Števo Šanta
Pekná pesnička
Netreba sa zlostiť. Zo štátnej hymny sa dá aj úprimne tešiť.
https://www.youtube.com/watch?v=5F1mDITTv1k Zoznam autorových rubrík: ahaho, recenzia, glosa, neobeat, songy, filozofia z práčovne, komentár, Nezaradené, video killed the radio star, rozprávka
Vyrastal som v čase, keď piesne z Repete ešte neboli repete, ale aktuálne hity. Vyhrávali nám z rádia dennodenne. Mal som asi sedem rokov, takže mi to nevadilo. Naopak, väčšinu z nich som poznal naspamäť. Aj som si niektoré pospevoval. Akurát s jednou z nich som mal menší problém. S pesničkou Zabúdaj, zabúdaj na text Kamila Peteraja.
Bol to najhorší Silvester, na aký si pamätám. Začal pritom takmer nevinne - zháňaním lieku na infekciu dýchacích ciest, ktorej sa nechcelo ani po 10dňovej antibiotickej liečbe a poslušným potením sa v posteli odísť z tela von. „No, to bude asi TÁ chrípka, na to pozor, to môže dopadnúť všelijako" povedala mi povzbudivo farmakologička a odporučila mi asi päť medikamentov, z ktorých som už všetky - neúčinne - vyskúšal. „Tak potom už jedine antivirotikum, mali by sme tu Tamiflu, ale to vám nemôžem len tak predať, na to potrebujem recept od lekára."A tak som sa vydal na Silvestra zháňať recept na antivirotikum s odhodlaním Marušky, čo šla do lesa zháňať decembrové jahody - s tým rozdielom, že na mňa na konci cesty nečakalo 12 mesiačikov, ale 8dňový pobyt v nemocnici.
Na Gmail mi prišla správa od fanúšičky s exotickým menom Fenita. Vraj videla môj profil na hudobnom komunitnom portáli Bandzone.cz a veľmi sa jej páčil. A že by ju potešilo, keby som jej odpísal. Správa bola písaná anglicky a toporne preložená Googlom. Nuž napísal som Fenite, bez prekladu, teda toporne anglicky, že ma teší, že sa jej naša kapela páči, veď muzikanta zvlášť poteší, keď sa jeho hudba páči niekomu, kto pravdepodobne nerozumie slovenským textom. Fenita zakrátko odpísala. Poďakovala za odpoveď na jej masáž (odpusťme Fenite gramatiku, ktorá nerozoznáva massage a message). I zahrnula moju empatickú dušu srdcervúcim príbehom, kombinujúcim romantiku noviel Rosamundy Pilcher a akčnosť scenárov písaných pre Dolpha Lundgrena.
Pred mnohými rokmi sme s kamarátom v jeden predvianočný deň, potúžení vareným vínom, kdesi pod Michalskou bránou vytiahli gitary. Kamarát hral, ja som vyberal drobné od chodcov do prázdneho kelímka od vína. A potom naopak, na striedačku. Veľká zábava, všetko v poriadku, kým sa pri nás nepristavil jeden starší pán a nezačal sa rozčuľovať, že ako on k tomu príde, že musí počúvať naše zvuky. Ako si to dovoľujeme, obťažovať ho hudbou, ktorú nechce počúvať, lebo chce len prejsť, pokiaľ možno v pokoji, touto uličkou.Čučali sme naňho neveriacky, prekvapení absurditou jeho výčitky. Až teraz, po mnohých rokoch, som pochopil, o čom ten pán hovoril.
Mám rád svetlé pivo, ale párkrát som vyskúšal aj tmavé. Nie že by mi ktovieako chutilo, ale páčila sa mi jeho farba. Potom mi napadlo - od čoho je tmavé pivo vlastne tmavé a prečo chutí tak sladko. Tak som si prečítal etiketu a dozvedel sa, že tá pekná blackberry farba je z farbiva s tajomným názvom E 150 c. A tá sladká chuť od umelého sladidla.Tak som sa vrátil k svetlému, pretože som toho názoru, že pivo by sa predsa len malo nejako odlišovať od coca-coly zero. Kompletný človek si predsa do piva nezvykne sypať sacharín, pravda?
