Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Prečo nemôžem mať takú sestru, akú by som chcela, opýtala sa Magda mamy. A akú by si chcela? Noó takúú, ako som ja, zatiahla šesťročným detským hlasom. O dva roky staršiu, to mi vyhovuje , milostivo dodala. Každá ste iná, ale mám vás obidve rovnako rada, povedala mama. Naozaj sa to dá, keď ja som taká a ona je taká? A čo, keď aj Ria by chcela inú sestru a nie mňa, preblesklo Magde hlavou.
Pozerala som sa ako plamene pohlcovala ich vlastná ohnivá hra. Vyskakovali, objímali sa, šepotali, hladili, hadili , syčali, červenali sa. Jednoduché, prastaré divadelné predstavenie. Nakoniec ustali , pohltila ich tma, zhasli a zaspali.
Dobrý deň! Dobrý aj vám, prívetivo mi odpovedala žena. Naučeným pohybom si pritiahla konce šatky na hlave a rukou prihladila zásteru. Stretla som ju na konci dediny za Veternou Porubou. Vybehla len tak vo svetri nadýchať sa čerstvého vzduchu.
Tak to vyšlo, že som sa narodila na Vianoce. Aj som sa mamy pýtala, či ma naozaj objednali na termín 25. december, ale vraj hej, bola som doručená v pravý čas. V ten rok som nemusela nič chystať, prišla som na hotové, ale stresy z očakávania som vnímala aj tak. Pre mňa je vianočné obdobie doteraz náročné .
Prepánakráľa, ako to robíš? Toto si polož tu, toto vôbec nepotrebuješ, načo Ti je toľko rároh?! Prečo chodíš do špajze dvadsaťjedenkrát, zober to všetko naraz. Zakaždým musíš urobiť štyri kroky, otvoriť dvere, zasvietiť, pokutrať, zavrieť dvere, zhasnúť. Úplne zbytočne. To je ako vodu sitom prelievať, márna robota, hundrem si popod nos.
V tomto ročnom období, v čase medzi 3.a 4. hodinou popoludní, začne sa nebadane, ako zlodejka, prikrádať tma. Uchmatne svetlo. Na vlastné oči som videla, ako slnko zrazu spadlo za kopec, akoby ho tma posotila. Svetlo je zrazu akési rozpačité. Ani oblečené ani vyzlečené, rozprávkové. To je dobré obdobie pre čiernu hodinku.
V nedeľu si jeseň obliekla svoje pestré šaty, aby sme ju ešte chvíľku obdivovali v slnečnom svetle. Celý týždeň chodila namosúrená v šedivých, hmlistých, zablatených farbách.
Za siedmymi vysokými horami, kde sa vrcholce stromov nakláňajú ku holiam, za siedmymi dolinami, kde pramení rieka , v zabudnutom kúte dedinského cintorína, spí svoj večný sen šípková Ruženka.
Čo mi to vlastne hovoríš? Nerozumiem, ako to myslíš? Teraz nemám čas. Vieš čo, zajtra mi porozprávaš. Najradšej by som vyplazila jazyk a povedala, prečítaj si. Chápem, nie vždy má človek chuť počúvať, ale prevracať oči k nebesiam, vždy, keď začnem pekne od začiatku rozprávať svoje neuveriteľné zážitky, tak to, to, to ma rozčuľuje.
Jablká a hrušky. Dochutila som slivkou a pridala drevitú vôňu. Prileteli aj motýle. Ochutnali jablká či sú sladké. Jeden motýľ dosť dlho nasával slivkový nektár. Druhému počarovala zrelá hruška.
Sláva je ako poľná tráva, keď nemá z čoho čerpať životodarnú vlahu, vyschne.
Niekedy som chodila do kina veľmi často. Aj dvakrát v týždni. Keď ste sedeli v prvom rade, za korunu, museli ste vytáčať hlavu zľava doprava, ale dalo sa pozerať. V poslednom rade sedávali zamilovaní a bozkávali sa, tí dali aj štyri koruny. Aj včera som bola v kine.
Žena ktorá v pohode vedie domácnosť k spokojnosti svojej, muža, detí, starých rodičov a príbuzných, susedov, psa, mačky, kvetov a petržlenu v záhrade, vie dochutiť životné situácie korením humoru a jemnej sebairónie, tak má všetky osobnostné predpoklady na riadenie firmy svetového významu:) Či ich využije, alebo nie, je to jej vec .
Teplý septembrový podvečer. Šikmé lúče zapadajúceho slnka sa opierajú o Baranec. Dotýkajú sa Kriváňa, pozlátili strniská obilia, zrkadlia sa vo vodách Liptovskej Mary. Modré oko neba, pomaly mení farbu na tmavšiu. Z diaľky počuť cengot zvoncov pasúceho sa stáda, ako pradávnu, jednoduchú dedinskú pieseň života.
Letné lásky, červené korálky jarabiny, keď sa zima opýta.
Naozaj to musí byť, pán doktor? Bože, ja sa viem tak hlúpo pýtať. Nemusela som predsa chodiť k lekárovi a čas by ukázal, či je to naozaj treba. Možno by bolo už neskoro a možno by ani nebolo čo liečiť, vyliečilo by sa samo. Aj to sa stáva. Starám sa o vaše zdravie, stručne povedal a podal mi papier na vyšetrenie do nemocnice. Nemáte sa čoho báť.
Pozerám sa z okna ako z divadelne lóže. Jednotvárny, uspávajúci, voňavý program. Krátka prestávka. Zase prší.
V mojom živote sa pravidelne opakujú niektoré pocity, ako refrén . Obyčajne každých sedem rokov, nemusí byť presne na minútu. Jedna životná etapa sa končí, druhá začína a medzi tým refrén. Je plný emócií, ako v obohratej pesničke. Ľútosť za stratou, strach z neznámeho, nádej i viera v to, čo príde. Niečo vo mne sa zmení a ďalšia sloha je už o inom.
Moje koleno nie je najmladšie, ale nevyzerá najhoršie. Len občas vydáva čudné zvuky. Skoro ako koleno v starom, pokazenom vodovodnom potrubí. Zbehnem na poštu, zakričala som do záhrady. Na nohy som si natiahla tenisky. Aj som si ich zašnurovala. Vezmi si mobil! Neviem načo, hneď som späť.
