Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík: ZAJEZKA, Poézia, O veciach mimo nás, Rozprávky, Súkromné, Nezaradené
Prechádzka ružovou záhradou by vôbec nebola tým čím je kebyže: nebehám za mesačných nocí v negližé a jahodovú zmrzlinu so šľahačkou nelížem. Bez toho by proste ružová bola len šedým odtieňom čiernobielych tónov. Proste, nebolo by to ono - bez šľahačky na torte, bez slávikov v korunách stromov, bez tanca a spevu, čo ti srdce od radosti zovrú, bez plodov lesných a bezsenných nocí.
Alkoholici tomu říkaj „jasná chvilka“ – pravde na dne pohárika. A nakoniec je z toho celý život – stavov delírium tremens.
Dračia žena, rozohnená, vôňou kadidla omámená. Plameň v srdci, sucho na jazyku. Tancuje do popuku, vo víroch vzduchu sa točí. Podávaš jej ruku a vtancúvaš do rozruchu. Smiať s ňou sa môžeš do popuku, oddávaš sa prúdu - plynieš, kašleš na to, či dôležitý termín minieš a či návrat do „reality“ stihneš.
Májový princ vôbec nebol princom, len sa tak tváril. Bol jedným z mnohých. Nasadil si masku a predstieral lásku. Divadlo hral veľmi dobré, zopár týždňov, až kým masku nezmylo mu mydlo.
Lúka, lúka zelená, vetrík dieťa kolembá, myseľ sa zastavuje, čosi sa rozuzľuje a čosi sa zauzľuje. Lúka – zelená sloboda pod oceľovou oblohou, ktorá sa nad hlavami rozprestiera a zvláštny smutný pokoj so slobodou mi vlieva – do tela, do duše, do mysle.
Usadil si sa mi v hlave a neviem či sa to smie. A možno chcel si to práve. Mám pocit, že si na tomto svete veky – sám a smutný. A navrávaš si, že takto Ti to vyhovuje. Neviem, či môžem vstúpiť do Tvojej samoty a narobiť trošku neplechy.
Zlaté steblá trávy, pocit márny vytvára sa tak ako koník vraný na ceste kymáca sa.
Nestojím Ti ani za to utrieť mi na topánkach blato. Mám pocit, že som pre Teba len vzduch. Och, och, och, uch, uch, uch! Si tvrdý ako skala, ani tá nerada sa dáva. Si nepreniknuteľný ako najpevnejší múr. Naordinovala by som Ti na to zopár kúr. Kúru nehy, kúru lásky. Chcem odpoveď na otázky, kedy pustíš ma už k sebe. K sebe, k svojmu srdcu a prestaneš pozerať sa na mňa ako na otravnú muchu.
Bledomodrá pohľadnica, Mesta Štiavnica, ruch na ulici, pri nohách unavení psíci. Ruskí turisti, cvakanie fotokamier, šuchot ramien – obrázky z dovolenky, pamiatka na kúsku papiera rozmerov 10 x 13.
Premávam sa po nábreží a hľadím do vĺn bielych labutí. Pozorujem deti ako hádžu chlieb a bezdomovci závistlivo sedia na lavičkách. Nikomu z nich sa nečká, nik ich nespomína. Tento obrázok mi čosi pripomína – dym z komína, grotesku od Chaplina – smutno-smiešnu.
Sedela v kúte a čakala na riešenie, na spasenie. Čakala no nevedela na čo. Opäť sa jej zrútil celý svet, tak ako už tisíc krát. Celý jej život bol ako domček z karát. Všetko sa jej sypalo na hlavu.
Vrčia kolesá autobusu, v ktorom sa veziem. V batohu spacák, pár prepotených tričiek a chleba s džemom nesiem.
Poletuje, lieta v chaose myšlienok sa zmieta. Môcť chytiť ich v letku a zabrániť nebeskému zmätku by chcela. Cítiť sa celistvá, celá, nie rozdvojená.
Bezbohá, nebohá, hľadiaca na Boha, bezbrehá. Zranená, zlomená, sklonená, schúlená v klbko dýcha plytko. Roztrúsená po okolí ako mnohí. Môcť tak dať sa v nohy a s rozbehom letieť svoj najodvážnejší pretek.
Noc za nocou sa strieda a mne sa občas spávať nedá, keď lomcuje mnou nepokoj a mám z toho hlavy bôľ.
Začínam si na Teba zvykať a toho sa bojím. Počujem niečo tikať. Počujem tikot hodín, tikot svojho srdca ako búcha. Ako búcha splašene sťa hodiny nástenné. Buch, buch, buch. Tik, tik, tik. Je to iba zvyk?
Som veľká ubolená duša, stále ma niečo nové skúša. Do cesty mi kladie prekážky, pochybujem, či opäť a opäť dokážem odraziť sa od latky.
Snívalo sa mi s Tebou, že tancovať sme spolu chceli vedno. V tom sne, bol si veľmi smelý, hoc sen bol ako film nemý.
