jednoducho zvláštny živočích Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené, Príbehy Zvláštneho živočícha
Už som si asi zvykol na to, že mi isté veci nevychádzajú, a že isté, možno citlivé a emotívne záležitosti smutného charakteru, beriem ako samozrejmé, resp. ako nie mimoriadne. Možno som trošku, trošku viac ako by som chcel, oputol, tak nejako si zatvrdil srdce. Alebo som si len zvykol.
Včera som nejako nevdojak začal rozmýšľať nad svojím uplynulým rokom, ako som ho prežil, čo som získal, stratil, nezískal, nestratil. Možno to bolo pod dojmom začínajúceho sa pôstu. A celkom som prekvapený výsledkami (a ešte viac som prekvapený tým, ako som tento príspevok skončil, lebo tak som to neplánoval).
Kazdy pozna to mnozstvo retazovych mailov, ktore za rozne odmeny, ci po pouziti roznych vyhrazok nabadaju cloveka k preposlanu na milion dalsich adries. Dnes som dostal jeden, ktory mi neda nespomenut a trosku neokomentovat.
Možno je to spôsobené touto uponáhľanou dobou, ale jednoducho, sú veci, ktoré sa vzájomne vylučujú, a to nie len na Vianoce, a to nie len v kostole pred spoveďou.
Celkom príjemný večer to bol. Naozaj, som si úplne istý, že to bol lepší program ako nás čaká na ktorejkoľvek televízii na konci roka. Bol taký bezprostredný. Zmena Dana Dangla na mafiána (podľa „účesu“) bola úžasná, no i tak ma najviac potešil pohľad na Vlada Michalka a ostatných spoluDragúnov. No úplne najviac ma ma dostalo čosi úplne iné...
Čo je veľa, to je veľa. Po tom, čo všetko som počul, videl, čítal a zažil, musím napísať, že ak moja viera v dobro na svete žije, tak len preto, že je na prístrojoch. Možno ľudia, aspoň niektorí, nie sú zlí, ale ľudstvo je absolútne príšerné. Strašne veľmi.
Včera kresťania oslavovali sviatok. Dalo by sa povedať, že oslavovali svojho kráľa. Tak ako každý človek má niečo alebo niekoho, čomu alebo komu slúži, resp. čo alebo kto je pre neho absolútnou prioritou. A popri tom som si spomenul na jednu pesničku.
Už nejaký ten čas ovzdušie spoločenskej atmosféry zamoruje incident zo štadióna v Dunajskej Strede. To, že prepukli rôzne vášne je jedna vec. Prečo sa však stále udržujú pri živote je iná. A pritom, dôvody sú úplne prozaické. Okrem klasických politických hier na národn(ostn)ú kartu na oboch stranách Dunaja, bez ohľadu na príslušnosť k vládnym vrstvám alebo tým druhým, je tu aj čosi iné (a dá sa povedať, že opäť na oboch stranách). A to potreba odviezť pozornosť od reálnych problémov.
Podobne ako každý deň, stojím na zastávke autobusu, na Trnavskom mýte. A podobne ako každý deň okolo piatej je tu nátresk.
Je to smutné, no už sa s tým stretávam nejako pričasto. Ešte smutnejšie je, že aj vo svojom okolí, medzi ľuďmi, čo mám rád. A viem, že to nie je len tak. Neprosím o to, a neďakujem ta to. Rovnako ako tí, čo ma vyprovokovali k týmto riadkom.
Je to známe,je to o službách... a potvrdil som si to aj pri rozhovore s kamarátkou.
Stále sa vraciam k jednému článku, po prečítaní ktorého som len pozeral pred seba a nemohol nič povedať. Nejde tak ani o článok, ako o jednu krajinu.
Prší. Zas. Nejako často, oproti letným mesiacom ostatných rokov. Vonku prší, počúvam nádherný uplifting trance a len tak píšem. Čo mi príde pod prsty, a čo si nakoniec dovolím zverejniť.
Už sa mi to stalo veľakrát. A myslím, že nie len mne, lebo keď sa to tak vezme, stalo sa to už určite každému. No rozhodne sa už nechcem tešiť.
Sľúbil som ti pár riadkov. A nie len tebe. Tak ich skúsim tu, nejako. Je to márny pokus nájsť slová na niečo, čo sa ešte nedá opísať. No tuším, že sa chystá ďalšia zmena v mojom živote. Neviem aká, a ani ty, ak si to náhodou myslíš. Ako som spomínal viackrát, mám rád, keď píšem v obrazoch. Lebo každý môže nájsť kúsok pravdy, svojej, a pritom nemusí byť ďaleko od reality. Je to kúsok z celej skladačky, ktorú som ešte ani ja nevidel celú.
Definitívne skončila jedna etapa života. Oficiálne. Oficiálne som skončil so školou a začína život v produktívnom veku, v hodnototvornom procese....
No nebude tento kratučký príspevok len o nich. Bude o mojich dojmoch a pocitoch z Lumenu 2008, o dobrej hudbe, dobrých ľuďoch...
Vyzerá to tak, že opäť na nejaký čas skončím sám ako prst – vystretý prostredník... nie úplne sám, no tak ako ostatné prsty sú skryté v dlani, všetci moji blízky sú mi tak trošku stratení.
