jednoducho dôchodca, jednou rukou na blogu, druhou nohou v hrobe so životnou zásadou podľa Diderota: "Lepšie je opotrebovať sa, ako zhrdzavieť" Zoznam autorových rubrík: Detstvo - spomienky, Škola - spomienky, Práca - spomienky, Cestovanie, Z Turca, Staroba - spomienky, Filatelia - svet poznania, Súkromné, Nezaradené
Nádherné májové dni, ako stvorené na prechádzky prírodou. Tak mi nič iné neostávalo, len sa vybrať dakde ta het. Ráno som sa vybral z Turca autobusom na dolnú Oravu, zamieril si to odtiaľ krížom peši cestou i cez vŕšky na dolný Liptov, aby som sa cez Oravu znova vrátil do Turca. Tak teda: autobus Martin - Párnica, peši Párnica - Valaská Dubová (opr.), autobus Valaská Dubová - Dolný Kubín, vlak Dolný Kubín - Vrútky, MHD Vrútky - Martin.
Môj turistický kalendár je zaplnený až do konca roku. V niektoré konce týždňa mám zaznamenaných aj niekoľko akcií. Tak to bolo aj teraz. Z viacerých ponúk som si vybral výstup na Žibrid v Súľovských vrchoch. Organizoval ho Klub turistov z Lietavskej Lúčky, tak som predpokladal, že na trase bude aj hrad Lietava. Ale organizátori záujemcov vyviezli autobusom do obce Kľače, kde začal výstup lesnou cestou neznačkovanou trasou.
Zas sa vyšesedemdesiatnici vybrali na vychádzku, tentoraz s dvomi nováčikmi v skupinke. Cieľom bol Vršatský hrad a okolie až ku Červenokamenskému bradlu. Pôvodne bola v pláne aj Krivoklátska tiesňava dole v susednej doline pod zrúcaninou Vršatského hradu.Jozef zo Senca, Alex z Piešťan, Milan a Jano z Martina sa stretli v Ilave, odtiaľ už išli autobusom spoločne do Vršatského Podhradia. Relatívne vysoko položená obec Vršatské Podhradie a nad ňou sa vypínajúce Vršatské bradlo pôsobí zdiaľky rozprávkovo.
Tak sme sa zas zišli, traja chlapci-vyšesedemdesiatnici, tentoraz na stanici v Trenčíne. Dvaja z juhu z Piešťan, jeden zo severu z Martina s minútovým rozdielom príchodu vlakov. Z Trenčína spolu autobusom do Mníchovej Lehoty a odtiaľ na najvyšší kopec Považského Inovca, na Inovec (1042). Odtiaľ na druhú stranu dole do Selca a autobusom späť do Trenčína, kde sa po krátkom posedení pri pive naše cesy zas načas rozišli, aby sme sa onedlho znova stretli pri ďalšej podobnej vychádzke.
...s Ružomberčanmi cez kopec Sidorovo a Vlkolínec, miestnu časť Ružomberka. Vo Veľkonočnú nedeľu ružomberský klub turistov organizoval výstup na Sidorovo. Možno povedať, že to bol hviezdicový výstup, lebo nad Kalváriou niektoré skupinky odbočili naľavo po červenej, iné pokračovali priamo okľukou po modrej a potom z Vlkolínskych lúk kolmo hore po žltej a aj pod Vlkolíncom bolo zo Sidorova vidno množstvo áut a potom v dedine ďalšie. Pri zostupe zo Sidorova na Vlkolínske lúky a potom do Vlkolínca sme stretali veľa skupiniek turistov, ktorí na Sidorovo išli okľukou alebo z Vlkolínca.
"Človek je taký starý, akým sa cíti" - tvrdia mládenci-sedemdesiatnici. A že na tých sedemdesiat sa eše necítia, to potvrdili tentoraz Tematínom a Bezovcom. Traja Piešťanci a jeden Martinčan. Ak sa chce v budúcnosti pridať niekto ďalší, radi ho medzi sebou privítajú. Onedlho by mal nasledovať zas nejaký ďalší kopec v pohorí Považský Inovec. Tentoraz teda zrúcaniny hradu Tematín.