V obchodoch s módou pre nižšiu strednú vrstvu sa konečne začali objavovať bundy, ktoré si môže obliecť aj chlap s ramenami širšími ako opierka kancelárskej stoličky. Obchodníci s módou snáď konečne pochopili, že po stredoeurópskych mestách nebehajú len astenickí metrosexuáli, ale i ľudia neázijskej telesnej konštrukcie. Super. Dosť bolo zvieracích kazajok. Späť k osemdesiatym!Ešte čakám, kým pominie móda bedrových džínsov. Teda, nič proti bedráčom, pohľad na vykúkajúce tangáče nepredimenzovanej šestnástky je esteticky silne nabitý zážitok, ale... Tá vec, skrátka, nie je pre každého. Prevísajúce pneumatiky a naboptnané zadky dám večerajúcich po 18tej hodine, odhalené do polovice (keď sa zohýnajú po maslo v spodnom regáli), býva dosť traumatizujúcou záležitosťou. Pol čárečky je proste veľa. Už to konečne pochopte, chlapci a dievčatá z KVL. Vysoký sed bol úplne v poriadku.
Čakal som pri pulte, kým kľúčiar dotelefonuje, aby som si mohol popýtať farebný rozlišovač na kľúč. Chvíľu trvalo, kým vyriešil tú vec v telefóne, napokon však prišiel ku mne a opýtal sa, čo potrebujem."Jeden farebný rozlišovač na kľúč.""Jeden? Tak to ste sa mohli obslúžiť aj sami! Nechsapáči, to máte grátis."
Odpoveď: 150 tisíc eur. Netuším, akým spôsobom sa právnik a smútiaca rodina dopracovali k tomuto číslu. Sto bolo málo a dvesto veľa?
Ona: Prečo nikdy nezložíš dosku, keď použiješ toaletu? Stále ju musím po tebe skladať dole.On: Ale to platí aj naopak. Tiež ju po tebe stále musím dávať hore.Ona: Ale správne má byť doska vo vodorovnej polohe.On: Fakt? Prečo ich potom vyrábajú s pántmi?Ponaučenie: Ak pomýšľate na vážny vzťah, už teraz začnite s láskou trénovať pohyb s toaletnou doskou o 90 stupňov. Toto sa naučte ako prvé.
Akcia v obchode väčšinou znamená, že cena výrobku sa na isté obdobie o určité percento zníži. Akciami sa lákajú do obchodu zákazníci, pomáha sa predávať tovar so slabou obrátkou, alebo potraviny, ktorým končí záruka a podobne. Pri dobre naplánovanej promoakcii bývajú spokojné obe strany - obchod i zákazník. To ale nie je nemenné pravidlo. Niekedy ide pri akcii cena opačným smerom, teda nahor. Niekedy aj takmer dvojnásobne. Presvedčil som sa o tom pri nedávnej návšteve jedného z obchodov siete Tesco Stores Slovakia.
Páči sa mi nová reklama na Zlatý bažant. Tiež som chcel byť voľakedy copywriterom, ale nikde ma nevzali, tak píšem aspoň na blog. Nie je to síce tak dobre platené, vlastne to nie je platené vôbec, ale je to aspoň zábavné a kreatívne. Takže vlastne tak trochu podobné.
Na veľkom bilboarde je Iveta a Maroš. Maroš ukazuje na Ivetu prstom. Stojím pod tým obrovským plagátom a zoči-voči jeho veľkosti si uvedomujem svoju bezvýznamnosť. Ja som nikdy nebol na takej veľkej fotke. Som nímand, ktorý ak chce niekoho podporiť, má v zásade len jednu možnosť - odkráčať do volebnej miestnosti a hodiť do urny svoj tajný odkaz. Tajný, lebo kto už len bude vedieť, že je odo mňa?
