Jana Slobodová
Ako chutia oči lúčneho koníka
Ten chlap mi pripomína môjho gynekológa. Hľadí na mňa vernými očami lúčneho koníka a nemo vraví: „Je najvyšší čas mať deti, slečna.“ Nemôžem uveriť vlastnému tretiemu oku. Ako sa mi otvorilo, mám s ním len patálie. „To hádam nie! Vy sa tu zjavíte ani neviem odkiaľ, tvárite sa že ste E.T. hoci javíte všetky známky človeka a chcete mi nahovoriť, že mám mať deti. Určite mi aj viete poradiť s kým. Dúfam, že máte na mysli seba,“ očami sa s ním dohováram. „Tak trochu.“ Pristupuje bližšie ku mne a dôverne mi šepká, „pozrite sa naokolo, široko-ďaleko nenájdete lepší genetický materiál. Som pre to proste stvorený.“ „To by ste ma museli o tom najskôr presvedčiť.“ „To by sa vám páčilo, najprv si otestovať, či je lano dosť pevné a až potom skočiť z mosta bungee-jumping. Zabudli ste, že ľudia nemajú záručnú dobu!“ rozčuľuje sa. „V poriadku. Môžeme zmeniť poradie. Ja vám najprv uverím a potom by som sa presvedčila o pravdivosti vašich slov. Čo poviete na to?“ chlácholím ho. „Konečne rozumná reč,“ upokojil sa. „Ruku na to,“ vravím a podávam mu svoju dlaň, ktorú drží o trochu dlhšie ako by sa na prvý krát patrilo. Náhle mi ju pustil a bez slova odišiel. Zmizol tak rýchlo, že mám pocit,