Radičiná je kopec neďaleko Ružomberka v Chočských vrchoch. Hrboltovskí turisti robili výstup, tak som sa vybral tiež. Vlani som s nimi bol na Sinej v Nízkych Tatrách. Na stanici vo Vrútkach som stretol známy turistický manželský pár z Diviak, tiež mali namierené na Radičinú, tak sme išli spolu. Vystúpime z vlaku v Rybárpoli o 9:03 a hoci ružomberskí turisti mali na stanici zraz o 9:00, nikoho sme z nich už nezastihli, ale hore pri senníkoch sme oddychovali mnohí, aj niekoľkých známych z predchádzajúcich výstupov Hrboltovčanov či Ružomberčanov. Teda Radičiná v Chočských vrchoch. Radičiná je kopec
Znova som sa prešiel po Liptove, ale teraz len tak krátko, z jednej dediny (Partizánskej Ľupče) do susednej dediny (Liptovských Sliačov). Liptovské Sliače sú, podobne ako napr. Liptovské Revúce, tri oddelené časti, tvoriace administratívne jednu obec. Autobusom pred odbočku do Partizánskej Ľupče, potom peši hore dlhou dedinou, krížom cez kopec do Vyšného Sliača popri prírodnej pamiatkovej rezervácii Sliačske travertíny, na kopček k novému kostolu, dole do Stredného Sliača, ešte nižšie do Nižného Sliača a odtiaľ znova autobusom späť. A celou cestou z Ľupče do Sliačov som mal aj sprievodcu.
Na druhý deň po Liptove som sa zas vydal na štafetu, ale tentoraz som do toho zainteresoval okrem autobusov aj vlaky: Martin - Vrútky (MHD) - Poprad (vlak) - Tatranská Kotlina (autobus) - Lendak a späť (peši) - Ždiar (autobus) - Tatranská Javorina (autobus) - Tatranská Lomnica (autobus) - Kežmarok (autobus) - Poprad (vlak) - Vrútky (vlak) - Martin (MHD). Pôvodne v pláne nefiguroval Lendak, teda oň je plán prekročený.Ráno odchod z domu, keď nad Veľkou Fatrou už vychádzalo slnko a Martinské hole už boli ním ožiarené, z Popradu odchod ešte za slnka, príchod domov, keď už slnko zašlo za Martinské hole. Zameranie: historické pamiatky, ale aj Belianske Tatry od chrbta.
Zas som sa vybral po dedinách, tentoraz liptovských. Zo Svätého Kríža cez Lazisko, Dúbravu do Ľubele. Na odbočku pred Sv. Krížom z Ružomberka autobusom, späť z odbočky pred Ľubeľou autobusom do Mikuláša. Časť medzi tými dvomi odbočkami peši. Na turistickej mape spojnica medzi Laziskom, ktorá vedie cez horu a polia, je zaznačená len čiarkovane ako poľná cesta. Je to však pomerne dobrá asfaltka. Na druhý deň som sa vybral po dedinách pod Tatrami a tam v jednej obci majú ulice furt prašný povrch, ako si pamätám ešte z môjho detstva. Prvú časť tejto trasy do Laziska som už absolvoval neraz, z Laziska do Paučinej Lehoty som už išiel, ale z Laziska do Ľubele som šiel prvý raz.
Minulý týždeň, keď som sa večer vrátil z krčmy, kam chodíme pravidelne raz do týždňa posedieť si pri dvoch pivách, hovorím manželke: "Dávno som už nikde nebol, zajtra by som sa znova niekde rád vybral. Kde, to ešte neviem, do rána si na niečo spomeniem".Manželka, ktorá furt kvôli mne sleduje v televízii predpoveď počasia, hovorí len, že má byť poľadovica, šmykľavo, musím si dávať pozor. Reku dobre, tak to bude len tak, po dedinách, nie po kopcoch.
Koncom minulého roku ma zaujal Marhát, taký nenápadný, nevysoký kopec neďaleko Piešťan. Predtým som o ňom ani nechýroval. Prvý raz som sa s nín stretol, keď som hľadal na nete tip na silvestrovský výstup. Zaujal ma hneď z niekoľkých dôvodov. Najprv jeho názov: poznám zopár maďarských slov, kedysi sa slovo "marha" používalo ako nadávka. Žeby Marhát bol odvodený od maďarského slova "marha" - "dobytok, hovädo, statok"?Druhý dôvod: piešťanskí turisti naň robili jubilejný 30. silvestrovký výstup. Rozmýšľal som, že sa ho zúčastním, ale kamarát z Piešťan, že sa tam vyberieme niekedy inokedy. A mal pravdu: pri tej veľkej účasti to musela byť na rozhľadni naozaj veľká tlačenica.No a hlavný dôvod: z tých dolniackych kopcov toho poznám máločo, len niečo z okolia Modry, kde sme kedysi mávali týždenné sústredenia počas postgraduálu na VŠE.A nedávno sa ozval kamarát z Piešťan, že idú s ďalším kamarátom na ten Marhát, či sa nepridám. Nebolo o čom rozmýšľať. Tak teda jeden kopec, dve kultúrne pamiatky a traja vyše sedemdesiatnici...
