https://www.youtube.com/watch?v=5F1mDITTv1k Zoznam autorových rubrík: ahaho, recenzia, glosa, neobeat, songy, filozofia z práčovne, komentár, Nezaradené, video killed the radio star, rozprávka
Zvláštne. V piatok minulého týždňa údajne partia rasistov v jednom trnavskom bare zbila Brita čiernej pleti, pľuvala naňho, kopala doň, nadávala mu a posielala ho po nemecky do Afriky. Včera sa verejnosť dozvedela, že to bolo celé inak. Polícia tvrdí, že bitku vyprovokoval britský černoch...
Trošku zábavy s loptičkou od Miniclipu, keď už sa ten blog intermedializuje :-). Ovládate myšou.
Dnes ráno sa mi snívalo, že ma odsúdili na smrť sťatím hlavy. Už neviem, za čo to bolo, čo také hrozné som vyparatil, že mi chceli toto spraviť. Katom mal byť farár, ktorý jazdil na bicykli. Rád na tom bicykli predvádzal okoloidúcim všelijaké krkolomné kúsky. Keď mu povedali, že mi má zoťať hlavu, srdcervúco sa rozplakal.
Dnes doobeda som dostal chuť na cheeseburger. Niežeby som bol nejaký veľký fanúšik hamburgerov a podobných vecí, v živote som ich mal asi 3 alebo 4, z čoho mi vychádza, že chuť na hamburger dostávam tak raz za dekádu. Dnes sa po dlhom čase opäť dostavila. Stalo sa mi to v jednom nákupnom centre a myslím, že s tým mali čosi do činenia veľké neónové reklamy v tamojšom fast-foode, na ktorých boli vyobrazené hamburgery, cheeseburgery, hranolky a iné nezdravé záležitosti.
Vybral som sa do obchodu kúpiť sestre knihu. Bol už večer a keď som sa prechádzal pomedzi regály, všimol som si mierne rozbombardované knihy v policiach. Profesionálna deformácia - hneď som ich začal zrovnávať. Dievčina, ktorá tam predávala, sedela za kasou a rozprávala sa s kamarátkou. Pokoj, chlapče, nie si jej šéf, buď ticho, nič jej nevrav, krotil som sa. „Pomôžem vám nejako? spýtala sa asi po štvrťhodine. - „Hmm, myslíte, že sa vám to podarí?
Keď sa ma zmrzlinár spýtal, ktorú chcem, bez váhania som povedal: „Šmolkovú. Mali jej tam totiž najviac. Vlastne, aby som bol presný, šmolkovú si v ten deň ešte nikto nekúpil. Prišlo mi tej nechcenej zmrzliny skrátka ľúto. Ľudia majú prirodzenú nedôveru k potravinám modrej farby. Škoda, lebo tak sa nikdy nedozvedia, ako chutí šmolková zmrzlina. Ako by som to opísal...niečo ako básne Benjamina Péreta zmiešané s héliom.
Zdá sa, že hlupáci tak skoro nevymiznú z tohto sveta. Hlúposti sa totiž stále dobre darí. Niekto by si mohol myslieť, že ľudstvo speje k múdrosti, ale pravdepodobne nespeje vôbec nikam. Tisícročia evolúcie, genetického výberu a nič. Hlupákov neubudlo. Znamenať to môže len jediné - byť hlupákom sa ukazuje ako výhoda z hľadiska prežitia.
Boli sme s bratom Pepem na pive. Pepe pil svoje obľúbené Stella Artois, ja svoje obľúbené Starobrno. Kecali sme spolu asi tri hodiny, smiali sa, pili to pivko a hľadeli jeden na druhého a jediná vec, ktorá tomu chýbala, bol občasný štuchanec do ramena. Pretože Pepe to svoje pivo pil v Londýne, zatiaľ čo ja to svoje v Poprade. Ale ktohovie, možno už existujú aj tie štuchance a ja o tom len neviem, pretože ignorujem aktualizácie na svojom Skype. Hm?
Keď môj dedo „oslavoval sedemdesiatku, povedal mame: „Aká oslava? Čo je toto za vek? Akurát tak na umretie. A mal pravdu, o pár rokov už ležal v nemocničnej posteli a vravel, že už sa mu nechce žiť. A prestal s tým. Mal som ešte jedného deda, ale ten je už tiež vo večných lovištiach. Viac dedov som nemal, ani mi nebolo treba, dvaja úplne postačili. Bol som rád, že ma naši, keď sa rozviedli, už nezaťažovali novými príbuzenskými vzťahmi.
- „Neboj sa, to, že teraz nemôžete byť spolu, nie je žiadna katastrofa. Určite sa stretnete v budúcom živote. - „Obávam sa, že to takto nefunguje. Jediné, čo môžeš urobiť, je nosiť toho človeka v svojom srdci a byť tak s ním napriek tomu, že nie ste spolu.
Som zákazník, na ktorého neplatia obchodnícke poučky. Nemám rád, keď ma oslovujú predavačky a pýtajú sa, či mi môžu pomôcť. Najradšej by som ich v takej chvíli pekne zostra niekam poslal. Prečo ma nenechajú v pokoji sa porozhliadnuť po predajni? Alebo keď o niečo prejavím záujem, hneď sa idú potrhať. Až mi je to trápne aj za nich, takto sa ponižovať pre pár chechtákov. Vráťte mi, prosím vás, naspäť tie kyslé ksichty z čias socialistických samoobslúh. Je mi za nimi ľúto.
V reštaurácii na štýl koliby hrá ľudová hudba. Prídu aj k nášmu stolu a kapelník sa pýta: Máte nejaké želanie? Rozkážeme si Čie že to ovečky. To je zbojnícka. Také my nehráme. A spustia Neďaleko od Trenčína... Ľaľa ho - aj folklór sa delí na pop a underground.
Do klubu práce vošli muž a žena: „Dobrý deň, sme z finančnej spoločnosti MGR a chceme vám ponúknuť prácu. Kto má záujem? V miestnosti sedí 15 Rómov a piati belosi. Nikto nič. Muž so ženou sa začnú pýtať jedného po druhom. „Prepáčte, ozve sa pani v stredných rokoch, „mohli by ste nám najprv povedať, o akú prácu ide? - „To vám vysvetlíme na pohovore, tak, kto má záujem? Stále nik. Keď napokon dorazili pohľadom ku mne, povedal som: „No, ja by som možno záujem mal. Nie že by ma nejako špeciálne lákalo robiť finančného poradcu. Skôr som chcel len oživiť to trápne ticho v miestnosti.
Neviem ako vy, ale ja úplne ignorujem žreby súťaže Zlatý dážď. Nekupujem ich, pretože viem, že je to celkom zbytočné. Jediná istá vec v tomto svete plnom neistôt je, že tam nevyhrám. V tej súťaži je totiž všetko dopredu rozhodnuté. Súťaž Zlatý dážď má len jediného víťaza. Tým víťazom je pani Mária.
Na parapete nášho okna pristávajú chrobáčiky. Vonku je dusno, a tak je okno otvorené. Okno je pri písacom stole. Sedím za kompom a občas sa obzriem doľava, na parapetu. Chrobáčiky zjavne nevedia pristávať na parapete, pretože končia na chrbáte a zúfalo mávajú nožičkami. Parapeta je 20 cm široká, malo by to stačiť na bezpečné pristátie, lenže háčik bude asi v tom, že okno je pootvorené len trochu, a tento fakt chrobáčikom výrazne zmenšuje manévrovací priestor.
