Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Nachystaj nejaké papuče pre hostí. Dóóbre. Veď je sucho, čo sa budú prezúvať.Nožičkovci si nosia papuče so sebou, lebo toľko rezervných nemáme . Nemusia sa prezúvať, nenútim ich. Okrem môjho syna a mňa všetci k nám chodia v čistých topánkach. Iba my dvaja sme takí umelci, dokážeme nájsť blato aj keď je sucho.
Na dedine sú všetky základné životné situácie chápané jednoducho a prirodzene. Možno preto, že ľudia sú tu viac spätí s prírodou a aj navzájom medzi sebou. Poznajú kolobeh života v prírode od siatia až po zber úrody a zimný spánok. Rovnako rešpektujú život i smrť. Tak to vnímam.
Prosím ťa, tu zastav. Pozri aký krásny výhľad. Čo si sa zbláznila? Stúpenia najmenej 30%, samá zákruta, plná čiara pomaly od už od Matiašoviec a Ty , vraj zastav. Z Liptova na Oravu sa ide takouto cestou. Za každou zákrutou ako stúpame sa však objavuje pekná panoráma.
Mám jeden . Neviem za koľko rokov sa počíta blogorok vo vývoji človeka. Viem, že jeden psí rok je za sedem človečích. Prvý rok človeka, to je najväčšie objavovanie, učenie, skúmanie a prekvapenie, zábava . Aj na blogu.
Boví ma žub. Veď Ti ho ešte nevytrhli, tak čo šušleš? Bojím sa ho dotknúť jazykom, lebo potom ma bolí ešte viac. Choď k zubárovi. Veď idem, ale najprv zavolám. Ďakujem, tak hneď prídem. Áno akútne, povedala by som veľmi akútne.
Už ste kopali? A aká je. Ale hééj, celkom pekná. Na dedine je kopanie zemiakov nielen zberom úrody a práca, ale aj radostná udalosť. Na poli sa zíde celá rodina. Prídu aj frflajúci vysokoškoláci z miest . Niekto kope ručne motykou a tam je každá ruka potrebná. „Za traktorom“ to ide rýchlejšie, ale aj tak sa treba poriadne obracať. Keď je pekné počasie, aj roboty pekne odbúda.
Mám vek jesene. Dokonca aj úradne potvrdený výmerom. Prekročila som už jesennú rovnodennosť a dni sa rýchlo skracujú. Nemusím nič robiť, iba pozbierať úrodu svojho života a tešiť sa z nej. Aj to robím. Moja jeseň je krásna. Bohatá na farby života. Pravdaže rátam s tým, že jeseň má dni aj zahmlené tmavými a smutnými farbami. Aj tie patria k farbám jeseni života.
Veľmi dobre si pamätám na pocit „u cudzích je všetko lepšie“. Nechodila som ešte ani do školy. Chlieb s maslom a medom mi nikde tak nechutil ako u susedov. A mama zase kričala: „Priveď aj Oľgu s Milošom na puding, keď im u nás tak chutí. Bola som vnímavé dievča , tak som skoro prišla na to, čo je vo veci. Je to v inakosti. Nemusí to byť lepšie, ani horšie, skrátka iné, nie na čo som zvyknutá.
Stáli poslušne v oplotenej ohrádke. Trošku sa kymácali sa vo vetre, v rovnakých zelených ihličnatých rovnošatách, podobní detským škôlkárom. O mladé stromčeky sa starajú v škôlkach väčšinou staršie ženy z dedín pod horami. Škôlky, alebo školnice sú často súčasťou lesa. Keď stromky podrastú, chodia ich vysádzať do hory. Kým vyrastie z malého stromčeka statný smrek je zo škôlkára zrelý muž.
Dobré rááno. Pozri sa z okna. Ukáž, nech neblázni. Veď vždy najprv len tak pocukruje, ako práškovým cukrom. Sneh v noci obliekol horu do takej krátkej letnej sukničky. Čudná kombinácia. Ešteže pozná svoju hranicu, ale aj tak, čo je taký nedočkavý.
Keď krájam mrkvu, občas plačem. Nie vždy. Iba začiatkom septembra. Mrkvová polievka sa mi spája s mojou mamou a jej poslednými septembrovými dňami i jeseňou jej života. Prišla som už neskoro. Na šporáku bola navarená ľahká mrkvová polievka, len mama už nebola. Tak preto bývam smutná.
Svieže ráno na konci augusta. V noci kvapky dažďa usilovne šuchotali listami stromov, akoby niečo balili do darčekového papiera. Ráno bolo všetko čisté a vyumývané. Nebolo poutierané , to mi nechal dážď ako darček.
Nedá sa jej uprieť prvé miesto v kráľovstve športu. Beh, skok, hod. Od týchto troch základných disciplín sú odvodené všetky ostatné v ľahkej atletike . Vlastne v každom športe, v rôznych obmenách. Rada by som videla na vlastné oči kráľovský sviatok ľahkej atletiky v Japonskej Osake. Majstrovstvá sveta.
Nie nevyštrnglo mi „r“. Mohla som napísať s dabljú. Weckové. To je jedno, aj tak nikomu neprajem také trampoty.
Nešoférujem. Nie že by som bola šoférsky negramotná. Mám vysvedčenie z autoškoly, vodičák mám. Dokonca veľmi dlho.
Kto to vyzváňa! Práve som príjemne zadriemala, mysliac si, že čítam. Popoludnajšia siesta. Idem, idéém, horí, či čo.
Nevinnému sa nedá odpustiť. Túto vetu som si zapísala na zdrap papierika z nejakej knihy, lebo ma zaujala. Nevinnému predsa nie je čo odpúšťať. Jednoducho je nevinný. Iba ak by urobil nejakú chybu a ani o tom nevie?
Pôvodne som chcela kapuccino. Premýšľala som aj o banánovej. Karamelová a čokoládová veľmi lahodia mojej chuti. No na vanilkovú nenechám dopustiť. Takže máme dom vanilkovej farby, aj keď také jemne našľahané kapuccino , nádhera.
Spoznať nie partnera, ale samého seba. Nikdy by som neverila čoho som schopná, pokiaľ som sa nevydala. Aká viem byť protivná, rafinovaná i zraniteľná. Aj aká viem byť milujúca, hrdá i silná. Objavila som v sebe, čo som ani netušila.
Zastavte sa v Liptovskom Hrádku. Možno obanujete, možno nie. Musíte odbočiť z diaľnice, to je fakt, ale čo sa máte čo ponáhľať. Veď ste na dovolenkových cestách. A keď už idete okolo, nič za to nedáte. Prvé písomné správy hovoria, že mesto vzniklo približne v 13. storočí . Názov , ako aj samotné mesto súviselo s Hradom. Tam sa choďte pozrieť. Hrad po čiastočnej rekonštrukcii nie je prístupný ako múzeum, ale ako hotel a reštaurácia. Nie je to ideálne riešenie, ale ináč by sa asi načisto rozpadol. Peniaze, peniaze. No nič. Neobjednávajte si bryndzové halušky, lebo tam majú „panské“ jedlá ako sa na hrad patrí, no a ceny tiež panské. Nocľah ako pre grófky a grófov. Žiaden štylizovaný nábytok, ktorý sa tvári ako originál, ani umelé oblúky v múroch. Samozrejme, že okrem originálnych muzeálnych kusov nábytku sú aj normálne stoličky na sedenie a umelá dekorácia. Kto má dobrý nos, aj tak zacíti atmosféru dávnych čias. Dá sa posedieť aj von na nádvorí a osviežiť sa nielen čerstvým vzduchom a pekným pohľadom.