Kráčal som cez parkovisko pred supermarketom a zbadal terénne vozidlo, ktoré na zasneženej ploche robilo hodiny. Rozbehlo sa a otočka a potom znova. Sneh odrfkoval do strán a auto predvádzalo ťažkopádny tanec. No, frajerisko, pomyslel som si a keď auto napokon zaparkovalo, čakal som, čo za mafioidný typ z neho vystúpi.
Dám vám tie kľúče do takého zatváracieho sáčku, povedal kľúčiar. A viete, na čo sa ešte takéto sáčky používajú? dodal. No, dajú sa použiť na kadečo... Kľúčiar sa usmeje a vraví: Minule tu bol asi 14ročný chlapec, pýtal si zatváracie sáčky. Ukázal som mu ich, a on, že chce menšie. Tak som mu ukázal menšie, a on, že chce ešte menšie. Spýtal som sa ho, na čo mu ich treba. A on, že na marišku. Tak som mu povedal, nech ide do papiernictva, možno tam budú mať. A vravím mu, ale nehovor tete, že to chceš na marišku. A on sa spýtal - a prečo? Úprimný to chlapec.
O pol siedmej ráno mi zazvonil budík. Vypol som ho a spal ďalej. O ôsmej už na mňa kričí moja drahá, aby som vstal. Horko-ťažko sa vyhrabem z postele, oblečiem sa a idem, tak ako sme sa večer dohodli, kúpiť chlieb do najbližších potravín.
Nezvyknem píjavať na raňajky liter mrkvového džúsu. Nechrúmem mrkvu vášnivo ako Clive Owen v Postrieľaj ich všetkých. Očná mi povedala, že silnejšie dioptrie nie sú nutnosťou. Vraj oči netreba rozmaznávať. Nech sa trochu potrápia. Preto by som uvítal, keby v Bille používali cenovky väčšie ako 4 milimetre. Štyri milimetre je málo, bratia a sestry na centrálnom marketingu.
Dvaja deväťroční žiaci nacvičujú Roľničky na vianočnú besiedku ako gitarové duo. Pozor na rytmus, budem vám ho vytlieskavať. Ale, pán učiteľ, na tom vystúpení nám ho nebudete môcť vytlieskavať, ako to tam zahráme? Tak si nenápadne poklepkávajte ľavou nohou, alebo si to tlieskanie v duchu predstavujte. Ja si budem predstavovať, že strieľam zo vzduchovky! No fajn, a ty, Miško, si budeš predstavovať čo? Ja si budem predstavovať, že fackám sestru. Hudba vraj ľudí časom zjemňuje. Chce to len trocha trpezlivosti.
V čakárni u onkológa hrajú Eagles. Miestnosť je plná ľudí. Starých aj mladých. Niektorí ľudia majú na nohách modré igelity. Predávajú ich dole v lekárni za päťku. Všetci ľudia pozerajú do zeme. Zdvihnú hlavy len, keď do miestnosti vstúpi nový človek. Chvíľu naňho všetci pozrú a potom sa opäť ponoria do štúdia obkladu dlažby. V čakárni u onkológa je to iné ako v čakárni u chirurga. Tu každý viac-menej pozná diagnózu toho druhého. Panuje tu taký zvláštny druh elitárstva.
Kráčal som po chodníku na našom sídlisku, keď zrazu tesne vedľa mňa vysokou rýchlosťou dopadli na zem dve jablká. Vystrašene som pozrel dohora. Pri našich panelákoch nerastú 30metrové jablone, ktosi ich musel po mne hodiť z blízkeho vežiaka. Niektoré okná boli pootvárané, ale nezaregistroval som žiadny pohyb, žiadne mihnutie dvoch strapatých hláv, za ktorými by som mohol vybehnúť a nechať ich zahučať dole výťahovou šachtou. Obzrel som sa okolo seba. Ulica bola prázdna ako tanier po nedeľnom obede. Tie jablká boli určené mne. Prečo?