V živote som vystriedal viacero bydlísk i povolaní a som teda z každého rožku trošku. Zoznam autorových rubrík: Inde v Európe, Ázia, Nepriateľská osoba, Britské ostrovy, Osudy, U nás na Slovensku, U susedov, USA, Kanada, Súkromné, Nezaradené
Kedysi, pred vyše pol storočím, prebiehala v Československu akcia utužovania bratských vzťahov medzi českým a slovenským ľudom. Tak sa tomu hovorilo oficiálne, a mojej sestre, vtedy študentke rožňavského gymnázia, sa ušlo družobné gymnázium v Uherskom Hradišti na Morave. Sestra bola na konci abecedného zoznamu a kamarátku si vybrala tiež z konca moravského zoznamu. Družba začala.
Slávime vyhlásenie zvrchovanosti, ako počúvam celý deň z rádia. A tiež počúvam názory tých, ktorí si privlastňujú zásluhy a robia posmešky z tých, ktorí sa k nim nepridali. Mňa sa nik nepýtal, čo si o vyhlásení zvrchovanosti myslím a teraz, keď už na tom nezáleží, azda predsa len sa vyjadrím, ako sa na udalosti spred dvoch desaťročí pamätám.
Poznáte to. Máte obuv, čo vám veľmi vyhovuje a keď sa zrazu začne trhať, nemáte síl ju zahodiť. Stalo sa to aj mne. Moje najpohodlnejšie botasky zrazu začali vykazovať známky opotrebenia a ja som sa vybral s nimi do opravovne obuvi, ktorú som si všimol v podchode veľkej križovatky.
Večer som šiel k susede. Mala meniny. „Tak vám želám veľa šťastia, zdravia, peňazí a trochu lásky, pani suseda," vysúkal som zo seba meninový vinš. Suseda so znateľným uznaním prijala. Ako keby na mojich želaniach závisel jej osud. Jej reakcia mi dobre padla. Bral som to ako znak, že som prišiel vhod.
„Samozrejme, prídem tlmočiť, len mi zariaďte, prosím, na Obecnom úrade, aby mi zaslali internetom prejavy, ktoré na svadbe odznejú. Mám skúsenosti aj so starostami, ktorí sa snažia byť veľmi poetickí a to sa ťažko tlmočí bez prípravy." Tak som reagoval na telefonickú výzvu nevesty úzkostlivo dbajúcej na to, aby všetko prebehlo v poriadku.
Posledný deň dovolenky som strávil v jeruzalemskom pamätníku Yad Vashem, unavujúcim svojou rozsiahlosťou a dojímajúcim silou holokaustu, ktorý pripomína. Potom ešte cesta autobusom do dočasného bydliska, balenie, rozlúčka s hostiteľmi a cesta vlakom na letisko. Lietadlo malo odlet skoro ráno, izraelské bezpečnostné predpisy požadujú prítomnosť na letisku tri hodiny pred odletom a to mi načalo celú noc. Lúštil som dve sudoku, s ktorými som sa dokázal popasovať aj keď boli z hebrejsky napísaných novín, jedno som pobabral, perom, a tak gumovať sa nedalo, a z druhého som okrem 7 čísel nič viac nedokázal určiť. Možno sudoku bolo na mňa príliš ťažké, možno bezvýchodiskové alebo jednoducho som bol unavený. Zato dočítal som posledných sto stránok vyše štyristostránkového Úvodu do Nového Zákona, ako záväzok pre pobyt v Izraeli.
Výlet do Štúrova z príležitosti výročného trhu si naša dedina poriada každoročne. Tentoraz sa niekoľkokrát prekladal, až sa za deň D určil, akoby natruc, prvý daždivý a chladný po celej dlhej sérii dní prekrásneho babieho leta. Poznal som nepriaznivú predpoveď počasia, ale po niekoľkých sekundách váhania som sa pridal.
Otváram dvere auta v Bratislave, keď sa ku mne priblíži muž a prihovorí sa mi po maďarsky. Nevysoký, počerný, fúzkatý, trochu ošumelý, vzhľadom i odevom.
Žilinu som tentoraz navštívil hlavne kvôli novovybudovaným obchodným centrám Aupark a Mirage. Aupark kritizovali, a ešte dlho budeme počúvať kritické hlasy o tom, že násilne vyplnil veľké priestranstvo námestia pred hotelom Slovakia a Domom kultúry a Mirage zase preto, že sa nehodí k Farským schodom dominovaným dvojvežím kostola.
Ostrihom je síce historicky bohatší a architektonicky výstavnejší, ale zo štúrovskej strany jeho panoráma vyniká viac. Ten most, čo obe mestá spája a o ktorom sa tak veľa svojho času diskutovalo, dostal pomenovanie po Márii Valérii a mne nedalo aby som sa trochu neprehrabal v múdrych (a možno aj menej múdrych) zdrojoch o koho išlo a prečo práve jej most.
Cestoval som pár dní slovenským svetom, aby som si vyhodnotil niektoré zo sôch, ktoré sa v poslednom čase u nás objavili a ešte aj stihli vyvolať značnú pozornosť.
Znovu som po mnohých rokoch zobral do rúk Rázusovho Maroška. Pekný popis mladosti na slovenskom vidieku koncom 19. storočia. Uvedomil som si, že aj moja mladosť prebiehala ešte podobne, ako Maroškova, aj keď niekoľko generácií neskôr.
Pre tých, čo cestujú po severovýchodnom Slovensku, odporúčam návštevu kaštieľa v Humennom. Azda vás k návšteve navnadím aj historkou o požiari, ktorý síce každý sprievodca spomína, ale nie tak, ako som ho zažil ja.
Vybehol som si podvečer na bicykli. Po šiestich kilometroch jazdy som si posedel na lavičke pri dedinskom kostole, prečítal ďalších štyridsať strán diania na Hlavnej ulici amerického malomesta Sinclaira Lewisa spred sto rokov, s množstvom momentov akoby vystrihnutých z nášho života, hlavne čo do postojov ľudí voči sebe.
V sobotu ráno v rádiu hovorili čosi o možnosti plavby z Hamuliakova cez gabčíkovskú priehradu do Čuňova ku galérii Danubiana a tak som sadol na bicykel, aby som si to všetko overil. Počasie bolo krásne, vietor dul, ale nie tak veľmi, aby vadil a výlet vydaril. Aj keď som prevoz cez priehradu nenašiel. Možno som dosť nehľadal.
