O chlapcovi, ktorý stratil zápalky X

V krbe tlel oheň, na stole čakalo kakao a rys spal.

Písmo: A^- | A⁺

Ja som bol hore a sedel na posteli. Nič sa mi nechcelo. Vôbec som si neuvedomoval, že prichádzajú Vianoce.

Škrtol som zápalkou a zapálil sviečku. Voňala škoricou. Ako jej majiteľka. Zamyslel som sa nad ňou a hovoril si: „Kde vlastne je?“

Pri stole, keď ma čakalo kakao, som našiel list.

„Drahý môj,

keďže drichmeš a nepomohlo ti, že som ťa už 3krát kopla, vybrala som do tej krutej zimy kúpiť niečo dobré na Vianoce. Vrátim sa aj s líškou. Šli sme spolu, pretože vy chlapi musíte spať. Hoci, rysa sa to netýka, to je mačka, a tie spia stále. Ale ty!! Nepraj si ma, ty naničhodník!

Čakaj ma pri lipe, prídem za 2 hodiny, pomôžeš mi s taškami. Vonku nie je sneh, čo si isto ty rozhodol, lebo sa bojíš, že by som ťa zguľovala!

Príď bez čiapky, aby som sa mohla zahrabať do tvojich strapatých vlasov a nezabudni na zápalky,

s láskou,

Dievčatko, čo ti kradne zápalky!

Čítal som si to asi 5krát po sebe. Škorica, kakao, spiaci rys, nič, čo by pripomínalo Vianoce. Sarkastický rys sa poškrabal za uchom, žmurkol na mňa a spal ďalej.

Narúbal som drevo, priložil do krbu, uvaril jej čaj. V kaviarni, kde sme boli s rysom a líškou, teda všetci štyria, bola aj stará knižnica. Mal som ju už trochu poobzeranú. Kaviareň s knihami bol odjakživa môj sen. Namiesto kocúra sme tam mali rysa.

Mali sme ho radi, lebo nás chránil.

Dopil som kakao, odlomil kúsok koláča, čo som upiekol a šiel po ňu. (Ešte o tom nevedela, ale upiekol som jej perník. Spolu s rysom. Nikomu sme nepovedali. Teda piekol som ja, rys hlavne rozprával. To je tak, keď dvaja chlapi pečú.)

Kráčal som po blate a ponáhľal sa k lipe. Sú to asi 3 kilometre od kaviarne. Les bol magický, voňal a ochraňoval.

Stihol som ich, bol som prvý. Objavili sa o niekoľko minút a jej úsmev mi naznačoval, že chce byť so mnou. Vzal som jej tašky a líška sa pokojne usmiala. Všetci traja sme šli elegantne. Teda vraj okrem mňa.

Neustále ma opravovala, uhladzovala mi kabát, zahrabala sa mi do vlasov a chcela zlostiť.

Líška sa ma zastávala, ale ona sa nedala.

Došli sme do kaviarne a ja som si pri nej spomenul na Dickensove vianočné poviedky. Už sme doma. Už je dobre a vonku môže byť aj koniec sveta.

Rys pochopiteľne spal ďalej a nevšimol si ani, že má na stole svoje obľúbené dobroty.

Posadil som ju za stôl, podal jej čaj a ukrojil z koláča.

„Ten koláč je podozrivo dobrý, rys piekol?“ opýtala sa uštipačne.

Rys sa prevrátil na druhý bok, kývol labou a spal ďalej.

„Samozrejme, ja som mu pomáhal,“ hral som ďalej s ňou tú hru.

„Máš dobrého učiteľa! Uč sa od neho aj iné veci!“ hrala sa ďalej so slovami.

„Vieš, ja som ti chcel tento deň urobiť úplne inak. Ale neviem, či som na to úplne pripravený. Nemám úplne vianočnú náladu,“ povedal som jej, pretože ona by to aj tak poznala.

„A čo si čakal? Veď po tom vyčerpaní, nespavosti, únave, vyhorení si myslel, že sa to dá len tak prepnúť? Nepojedol si muchotrávky?“ odbila ma, dokonca ma štuchla. Ale v jej očiach bolo toľko nežnosti, pochopenia a lásky.

„Ja viem. Aspoň na zápalky som nezabudol,“ a dostala dve nové krabičky.

„Podpálim ti nimi vlasy, pretože ja také nemám!“ nedalo jej.

K rysovi sa pritúlila líška a zaspala pri ňom.

„Poď, niečo ti ukážem,“ a chytil som ju za ruku.

Vyšli sme von, tam kde sa skladuje drevo, a pobozkal som ju. Pod imelom.

„Na to, že nemáš vianočnú náladu, toto ti vyšlo skvele. A nabudúce do toho perníku pridaj aj ríbezľový džem!“ pošteklila ma.

Prišli sme do mojej dielne, kde bola loď. A nakreslená mapa. Hrali sme sa ako malé deti, ktoré si vymýšľali príbehy. Cestovali sme loďou po svete.

Našli sme naše detské ja, ktoré nám ukázalo cestu k Vianociam. Potom ma naučila robiť ríbezľový perník. Vlasy sme mali celé od čokolády.

Staršie diely:

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-ii

https://blog.sme.sk/suraba/kultura/o-chlapcovi-ktory-stratil-zapalky-iii