Človek s niekedy iným pohľadom na tradičné hodnoty. Spoznáte ma aj pod nickom "commandcom". Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Fotografie, Všeličo, Zamyslenia, Potulky
Či už je to vlaňajší otvorený list biskupom od Hansa Künga, rakúska Pfarerinitiative, aktivity nemeckých biskupov, alebo výzva slovenského Teologického fóra, na ktorú takmer doplatil známy bratislavský farár. Tieto a aj ďalšie nemenované iniciatívy však strieľajú vedľa.
Kedysi dvaja kolegovia z tej istej univerzity, dvaja mladí účastníci Druhého vatikánskeho koncilu, dvaja uznávaní teológovia. Dnes je jeden z nich pápežom a druhý „enfant terrible" katolíckej cirkvi. Ich cesty sa rozišli rovnako ako ich nazeranie na budúcnosť.
Čičmany. Obec skrytá kdesi v Strážovských vrchoch na nádhernej ceste od Ilavy cez Zliechov na Fačkovské sedlo. Kedysi známa papučami, výšivkami a dnes výbornými lyžiarskymi terénmi a najmä unikátnou výzdobou dreveníc.
Nie, nie som žiadnym odborníkom ani na kresťanstvo, myslím tým rímsko-katolícke, ani na homosexualitu. Ba nie som ani znalcom iných náboženských systémov a iných neštandardných spôsobov praktikovania sexu. Avšak tie dnešné noviny plné komentárov na výroky istého poslanca ma primäli povedať: Kresťanstvo homosexualitu neodsudzuje!
Knihu Johna Geigera, ktorú mimochodom popularizuje aj české internetové vydanie National Geographics, som našiel v kníhkupectve v oddelení ezoterickej literatúry. Že by sa konečne niekto seriózne pustil do „anjelológie", keď túto knihu propaguje „nejšn"?
Katolícka cirkev sa v západných krajinách potýka so závažným odchodom svojich členov. Dokonca aj v rodnej krajine terajšieho pápeža. Úvah, prečo tomu tak je, bolo napísaných množstvo a boli v nich pretraktované najmä škandály a škandáliky súvisiace s rôznymi sexuálnymi úchylkami niektorých kňazov a rehoľníkov. Napriek takémuto na prvý pohľad logickému zdôvodneniu, je situácia o dosť vážnejšia. Nejde totiž o pedofíliu.
Fotografický diptych je považovaný za nie jednoduchú disciplínu. Spojením dvoch často banálnych a niekedy aj bizarných záberov prináša novú vrstvu, nový význam a diváka núti hľadať súvislosti a nové myšlienky v pozadí. Obvykle sa diptychom autor snaží vyjadriť vážnu myšlienku. Takto je koncipovaná aj väčšina mojich fotogafickách diptychov.
Politická satira a politické vtipy patrili k životu snáď už od čias Haškovho Švejka. Pomáhali s nadhľadom ľuďom prežiť v najrôznejších politických uskupeniach štátu a stali sa akýmsi česko-slovenským folklórom.
Fotím, fotíš, fotíme. Tí menej nároční mobilom, dovolenkári a šťastní rodičia najskôr kompaktom, a tí, čo sa považujú za vyššiu kastu a takmer profesionálov, zrkadlovkou. Terrabajty digitálnych obrázkov putujú zo senzorov všetkých veľkostí do pamäťových kariet, aby následne väčšina z nich skončila svoju existenciu na pokyn tlačidla „delete".
Preniká do najhlbších vrstiev osobnosti človeka. Je to až animálny pocit ohrozenia, pocit bezmocnosti pred absolútnou mocou ktorá podľa svojej vôle môže život dať aj vziať. Je to úzkosť z ľudskej malosti naleptávajúca až na hranicu zúfalstva.
Volebný súboj pravice a ľavice skončil. Komentátori a politológovia búšia do klávesníc, a v centrále víťaznej strany sa zostavuje tím novej exekutívy. Pravica ostala s otvorenými ústami a tvári sa, že takýto výsledok nečakala.
