Prebíjaný fiškál ;) Zoznam autorových rubrík: Malý princ, Českí herci, Súkromné, Nezaradené, knižný svet, turistický blog, Dievčatko so zápalkami, behanie
Zatúlal som sa na stránku „Rádia Prahy“, pretože som si hľadal niečo na bakalársku prácu. Keď som si našiel, čo potrebujem, rozhodol som sa trošku pohrať. Spomenul som si na Prahu a na Zbraslav. Zbraslav má pre mňa atmosféru krásneho, letného večera. Ak si dobre pamätám, Hašek s Ladom veľmi radi chodievali na Zbraslav. Našlo mi rádio niečo o Haškovi?
Kto by nepoznal legendárny seriál MASH? Podľa mňa je to komédia, ale taká, v ktorej ľudský osud neraz zaťal do živého. Hrdinovia majú zaujímavú obranu proti vojne. Bojujú sami so sebou, aby sa nezbláznili. Už od detstva mám rád tento seriál, mám pocit, že mi čosi dal.
Obaja boli novinármi, spisovateľmi. Písali pre ľudí, ich tvorba sa odovzdáva ďalším generáciám. V literatúre sa stali slávnymi, ale málokto ich pozná inak ako literárne. Karel Čapek sa dostáva do učebníc a príručiek literatúry hlavne ako autor RUR. Jaroslav Hašek je známy vďaka svojmu Švejkovi. Ale ich tvorba nebola len o tom, ich tvorba bola predovšetkým odkazom pre ľudí. Velikáni českej literatúry žili v rovnakom období, Karel žil v rokoch 1890-1938 a Jaroslav v rokoch 1883-1923. Ktovie, či sa poznali.
Včera som sa uprostred zasneženej noci rozprával so sestrou o všeličom. Bavili sme sa o škole, o učiteľoch, o knihách a čo ja viem o čom ešte. Keď sme sa bavili o knihách, začali sme sa aj o povinnom čítaní. A tak ma navnadila napísať článok.
Kde končí skutočný svet? A kde začína fantastický? Existuje nejaká hranica medzi nimi? Ja si myslím, že v každom človeku je jeho svet, predstavivosť, postavy, kadečo. V našej súčasnej literatúre existuje niekoľko autorov, ktorí sa venujú inému svetu, fantastickému svetu. Minule mi kamarát požičal knihu, v ktorej som našiel draka, upíra a iných všakovakých démonov: napríklad temné poludnice. Prečítal som knihu príbehy liečiteľky Vimky: Alexandra Pavelková- Prísaha.
Ja si myslím, že čítať knihu, to nie je len hltať obsah a písať si krásne myšlienky na papier. S knihou nejaký čas žijem, spoznávam svet spolu s ňou. Ak si na ňu niekedy spomeniem, zahrejú ma spomienku na to obdobie, v ktorom som ju čítal. Ak si zoberiem takého Švejka, stále mi prebehne farebná jeseň počas maturitného ročníka. Mal som rád vtedy tú knihu, čakala ma doma, keď som prišiel zo školy a čítal som si, čo ten Josef Švejk zasa vyparáti. Dodnes si pamätám na krásne výroky Jaroslava Haška, „To bude něco nádhernýho, když oba padnem za císaře pána a jeho rodinu.“ Jaroslav Hašek dal Švejkovi dušu, charakter, aj pamätné výroky. Josef Lada mu dal farbu, tvar, výzor. Celkom ma zaujímalo aký vzťah mali medzi sebou obaja umelci.
Včera som si urobil zdravotnú prechádzku. Prešiel som si Agátovou ulicou, dostal sa až k futbalovému ihrisku. Zalial ma pocit nostalgie, spomínal som ako som chodil hrať futbal. Spomienky, tréningy, zápasy, spoluhráči. Uvidel som pri ihrisku aj krčmu, kde sme po tréningoch chodili a kofola stála 10 korún. Neraz som tam sedel s kamarátmi, pili kofolu, mysleli na zápasy, ktoré nás čakajú. Hoci som toho veľa nenahral, boli to nádherné časy, časy keď som si bez futbalu nevedel predstaviť život.
V Prahe bol akýsi mládenec, čo si dal ušiť topánky podľa najnovšej parížskej módy. Keď ich mal na nohe, chodil si v nich po Smíchove, po Malej Strane, vyšiel si s nimi aj na Vinohrady a došiel až na Žižkov k svojej milej. Jeho milá sa s ním rada ukazovala, každý jej ho závidel, celý Žižkov. Topánka sa však roztrhla a ľudia boli zvedaví, či sa tomu chvastúňovi niečo nestalo, či sa neporanil. Vyzul si topánku a ukázalo sa jeho bohatstvo, nemal na nohe ponožky. (Hašek, 2005, s. 31-36) Toto je pre mňa Jaroslav Hašek. Pod vianočným stromčekom ma čakala od neho kniha. Kniha neznámych a utajených textov, „Když bolševici zrušili Vánoce.“
Mal som rád kreslené rozprávky ako dieťa. Teraz ich mám ešte radšej, lebo mi chýbajú. Rád si spomeniem na československo-francúzsku rozprávku Stvorenie sveta, ktoré prerozprával Werich („Milujte se a množte se, učte se násobilku)“. Hreje ma srdce, keď niekto povie „Bol raz jeden život“, kde krvinky kolovali po ľudskom tele a vytvárali jeden príbeh, ľudský život. Kto by si nepamätal na Lochneské príšery? O tom všetkom niekedy inokedy, dnes bude tiež o jednej kreslenej rozprávke. Pamätáte si na Galov a Rimanov, na Asterixa, Obelixa, Panoramixa, či Idefixa?
