Iveta Špaková
Milencom dvoch žien naraz
Hanbila sa?! Správny výraz na ten emocionálny stav v akom sa práve nachádzala nevedela ani pomenovať. Byť nevideteľnou by bol ten najväčší dar, aký by si mohla v tom danom okamihu priať...
Je obyčajná,mladá žena,ktorá sa presťahovala z rušného mesta na pokojný vidiek.Miluje prírodu a ticho jej pomáha pri tvorbe vlastných príbehov,ktoré však ležia v jej zásuvke a rada by to zmenila.Podarilo sa jej však aspoň to,že dva jej články boli uverejnené v oblastných novinách,čo ju inšpirovalo k ďalšiemu písaniu.Už učiteľka na základnej škole tvrdila,že jej slohy sú najlepšie a bola by z nej dobrá spisovateľka.Ktovie, možno sa jej to raz podarí... Zoznam autorových rubrík: Úvaha, Vlastné zážitky, Postrehy, Cestovanie, Potulky prírodou, V živote sa stáva, Súkromné, Nezaradené
Hanbila sa?! Správny výraz na ten emocionálny stav v akom sa práve nachádzala nevedela ani pomenovať. Byť nevideteľnou by bol ten najväčší dar, aký by si mohla v tom danom okamihu priať...
Vladka som spoznala vďaka tomu, že píšem na blog. Jednoducho ma oslovil a zareagoval na môj článok a už sa poznáme a píšeme si viac ako dva roky. Veľmi ho obdivujem, lebo prešiel vecami, čo by iných dávno položilo. No jemu ostal jeho povestný optimizmus a sila ísť ďalej. Tento článok je venovaný tebe Vladko.
Ocino bol taký južanský typ. Kučeravé havranie vlasy, tmavé oči a snedá pokožka z neho robili „nebelocha“. V sedemdesiatych rokoch, keď sa za neho mama vydávala, si každý šuškal, že si berie Taliana alebo cigána. Narodila som sa im ja. Ocinovi akoby som z oka vypadla. Moje kučeravé vlásky a čierne očká bili hneď každému do očí.
-Ľúbim ťa! Si skvelá žena...- hladilo to jej dušu a priam sa vznášala, keď si tieto slová prehrávala v mysli. Ako veľmi si priala lásku a takéto vyznanie, ale aj tak ju to zaskočilo, keď ich nakoniec počula od neho. Práve to nečakala, že to bude on, kto jej povie tie najkrajšie slová, aké môže žena od muža počuť.
Vyskočila som z auta ako namydlený blesk a so slzami v očiach a strachom pri srdci som sa šla pozrieť, čo som to vyparatila tentokrát....
Oľga vyhľadala jej pomoc, keď už bola na pokraji so svojimi silami. Neverila na žiadnu mágiu, čary, zázraky ani podobné blbosti, ale jej zúfalstvo ju dohnalo k tomuto činu...
Vbehol dnu ako malé tornádo a ja som sa len milo usmiala, keď som zistila , že má len 80cm a nezbedné hnedé očká...
Už len keď vytiahnú päty z domu začína ich lov, ktorý majú už od praveku vo svojich génoch a ani si to neuvedomujú a konajú úplne inštinktívne. Vo výťahu sa obzerajú po pekných slečnách, na uliciach sa otáčajú za veľkými, oblými a pevnými prsiami, alebo zadkami. Nám to samozrejme ako ženám lichotí, pokiaľ sme v roli tohto skúmajúceho objektu. Beda ale, keď sme ženy práve tých roztopašných mužíčkov, čo ich vlastné hormóny a vzrušenie ženie z náručia jednej do toho druhého...
Ráno si vstanete, prejdete sa pár krát po meste, navštívite niekoľko obchodných domov, luxusných butikov a máte svoju dennú mzdu. Že ako na to? No návod vám hneď prezradím.