...a ja ako štafetový kolík, ktorý si tie autobusy jeden druhému odovzdávali. V jeden krásny slnečný deň minulého týždňa sa mi zacnelo za Oravou, tak som sa rozhodol pre akúsi časovo krátku "autobusová štafetu" po miestach, ktoré síce všetky dobre poznám, ale kam sa rád chodím vyvetrať niekoľkokrát v roku, lebo ma vždy dokážu osloviť. Zveziem sa autobusom, vystúpim, popozerám, pofotím, počkám na ďalší autobus, nasadnem, znova sa kúsok zveziem, vystúpim... a tak to ide celou trasou. A absolvoval som dosť dlhú trasu. Z domu som odchádzal, keď slnko už bolo dosť vysoko, domov som sa vrátil, keď slnko bolo ešte vysoko. Všetko autobusmi verejnej hromadnej dopravy SAD.Trasa: Martin, sever OD Betty - sedlo Príslop medzi Oravským Podzámkom a Hruštínom - Námestovo - prístavisko pri hoteli Slanica v Slanickej Osade peši - Tvrdošín - Podbiel - Oravský Podzámok - Martin, sever OD Betty.
Rád sa potulujem po tom našom krásnom Slovensku. Po horách, dolinách, dedinách... Pozorujem život, rád prehodím pár slov s ľuďmi, takými bezprostrenými, vypočujem si ich názory... Veľmi rád chodím najmä do Vlkolínca, Podbiela, Zuberca, oboch Borových s Hutami, do dedín Turčianskej záhradky... Do Vlkolínca každý rok niekoľkokrát v rôznych ročných obdobiach. V zime, keď je zavalený snehom, že aj mikrobus zastáva len na parkovisku pred dedinou, dnu sa neodváži a autám ešte dole v doline značka prikazuje namontovať reťaze. V lete, keď všetko okolo je rozzelenené. Na jar, keď pučia kvety na lúkach. V jeseni, keď príroda hrá všetkými farbami. Vlkolínec. Dedinka pod majestátnym vrchom Sidorovo, položená vo výške 918 m. Oficiálne mestská časť Ružomberka. S neporušenou dedinskou zástavbou, od r. 1993 zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Dávno som sa nebol prejsť prírodou za krásneho počasia. Ostatné výstupy na kopce mali počasie aké mali: Vianočný na Tlstú vo Veľkej Fatre, silvestrovský na Veľký Choč v Chočských vrchoch a trojkráľový na Tlstú horu nad Černovou vo Veľkej Fatre. Aj ďalšie pešie výlety - do Vlkolínca a na Sklabinský hrad - boli za mliečneho počasia, ale koncom minulého týždňa sa počasie konečne umúdrilo a v nedeľu za nádherného počasia som sa vybral s ružomberskými turistami k Zelenému plesu vo Vysokých Tatrách. Prvý raz tejto zimy počasie, aké má byť. Nádherné slnko od rána, na zimu ani nie veľká zima, skôr naopak - veď hoci som používal aj palice, celú dobu som si nemusel natiahnuť rukavice. A to bolo fajn, lebo v rukaviciach sú predsa len tie ruky na fotenie nemotornejšie.Tak ten výlet k Zelenému plesu.
Jaskyňa Mažarná je najznámejšou z množstva jaskýň a jaskyniek Veľkej Fatry, položná vo výške 930 m n. m. Bola obývaná už v období 2600 rokov p. n. l. Jej celková dĺžka je 130 m a po širokej nízkej vstupnej chodbe sa rozvetvuje na dve bočné. V zime býva bohato vyzdobená kvapľami, na začiatku zimy, keď som tam bol na vianočnom výstupe na Tlstú, kvaple ešte chýbali. Zopár záberov z ostatnej návštevy jaskyne.
