Jana Slobodová
Rieka času
Chcela by som vkročiť bosou nohou do rieky času. Zaboriť sa do nej až po členky a cítiť ako nohy mi omývajú vlnky. Žblnky, žblnky, žblnky.
Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík: ZAJEZKA, Poézia, O veciach mimo nás, Rozprávky, Súkromné, Nezaradené
Chcela by som vkročiť bosou nohou do rieky času. Zaboriť sa do nej až po členky a cítiť ako nohy mi omývajú vlnky. Žblnky, žblnky, žblnky.
Stratená ovečka – milá premilá – v čiernom lese zblúdila. Čo sa stalo? Zhruba na bol cesty v Pána Boha prestať verila. A možno by už bola blízko cieľa, keby bola trošku viacej smelá.
Telesné pozostatky môjho tela, pachuť blenu na perách... Pozerám na bledú stenu predo mnou a želám si, aby sa nič z toho predtým nestalo. Mám pocit, že moje srdce zastalo – už nepočujem tikot hodín – hľadím na svoje Ego – zase o trošku nižšie kleslo. Bola som pyšná, hrdá, tak mi teraz treba!
SLOVÁ... môžeš vážiť zlatom, na jazyku prevaľovať. SLOVÁ... môžeš merať tisícorakými mierami. No skutočná miera je len jedna – PRAVDA. SLOVÁ... môžeš vravieť, kričať, písať, šepkať, spievať, omieľať dookola -
Mlčíš a zrazu je ticho – pred búrkou. Ticho, pred búrkou, čierňava sa blíži... Priala by som si, aby si sa zmýlil. Cez nás sa vlna prevalila a modrou tmou všetko, čo mi bolo milé zavalila. Mlčíš a zrazu je ticho – po búrke, po smršti...
Zjavil sa niekto a v očiach mal niečo – zvláštne. Zjavil sa ktosi a v očiach mal čosi... Mala som z toho divný pocit - ako keď pozeráš sa na dno noci, ako keď nadýchnuť sa zrazu nevieš akoby si tápal na dne morskom zavalený tisícročným bahnom.
Chcela som muža, čo pri mne by stál, vážil si ma a s láskou i vášňou by na mňa pozeral. Chcela som učiteľa, čo podporoval by ma, viedol. Vôbec som nemyslela na to, že tí dvaja by mohli byť jedno – vedmo kráčať ruka v ruke. Chcela som: muža, priateľa, milenca, ochrancu, učiteľa.
Som smutná ako len človek môže byť. Som smutná až pod prah duše. V tom smútku som sama ako ten storočný dub na lúke. Stojí pevne na zemi a vo vetre sa kníše. V jeseni zhadzuje lístie a ostáva úplne nahý. Tak ako všetky stromy na podzim.
Blahoslavení duchom I. Blahoslavení duchom, odvekí pútnici! Kráčajúci k Hore Mohamedovej, k Múru nárekov, či Káne Galilejskej. Kráčate a veríte. Keď prídete k vytúženému cieľu, upevníte svoju vieru.
Netrápim sa, nesmútim nad rozliatym mliekom. Nepomôžu ani veky vekov zabudnúť na to, že mi bolo ublížené. Ublížené ako žene, ublížené ako človeku. Už vysychá slza v oku, už srdce tak nebolí, už vidieť úsmev na tvári.
Si ako odvrátená tvár mesiaca. Chladná a v tme stratená, na tisíc míľ od slnka vzdialená. Nie nedávam Ti za vinu, že nepoznáš nehy rovinu. Veď akoby si ju mohol znať, keď vzdialená Ti bola doteraz.
Chcem zomrieť už od veku vekov a ani neviem prečo. Chcem zomrieť odmalička, kričí moja dušička. Očistiť sa od starých nánosov, túto víziu mám neustále pred nosom. Očistiť sa od pozemského, aby opustiť som mohla moje staré telo.
Som človek a nie som pripravená na čokoľvek. Len Oni si to myslia a tak naložia mi vždy o niečo viacej, čo si myslím, že by som nikdy neuniesla ... kúsok po kúsku.
Bol taký niekto, kto nevedel ľúbiť tak povedal si, že na lásku hrať sa môže skúsiť.
Som povznesená nad to, čo bolo dakedy pre mňa predsukom. Aj keď občas neistá som si svojím úsudkom, viem, že všetko, čo sa deje má svoj význam. A že rozhodnutie moje vždy niekam speje. Či je to na sever a či severo-severo-západ. Neodháňam od seba už ani jeden splašený nápad a pokúšam sa chápať súvislosti.
Neviem prečo bývam často chorá a tak po tom pátram. Niekedy chátram na tele i na duchu a nerada počúvam svoju predtuchu.
Bola jedna hodina v noci, Simona sedela na stanici a celá sa triasla ako osika. Ťažko povedať, či sa viac triasla zimou a či strachom. Strachom, ktorý zažila už hádam tisíckrát. Strachom o svoj život, strachom o život detí. Opäť ju Peter vyhodil na ulicu. Mladšia dcéra Veronika jej zaspala v lone a staršia Vlasta ju držala za ruku a prosila ju, aby od otca odišli. Ráno má ísť do školy, čaká ju polročná písomka z matematiky. Síce sa učila a látke rozumela, ale tieto ponocovania v poslednej dobe prispeli k jej zhoršenému prospechu. Predtým mávala samé jednotky a teraz už pár krát doniesla domov aj trojku. Prebdené noci jej neprospievali. Nevedela sa koncentrovať, hlava jej klimbala nad lavicou a z ničoho nič dostávala záchvaty úzkosti a plaču. Čoraz viac sa uťahovala do seba, prestávala komunikovať s okolím, hoci predtým bola vždy veselá a kamaráti sa okolo nej točili.
Som žena a nemôžem za to. Som proste aká som. Taká, akú ma Pán Boh stvoril. Ktovie, možno bol vtedy chorý.
A znovu som sama... Zobudila som sa jedného rána a zrazu bolo všetko ináč. Vedľa mňa ležal iný človek a čakal na čokoľvek, len nie na Mňa.
Prišiel starček vetchý a ponúkol ma chlebom. Tak na oplátku podala som mu misku s polievkou. Pýtam sa ho: „Kdes doteraz bol?“ On na to: „Nepodala by si mi aj soľ?“ „Ach ozaj! Veď polievka bez soli je hrozná.“ Prišiel starček vetchý a poznala som v ňom svojho učiteľa. Neviem čím, no pripomínal mi môjho deda. Sadol si na lavicu a s láskou sa na mňa pozrel. A vtedy akýsi starý pocit vo mne dozrel.