alexandra Šupolová
Míňajú sa dni
Míňajú sa. Jeden po druhom. Opatrne sa naštartujú ranným slnkom a umierajú tmavou nocou. Deň za dňom, okamih za okamihom..
O tom ako voňajú príbehy, ktoré sa musia len prežiť.. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Lietajme spolu.., Dýchaj, usmej sa a ži, A kde máš srdce Kika?, Osobné neosobné
Míňajú sa. Jeden po druhom. Opatrne sa naštartujú ranným slnkom a umierajú tmavou nocou. Deň za dňom, okamih za okamihom..
V našej rodine sa o láske nehovorilo. Nikdy. V našej rodine sa láska cítila zo skutkov.Nikdy sa u nás neplytvalo slovami : mám ťa rád, ľúbim ťa, som rád že si. Ale vždy som to cítila, pri každom geste.
Niekedy ma napadne niečo urobiť. Len tak. Spontánne rozhodnutia mávam schované na okraji kabáta a už dlho som sa neteším z momentov nad ktorými nemusím premýšľať.
Na základnej škole som bola zamilovaná do Jana. Nosil malý rupsak na ktorom bol nakreslený Tom Jerry a vždy keď ma stretol sklopil zrak.
Stretávame sa na uliciach. Usmievame sa na ľudí, roznášame radosť, sme pokojní a vyrovnaní. Aspoň navonok. Niekde vo vnútri však každý z nás nesie svojho démona.
Chodili sme spolu na strednú školu. Sedávali sme na popísaných laviciach, drgali do Viery aby nám urobila domácu z účtovníctva a nahlas sme sa bezprostredne smiali. Potom prišli obleky, šaty a kravaty, prvé okno po litroch alkoholu a karhajúci pohľad rodičov. Do pamätníkov sme si písali, že nikdy nezabudneme a v kontakte budeme spolu až kým nevyhasne posledná hviezda. Dnes sa štucháme na facebooku a na uliciach si nevieme povedať pár zmysluplných viet. Prečo sa to zmenilo?
Stretli sme sa náhodou. Presne vtedy, keď som sa túlala neznámimi uličkami môjho študenského mesta. Presne vtedy, keď minulosť bola spláchnutá sódou.Presne vtedy..