Keď som sa chystala na minulotýždňový ukrajinský výlet so synom, tušila som, že to nebude prechádzka ružovým sadom. Poznám ho od malička a viem presne, čo všetko ho (nielen, ale aj) na mne rozčuľuje. A jasné, že tomu v sobotu nebolo inak.
V jednej internetovej konferencii o počítačoch som pred piatimi rokmi spoznala Ivana. Z jeho občasných príspevkov som sa dozvedela, že je vozíčkár a ani ruky mu veľmi neslúžia. Žil len s mamou, iných príbuzných nemá a pomáhať mu chodia osobní asistenti. Väčšinu dní trávi pred počítačom, ktorý mu nahrádza okolitý svet, pre neho plný bariér.
Okrem bartrových obchodov a webových stránok mám v rádiu na starosti prácu v nahrávačke. Nahrávam správy, rozhovory, robím reklamy a podobne. Samozrejme, sem-tam sa vyskytne aj nejaká tá chybička, na ktorú sa príde až vtedy, keď sa moje dielo dostane do vysielania. Niekedy ju nezainteresovaní ani nepobadajú, inokedy sa však prehliadnuť nedá, ako tomu bolo v sobotu 20. novembra minulého roku.
S blížiacim sa koncom školského roka sa vyrojili v uliciach našich miest skupinky väčších či menších školákov s batôžtekami na chrbtoch a so šiltovkami na hlavách. Je tu čas školských výletov. Všetci sme tým prešli.
Aby bolo jasné - starších zdravím prvá, v autobuse ich púšťam sadnúť, kašlem a kýcham do vreckovky, jedávam príborom, nerozprávam s plnými ústami a už dávno nemám "-násť". Napriek tomu niektoré spoločenské konvencie nemusím a vlastne ani nechápem.
Keď som bola malá a cítila som sa veľmi šťastná, priala som si, aby v tom okamihu zastal čas a aby to šťastie ostalo navždy. Bolo to napríklad každý rok pri štedrovečernom hodovaní, kedy sme s napätím čakali na zvonček, ktorým nám Ježiško oznámil, že ukončil svoje nadeľovanie a že sa pre nás práve vtedy začali Vianoce.
Možno ma budete odsudzovať, napriek tomu to urobím. Takto verejne, riskujúc výsmech, opovrhnutie, nepochopenie. Už to trvá príliš dlho a nebudem to ďalej tajiť. Snáď budete dostatočne tolerantní k tomu, s čím sa vám teraz priznám.
Začne to nebadane. Napriek koenzýmu Q10 a pravidelným návštevám salónov krásy vás prekvapia nové situácie. V autobuse vás pustia sadnúť, gynekológ vám namiesto antikoncepcie začne ponúkať hormonálnu substitučnú liečbu, uvedomíte si, že v kine je od vás staršia už len uvádzačka a aj na internete vám vykajú. Eufemisticky sa tomu hovorí, že prichádza čas zrelosti.
Dostala som sa tam len náhodou. Bezcieľne som sa túlala sem a tam a hľa - tu som ich uvidela. Mladých, ambicióznych, kedysi plných života. Teraz už len odpočívajú. Snívajú svoj večný sen.
Dnes sme využili pekné počasie na menší výlet. Ak sa radi túlate po strednom Slovensku, nebude pre vás problém odhaliť trasu a cieľ našej cesty.
Nikto nie je dokonalý, ľudovo povedané svätý (a vraj aj Svätý otec sa spovedá). Každý máme nejaké hriechy. Niektorí sa ich snažia zbaviť v spovedniciach, iní s nimi žijú v symbióze a ja som sa rozhodla niektoré - snáď už premlčané - takto verejne priznať.
Dlho som váhala. Písať, či nepísať - to je otázka, nie nejaké troma storočiami sprofanované to be, or not to be.