Sedeli sme s Markom v čajovni, pili sme čaj a rozprávali o všeličom. Začali sme sa baviť o knihách, obaja sme si spomenuli na knihy, ktoré sme mali radi. Obľúbili sme si mytológiu, tajomný svet všakovakých postáv, príšer, svetov. Ja som si zamiloval najviac severskú mytológiu.
Pamätám sa na tú sobotu akoby bola včera. Stál som v knižnici, mal 18 a hľadal knihu na povinné čítanie. Veľmi som o Remarqovi nevedel, vraj sa mi bude páčiť. Ale tú knihu som nemohol nájsť, spolužiak Ivo ju strašne chválil. Nechcel som odísť s prázdnymi rukami a akosi som cítil, že si musím zobrať niečo od Remarqua. A tak som si zobral jeden z pokladov, ktoré má knižnica ukryté. Knihu od Remarqua, nie tú na povinné čítanie, ale „Noc v Lisabone“.
Z Brna som sa vracal dosť zvláštnou cestou, ale o to viac tešilo, že som videl zasneženú celú republiku. Zažíval som sneh na každej stanici, pamätám si ako policajti v Žiline robili stopy do snehu. Ktovie aké to bolo v Tatrách, tie som prespal. Dnes ráno som sa zobudil a videl bielu, snehovú polevu vo svojom rodnom meste. Hneď som sa chcel ísť guľovať, akurát, že som nemal s kým. Preto som sa radšej pozrel do kalendára a videl, že Vianoce sú za dverami. Lovil som v pamäti a povedal si, že prichádza čas Charlesa Dickensa.
Keď človek potrebuje dobiť baterky, vyberie sa do knižnice a tam dýcha. Rozmýšľa, prechádza sa medzi knihami, upokojí sa. V sobotu som sa prechádzal mestom, kýval som známym domom, palácom, ba aj mestskému erbu. Rozhodol som sa, že pri Čordákovom ateliéri zabočím doľava a tak som otvoril dvere mestskej školy, ktorá je dnes knižnicou. Túlal som sa medzi pokladmi, ktoré má knižnica ukryté, vybral som si Boženu Němcovú a jej útlu knihu s názvom Pan učitel.
Smrť ma tisíce podôb, sama je však nesmrteľná. O literatúre nehovoriac, smrť má v nej stále akési temné miesto. Niektoré podoby smrti však spisovateľov priťahovali, poniektorí sa v nej vyžívali, napríklad Allan Edgar Poe. Minulý rok vyšla v Brne kniha, ktorá má len 3 poviedky.
Prichádza každú jeseň podobné obdobie, obdobie, keď potrebujem Karla Kryla. Započúvať sa do jeho textov, hľadať symboly a spomínať na knihu, ktorú som kedysi čítal. Knihu s názvom, Půlkacíř. V lete som navštívil jeho hrob, dal naň kamienok, a mrzí ma, že som nestihol „povedať“ všetko, čo som chcel.
Stromy sa nám zafarbili, lístie padá, z komínov sa začína kúriť a dažde polievajú chodníky. Prišla k nám jeseň. Počas chladných dní sa túlim pod dekou, hrejem sa teplým čajom a v posledných dňoch som sa dostával do Sherwoodskeho lesa, kde mi Robin Hood rozprával jeden príbeh za druhým, prezliekal sa za žobráčky, mníchov a bil nepriateľov viac ľsťou ako zbraňami. Keďže Robin Hood toho porobil mnoho v celom starom Anglicku, porozprával svoje príhody spisovateľovi, ktorý vdychoval zbojníkom romantiku, dával vyschnutým stromom život, porozprával to Alexandrovi Dumasovi.
Už od detských čias máme radi rozprávky, čaro, ktoré od nás nechce a nechce odísť. Pomocou rozprávok sa dostávame k detstvu, kde nám rozbité kolená, či neodvysielaná rozprávka spôsobovali najväčšie problémy. Dnes čosi z kresleného seriálu, ktorý prerozprával Petr Nárožný. Určite si pamätáte na Macha a Šebestovú.
V piatok som sa pobral darovať krv, vzal som si so sebou knihu. Knihu som si vybral v Strži u Dobříše, čo bol aj môj posledný výlet v Čechách. V pamätníku Karla Čapka som si kúpil jeho výbor citátov a úryvkov z diel, ktoré sú zaujímavým čítaním a dobre sa nad nimi filozofuje. Predstavujem vám útlu knižočku, ktorá vyšla v tomto roku a má názov: „Karel Čapek 21.století.“
Keď sa povie kamarátstvo, keď sa povie herecká dvojica, dá sa myslieť na kadekoho. Ja osobne myslím na dvoch usmievavých pánov, ktorí boli priatelia. Stál som pri ich hrobe a povedal si názov jednej knižky. „Když se řekne Werich a když se řekne Voskovec“. No a tak sa pýtam, čím sú pre nás Voskovec s Werichom? V+W?