Dnes som dostala mailom jednu báseň, kedže je fantastická, rozhodla som sa podeliť sa o ňu s vami. Pekné čítanie prajem. Stretol som še z ňu na šijacej dielni, ta som ju zavolal dolu do kotelni.
Zlyhala som ako mama. Úplne! Na celej čiare som vyhorela. Teraz som prišla o to najcennejšie, čo môže byť pre mamu, a to o vlastné dieťa. Stratila som svojho najstaršieho a jediného syna.
Dnes som od Ježiška dostala najkrajší darček pod stromček. Venoval mi to najvzácnejšie, čo môže len žena mať. Dostala som prekrásne 3,10kg a 49cm ružové dievčatko.
Je v najlepších rokoch života. Sršiaca neprekonateľnou láskou i úžasne dobrým srdiečkom, ktoré má vždy na pravom mieste. Ochotná každému pomôcť. To je moja mamina. Osoba ktorej vďačím za svoj život.
V peci som mala len zopár uhlíkov a než sa mi podarilo rozkúriť mokrým drevom, trvalo mi to skoro hodinu. Môj štvorročný synovec, čo bol u mňa od piatku, pribehol ku mne s výrazom zbitého psa. „Teta Iva, ja som niečo spravil...“
Pritúlila sa k nej bližšie, lebo jej bolo chladno. Pod jedným paplónom a v jednej posteli zdieľali spoločnú tmavú a záhadnú noc. Bývali už spolu tretí rok na internátnej izbičke. Túto noc im ostala len jedna posteľ, lebo Vierka chcela byť s tým svojim sama, a tak sa oni dve tlačili na jednej v mene priateľstva. Divné, že za tie tri roky si neboli tak blízke ako práve teraz...
Zapršaný jesenný deň, pomyslela som si, zasa pracovný a ja mám tak rada teplo, krásne slnečné lúče pohladzujúce pestrofarebné lístie a štekliace moju dušičku tak príjemne, až ma to vytrhlo z reality pracovného dňa a ostala som trochu v pomykove, keď som zistila, že mám predajňu plnú ľudí...
Kráčajúc v zástupe ľudí, ktorí mi pripadali ako „Zombie“ odetí v bielych plátených šatách, všetci rovnako, som mala divný pocit, že tu vôbec nepatrím. Oblečená som bola v rifliach a tričku a keď som sa zdvorilo prihovorila žene, čo kráčala vedľa mňa, zistila som, že ma vôbec nevidí ani nevníma. Tak som netušila kam ideme a prečo a čo tu vlastne robím. To divné dusivé ticho a prašná cesta, kde bol každí bosí, mi pripadala ako výjav z biblie. Čo sa to deje? Kde to som? Na akom podivnom mieste sa to nachádzam?
Keď Peter ostal zo dňa na deň bez svojho milovaného hokeja kvôli úrazu, zrútil sa mu celý svet. Mladík, ktorý mal pred sebou skvelú budúcnosť, sa musel vzdať toho, čo mal v živote najradšej. Položil si otázku: Čo budem robiť? Okrem lietania na korčuliach nevedel totiž vôbec nič. Ba, vlastne niečo mu išlo ešte lepšie ako hokej, dokonale to vedel so ženami...
Túžil po jej prítomnosti, sladkých bozkoch, jemných dotykoch, vášnivom milovaní... "Chcem ťa milovať," stále to opakoval, "Nepotrebujem niekoho ako si ty, tvoju slabú kópiu. Chcem teba. Originál. Dnes som si uvedomil, že ťa milujem." „ Ale čo?!" zatiahla neveriaci, „A čo ťa k tomuto zisteniu priviedlo?“
Priznať si, že sex a telesné pôžitky povýšila nad dušu, bol neľahký výkon aj pre ňu samotnú. Ona tak sebavedomá kráska, ktorú obletovali muži ako včely kvety a závideli jej všetky ženy v okolí, tá, ktorá kde sa zjavila spôsobila iba rozruch, si vstupuje do svedomia a rozmýšľa, čo je vlastne podstatné v živote...