Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Ema má mamu, mama má Emu. Vybavujem si obraz našej kuchyne, seba, ako ukazovákom tlačím na písmenká v šľabikári, mamu ako žehlí, občas sa na mňa pozrie a usmeje. Pokiaľ máme mamu, svet funguje spoľahlivejšie, bezpečnejšie.
Liptovská Mara. Okolo nej sa točí zelený veniec hôr s čipkovaným snehovo-bielym zakončením. Slnko cez deň dychtivo pooblizuje sneh z vrchov, ako prvú zmrzlinu, ale v noci sa vietor znovu vyváľa po snehu a prinesie ráno do dolín ostrý, horský vzduch. Pomieša sa s vôňou kvitnucej trnky, vlhkej zeme, ihličia prehriateho slnkom a studenej vody. Je to drsná pradávna zemitá vôňa.
K číslam a matematike pociťujem obdiv. Možno je to obdiv k nepoznanému a tajomnému svetu, kde vládnu vlastné zákony. Čísla sú jasné, presné, ako máločo na svete. Také sú aj vzťahy medzi nimi. Platia rovnako v ZDŠ aj v celom vesmíre. Ale, občas, v mojom svete, sú veľmi rozporuplné. Mne to vôbec nevadí, len ostatní sa čudujú mojim nejednoznačným číselným vyjadreniam.
Zima sa už len nerozhodne moce. Raz odíde, potom sa vráti. Cez deň roztopí ľadové putá, v noci ich zase spúta, pritúli sa k nim ako ja k piecke. Tápe, ne-vie kade ísť.
Tri dni s ňou vydržím, potom hádam vypadne, pomyslela som si. Nevolala som ju, prišla bez pozvania, tak sa hádam dovtípi, kedy má odísť. Kdeže! Zasedela sa u mňa, vylihuje v mojej posteli, drzo si robí čo chce. Ch. Chorobová. Usalašila sa, dokonca si po pár dňoch pozvala aj ďaľšie príbuzné a kamarátky.
Prechádzka a horúca čokoláda sú dobré na nervy. Touto dvoj kombinánciou víťazím nad zimou. Mám rada vôňu horúcej čokolády, jej teplé odtiene hnedej a sladkosť v ústach.
Poletuje sneh. Najprv ľahko, nežne ako perie. Potom sype, poriadne natriasa perinu.
Idém, vydrž trošku, len ešte zatiahnem, do frasa, už nedotiahnem. Ani hore, ani dole. Sedím doma na chodbe v zimnej vetrovke a bojujem so zipsom. Vidím samu seba v zrkadle, ako naberám červenú farbu zlosti. Počujem buchnutie dvier auta. Čo sa toľko moceš?!
Mám kuchynskú dilemu. Staré spotrebiče dosluhujú. Je to vážne, vážne. Alebo budem mať svoju starú, praktickú kuchyňu, alebo takú, čo pripomína sterilnú operačnú sálu. V skutočnosti by sa mi páčila v kuchyni veľká tehlová pec, na ktorej by som varila šifliky s kapustou. Keby niečo vykypelo, zasyčalo, zavoňalo, nič by sa nestalo. Šuchla by som utierkou a hotovo. A varila by som vo svojich prácou doráňaných kvietkovaných hrncoch.
Ráno. Slnečné lúče sa vytrvalo zapierajú do skla a príjemne hrejú. Poznať, že slnko k nám začalo byť priateľskejšie naklonené.
To je názov románu Márie Lazárovej. Vyšiel koncom minulého roku vo vydavateľstvo Motýľ. Zaujal ma už názov. A keď zaujme názov, to je dobré znamenie. Mierne ma síce iritoval, aj keď som nevedela prečo.
Vôňa snehu zmiešaná s vanilkovým cukrom. Lavička obaľovaná v kokosovej múčke. Borovicový dych zeleného ihličia posypaný práškovým cukrom. Zmes bielej všetkých odtieňov. Jabĺčko v záveji. Ligotavá vianočná výzdoba strechy. Z komína stúpa teplo domova .
Sfúkla som z nich prach a dotkla sa popraskanej, starej kože krasokorčuliarskych topánok. Svieža biela farba sa zmenila na šedivú . Koľko majú vlastne rokov? Naprázdno som prehltla a dotkla sa svojej tváre. Máme rovnako pekné škrabance od života i spomienky. Sme krásne staré dievčatá, staré korčule.
Priestory nákupného centra pulzovali vianočným rytmom. Umelé mesto, pomyslela som si. Vôbec nepoznať aké je von počasie. Dokonca ťažko určiť aj v ktorom som meste. Napriek tomu môj vnútorný svet bol naladený veľmi príjemne. Pomocem sa tu, popozerám, niečo hádam aj kúpim a potom si dám kávičku, plánovala som si.
Priestor je trojrozmerný prírodný alebo architektonický útvar. Príroda je ako stvorená na otvorenie vlastného priestoru v nás. Spojí sa vonkajší priestor s vnútorným. Prináša pocit slobody a voľnosti tela i myšlienok.
Putá v rodine medzi generáciami sú neviditeľné pavučiny. Niekto by ich rád pretrhol, niekto ich upevňuje. V skutočnosti je to jedno. Budú existovať či chceme, alebo nie. Aj my sme súčasťou tejto pyramídovej rodinnej siete život. Sme na jej konci a zároveň na začiatku.
Zrelé jablko spadlo zo stromu na zem. Eva dala Adamovi jablko. Príťažlivosť.
Čo sa smeješ, máš stresovať! Vieš mi vysvetliť prečo sa tak, tak zvláštne usmievaš? Nepočujem, kričím môjmu mužovi, aby som prehlušila zvuk zbíjačky, rezonujúcej v dome. Obchádzam plechovice s farbami, kľučkujem s hrncom plným polievky pomedzi naskladaný nábytok.
Z liptovskej strany, sme sa prehupli cez Čertovicu na druhú stranu Nízkych Tatier.
