Helena Smihulova Laucikova
Domáce koberce
Mám na ne slabosť. Na koberce tkané doma, nie kúpne. Možno preto, že v detstve sme ich mali v kuchyni. Spájajú sa mi s teplom a vôňou domova a starou mamou. Aj teraz „v mojej“ kuchyni máme pekné domáce.
Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci

Mám na ne slabosť. Na koberce tkané doma, nie kúpne. Možno preto, že v detstve sme ich mali v kuchyni. Spájajú sa mi s teplom a vôňou domova a starou mamou. Aj teraz „v mojej“ kuchyni máme pekné domáce.

Dobre si treba premyslieť, čo človek povie. Koľkokrát by som možno aj vzala vypovedané slová naspäť. Nedá sa . A niekedy zase ľutujem, toto som mala vtedy povedať, že ma hneď nenapadlo! Správne slová mi prídu na jazyk niekedy až za tri dni, neskoro. Slová nemusia byť ani nikomu konkrétne určené, ale lepšie sa im darí, ak majú adresáta.

Na zdravie! Poriadne kýchaš, uvarím Ti lipový čaj. A máš? Mám. V lete sme so starou mamou natrhali lipový kvet, usušili, máme domáci. Aj medu Ti dám do čaju. To bude medecína. Nechoď von, poseď si pekne v teple a uvidíš akú zázračnú moc má lipa. Lieči telo i dušu.

Ráno som riešila obrovskú dilemu, čo si obliecť. Spomenula som si na Popolušku a z ničo nič aj na Pritivumen . Čo majú tie dve spoločne so mnou, myslím si , hrabajúc sa v skrini so šatami. Nejako to súvisí s obliekaním, aha, tiež si nemali čo obliecť.

Zime pristane biela farba. Uznávam, pre niekoho môže byť nudná a otravná a len čaká kedy zmizne. Posledný biely zimný tovar prišiel v jedno popoludnie. Ani sme ho nečakali, lebo objednávku sme poslali veľmi dávno a stále nič. Vysypali ho na strechu, do záhrady, všade. Robte si s tým čo chcete.

Kým sa život človeka dostane do pokojnej letovej hladiny, zažije mnoho vzrušujúcich období. Riskantných, zaujímavých, prekvapujúcich .Vzlety i pády. Teraz konečne letím pokojne. Prudko nestúpam, ani neklesám. Niekedy sa mi zdá, že za oknami letí život a ja stojím na mieste.

Poďme niekde. Kde? Je pošmúrne. Ani zima, ani jar. Aj takú náladu mám, nijakú. Veď ja sa tiež neviem rozhodnúť, ako sa mám. Poprechádzame sa , uvidíme.

Koľko máte rožkov, opýtala sa ma staršia pokladníčka v supermarkete. Príjemnými, ale unavenými očami pozrela na mňa a ruka jej ostala visieť vo vzduchu nad pokladnicou.

Kde máš čiapku?! Daj si ju na hlavu! Vieš , že je mínus 10 stupňov? Čo máš stále s tou čiapkou, nie som malý. Ako súvisí vek s nosením čiapky, vieš mi toto vysvetliť, nedám sa ako starostlivá kvočka , odbiť len tak.

Vieš koľkokrát si za dnešný deň povedala „pozri, to je, ale krásne“ ?! Čojaviem, 3789 krát? Nie, vkuse to hovoríš, Ty si ako malá.

Úradne zima začína panovať 21. decembra. Ja osobne to považujem za vrchol zimy, nie jej začiatok. Možno preto, že svoje úradné hodiny aj tak ignoruje. Má hrozné rozmary.

Dobre, dohodneme sa takto. Svetrík Vám nablokujem, zaplatíte, ale odložte si paragón. Páčilo sa mi, že predavačka povedala paragón, nie bloček. Párkrát som si opakovala. Nezabudni si odložiť paragón z paragónie. Ináč nie je výmena možná.

Nie taký, kde nakupujú muži pánsky tovar. Naopak. Tam vôbec nemusia ani pomyslieť na nákupy, nie to nakupovať. Nie je to kaviareň. Pomenujem pravým menom, je to kútik na odloženie manžela počas našich ženských , zodpovedných nákupov.

Fotografi sú všade. Je ich ako maku. Nenapísala som, že je nás, ale rada sa k nim pchám. Držia foťák v pohotovosti, zavesený na krku, vláčia v taške. Striehnu očami, lepšie sa všetkému prizerajú. Vidia oveľa viac ako nefotografi. Koho to raz chytí, toho to už nepustí. Je to pekný koníček.

Škoda sedieť doma ako kaktus, keď je tak pekne. Nedeľná polievka začína z kuchyne rozvoniavať, kde už teraz pôjdem. Pohľad mi padol na červený kvet, potom na bielu záhradu. Môžem obed dovariť , aj z okna sa pozerať , ako kaktus.

Ako, ako? Normálne. Prispôsobujem svoju chôdzu terénu. Vidíš ako je klzko? No dobre, ale keby si sa videla! Môže mi to byť ukradnuté, ako vyzerám. Hlavne že nespadnem. Vieš predsa ako padám. Ťažisko ma preváži, nohy vyletia do vzduchu a to je ešte horší pohľad. O výraze na tvári ani nehovorím. Budeš ma potom dvíhať, obskakovať, keď sa polámem?

V skutočnosti sa vôbec nestratila. Býva už roky na tej istej adrese. V detstve, to bola aj moja adresa. Číslo telefónu je tiež stále rovnaké. Len dvere sú zamknuté. Zabarikádované nedôverou, čo ja viem, či nie aj strachom. Kľúče nemám. Prečo má stále vypnutý telefón? Neodpovedá na moje listy. Nemôže sa predsa len tak stratiť z môjho života, ako si to predstavuje.

Som, priznávam , aj sa hanbím. Svet peňazí. Decentné značkové obleky a kostýmy , autá. Tak si predstavujem špičkových reprezentantov finančnej gramotnosti. Tí sa vyznajú, čo a ako. Veľa študovali, absolvovali svetové prestížne školy. Naozaj je to veda. Vďaka tomu úradujú v honosných budovách. Bankára identifikujem okamžite, rovnako ako bezdomovca. Nielen podľa vône.

K jari patrí jemne zelená ,ružová, biela. Materiál na oblečenie používa ľahký, nadýchaný .Vetrík rozfúkne lupienky kvetov, ako neveste závoj, načechrá žlté účesy púpavám. Čas nádejí. Leto sa oblieka ako sa mu chce a do čoho chce. Hýri jedna radosť. Farbami aj tvarmi, životom. Jeseň sa vyfarbí do teplých farieb a šálov, dni sú chladnejšie, kratšie. Je čas na oddych. Károvaná deka, teplý šál a popadané strakaté lístie. Všade.

To nemusia byť nadávky, alebo škaredé slová. Z celkom pekných slov sa môže naraz stať expresívny výraz zlosti, radosti, hocijakej emócie. Ja napríklad, keď sa naštvem na môjho muža, tak mu začnem expresívne vykať.