Dostal som pozvánku na piatok. Trojkráľový. Lenže každoročne nám v trojkráľový podvečer chodia vinšovať a zaspievať deti s vnučkami. V pozvánke sa písalo, že to bude trvať len 3,5 hod. K tomu pripočítať cestu ta a späť, tak je to o čosi viac, ale aj tak by som to mal stihnúť. A tak som sa vybral podľa pozvánky, dokonca ešte o čosi skôr. V poslednom čase s tým počasím to nebolo veľmi k svetu, furt takô nemastnô-neslanô. A nesklamalo ani teraz, ďalší mliečny deň. Oči si síce neprišli na svoje, žiadne kásne výhľady na okolité kopce, ale zato od počítača som si oddýchol celkom fajn. A aj vrátil som sa ešte včas popoludní, takže ani rodinná tradícia nebola porušená.
Tí turisti, to sú len... Ešte len ani na toho Silvestra si nedajú pokoj a teperia sa v čase-nečase po horách.Asi najznámejší slovenský sivestrovský výstup oslávil teraz už vlani 40. výročie. A bol naozaj masívny. Hviezdicový, videl som prichádzať turistov z troch strán, možno išli aj zo štvrtej. Ja som mal číslo 468, pritom ešte aj po zostupe do dediny sme stretali ďalších účastníkov, ktorí si to mašírovali hore. A to bolo len z jedného smeru. V dedine autá so značkami zo všetkých kútov Slovenska, autobusy verejnej dopravy si to cez dedinu netrúfali, a išli jedným i druhým smerom len obchvatom poza dedinu.Všetko vynikajúce, len počasie neveľmi. Hoci v noci a ráno pri odchádzaní z domu boli oblaky potrhané, hviezdy bolo vidno a ukazovalo sa na jasný deň, cez deň sa slniečko neukázalo. V nižších polohách hmla trochu vyššia, hore hmla nízka, viditeľnosť mizerná.Tak teda - Silvestrovský Veľký Choč. Najviac účastníkov išlo z Valaskej Dubovej, ale aj od Ružomberka (Likavky) prichádzali, aj od Vyšného Kubína a Jasenova, len od Lúčok neviem.
Turisti už tradične aspoň jeden vianočný deň venujú horám. A tých vianočných turistických akcií, z ktorých sa tu na okolí dalo vyberať, bolo viacero: ružomberskí Čabrať nad Ružomberkom, dolnokubínski Roháče, vrútockí chatu pod Suchým zo Strečna v krivánskej Malej Fatre a diviacki Tlstú vo Veľkej Fatre. Ťažký výber, všetko lákavé. Vybral som si Tlstú bez zdôvodnenia, len tak, najbližšiu srdcu:-) A napriek nie veľmi peknému zahmlenému počasiu "ľudí ako sveta", či hore dolinou Konský dol alebo Vápennou dolinou, oba výstupy z Gaderskej doliny. Niektorí sa vybrali aj kdesi susednou Blatnickou dolinou, ale či potom odbočili hore Jurášovou pod Ostrú, neviem. Na rázcestí z Muráňa smerom na Ostrú na chodníku žiadna stopa. Ani nová, ani stará.Tak teda zahmlená zimná Tlstá hore dolinou Konský dol, dole Vápennou dolinou.
Keď som sa minule richtoval do prírody, manželka mi vraví, že by som mal dať na nejaký čas pokoj tým horám. Tak reku dobre, idem sa len poprechádzať do Demänovskej doliny a pokochať sa pohľadom zdola na tie krásne kopce okolo. Aj palice som nechal doma, aby som počúvol manželku a kopcom dal pokoj. Ale predsa len... Prídem do Jasnej, poberiem sa na prechádzku okolo Vrbického plesa, vrátim sa dole a vyjdem sa porozhliadnuť z rozhľadne na tie nádherné kopce dookola, počínajúc zdiaľky trčiacou Poludnicou a pred ňou Pustým cez Krakovu hoľu, Tanečnicu, Prašivú, Ďumbier, Chopok, Dereše ... až po Sinú na druhej strane doliny. A keď som už bola na rozhľadni, tak som sa preč vybral cez taký menší kopček - Ostredok. Tých Ostredkov je na Slovensku viac, tento je hádam najmenší z nich. A chodníkom cezeň som sa dostal až k Jaskyni Slobody.