Už ma to tak trocha začínalo srdiť. Celú zimu každé ráno vídavam cestou do práce na neďalekých lúkach čriedu muflónov a vysokej zveri, a ešte som sa nevybral ich pofotiť. Včera odpoludnia bolo tak pekné zlaté svetlo, že som neodolal.
Nie je to vždy ten najväčší a najmocnejší samec. Ba dokonca niekedy je to aj samica. Záleží na tom, o aký druh ide a kde žije. Jedno je však vždy isté. Vodca svorky je zodpovedný za jej prežitie a ochranu a slúži svojej skupine. Teda aspoň v ríši zvierat. U ľudí je tomu často inak. Vodca svoj ľud často krát iba využíva.
Výstava štyroch fotografov, združujúcich sa v klube priateľov fotografie pri Stredoeurópskom dome fotografie: Tibor Javor, Stano Pittner, Milivoje Jocic a Rudolf Baranovič, ktorí sa predstavia od 6.3.2012 v galérii Prolaika, sa skladá zo štyroch cyklov, po šesť fotografií. Ide o výber fotografií jednotlivých autorov na základe spoločne zvolenej témy, ktorou je ulica, príroda a bežný život. Každý z autorov má svoj vlastný štýl a pohľad na fotografiu, a taktiež svoju orientáciu smeruje odlišne.
Áno, ľudia majú právo vyjadriť svoj názor . Na to je celý balík paragrafov. Ľudia majú právo na život, i keď o tom, či aj pred narodením, sa vedú debaty. Občan má taktiež právo na ochranu svojho majetku. A tu sa začína tak trocha schíza.
Aféra „Gorila“ odhalila plnej nahote nielen to, čo aj tak všetci vedia, ale najmä našu vnútornú schízu. Naše vnútorné „ja“ plné závisti, hnevu a frustrácie. Ale najmä to „ja“, ktoré nedokáže reflektovať správanie svoje vlastné a správanie svojich blízkych. Desiatky rokov života v „reálnom socializme“ nás naučilo zásadám, ktoré by sa dali zhrnúť do zľudovelých porekadiel typu „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Táto priam genetická informácia prerástla do podvedomia ľudí nielen na Slovensku, ale v celom takzvanom „Ostbloku“. Proste tak tomu je. Neklamme sa.
Tak to ma teda dorazilo. Tento fagan, ktorý brutálnym spôsobom prevalcoval konkurenčných vydavateľov regionálnych inzertných novín, podivným spôsobom doviezol tlačiarenský stroj, kŕmi vidiek demagógiou vo svojich stĺpčekoch, rozhádal pol parlamentu a neváha chytiť kolegu poslanca pod krk si dovolí vyhlásiť o ľuďoch, ktorým po päty nesiaha, že sú „hady na hrudi“?
Na Slovensku to začína kvasiť. Nie kvasiť, ale už naozaj vrieť. V Bratislave letela prvá dlažobná kocka a je iba otázkou času, kedy si nahnevaná masa vezme to, čo jej podľa nej právom patrí. Z rozbitých výkladov obchodných centier. Frustrácia mladej generácie je veľká, podporená gúglom a Zuckerbergom. A tajnou službou jedného provinčného štátu.
Hovorilo sa jej "Džibsonka". Podobne, ako rifliam "rifle". Džibsonka bola kedysi za socíku pojem. Kto ju mal, cítil sa ako Elvis Presley a jej charakteristický zvuk rozoznieval nielen kaviarne, ale aj studené chodby panelákov. A ja som ju iba hladkal očami, keď som ju vídal visieť na stene u môjho učiteľa klavíru. Stala sa pre mňa vtedy akousi vysnívanou ikonou. Po vyše štyridsiatich rokoch sa mi jedna taká dostala do rúk. V zúboženom stave, ale celá. Dnes, po takmer roku rekonštrukcie, rozoznieva membrány komba krásnym kultivovaným zvukom.
Objavné úniky a Nicholsonova investigatíva postavili nielen políciu a prokuratúru, ale aj celú spoločnosť pred rébus. Čo s tým? Vyšetriť, či nevyšetriť, a čo vlastne? A má to všetko vlastne vôbec zmysel, alebo naivita pokusu o zdokumentovanie modusu vivendi podnikateľských a politických špičiek siaha do himalájskych výšok?
