to najlepšie, vyzametať cestičku, pozbierať aj ten najdrobnejší kamienok aby sa nepotklo, aby si neublížilo. Nech sa majú lepšie ako sme sa mali my, nech majú ľahší život. Väčšinou to robíme aj na úkor seba, dýchali by sme aj za nich keby sa to dalo.
Skutočný priateľ ti dokáže podať pomocnú ruku aj v prípade, keď ju sám potrebuje. /Michal Kolár/
Už dávnejšie som nakúkala , obzerala si možnosti a trasu na jeden taký môj výletík, hovorím tomu moje túlačky. Tento krát by to mali byť Jánošíkové diery.
Dnes som mala také vybavovačky po meste. Už druhý deň sa mi nedarilo stihnúť fotografa, v ateliéri síce nechal odkaz, že je u zákazníka a dostupný na mobile ale... nebral ani ten. Už som mala dojem že budem neodfotená.
Včera som večer zas čítala a vyhľadávala citáty na internete. Mám ich veľa aj uložených, ale stále nachádzam nové a nové, poprípade si prečítam a zamyslím sa aj nad tými, ktoré som v minulosti čítala. Tak som našla nasledovný citát, a trochu som nad ním premýšľala. Sú štyri veci, ktoré človek, keď urobí, nevráti späť: Kameň... keď ho už človek hodil... Slovo... keď ho už vyslovil... Príležitosť.. keď ju už prepásol... A čas... keď už ubehol...
Každého človeka raz za čas postretne deň „blbec“. Nemusí to byť zrovna ani piatok 13., môže to byť hociktorý deň. Už ráno som cítila akési napätie, nespala som dobre, jedna moja kamarátka mi hneď určila aj diagnózu „ mesiac v splne.“ Neviem či účinkoval len mesiac, či všetky okolnosti známe i neznáme ale zobudila som sa do dňa „blbec“
Taká spŕška podozrievavých slov, ktoré nie je v mojej moci vyvrátiť, a ani už nechcem. Všetko to z môjho pohľadu krásne sa niekam vytratilo, spadli ružové okuliare, rozbili sa na malé čriepky. Črepy vraj prinášajú šťastie, tento krát to cítim inak, nie ako šťastie či nešťastie, ale určitú úľavu..
