Miriam Vysna
Mama sa nezaprie
Davno sme s bratom vyrastli z detskych nohavic. Uz minuli casy, ked nas mama vyckavala schovana za zaclonou. Nesla spat, kym nezastrkotali kluce v zamku a ona mala topanky spocitane, ziadne nechybali, ani neprevysovali.
obycajny clovek Zoznam autorových rubrík: Londyn trochu inak, Moj manzel, Z ineho sudka, spomienky, Súkromné, Nezaradené

Davno sme s bratom vyrastli z detskych nohavic. Uz minuli casy, ked nas mama vyckavala schovana za zaclonou. Nesla spat, kym nezastrkotali kluce v zamku a ona mala topanky spocitane, ziadne nechybali, ani neprevysovali.

Pamatam sa na cumlikovu modu. Azda kazde male dieta malo takyto poklad zastrceny v puse. Vynimkou nebol ani moj brat. A dokonca bol na nom zavisly. Jeden musel mat vo vrecku, dalsi nosila mama v kabelke a cumlik poistka mal svoje miesto v aute.

Nazvime muzske zabudanie za uzasny neviemkolky zmysel vypustania nepodstatnych veci.

Neznasam, ked niekto meska. Na stretnutia zasadne chodim v casovom predstihu. Nedokazem pochopit, ako vobec ludia mozu meskat. Ved aj s tou zapchou niekde cestou by mali pocitat. Slovicka pomaly pojdeme su pre mna signalom na okamzity start. Cestovna horucka je moja najlepsia kamaratka. Drzi sa ma, aj ked ideme s kamaratmi autom na chatu. Len mi neoznamujte presnu hodinu odchodu, budem cakat pred branou minimalne v 15 minutovom predstihu. S mojou kamaratkou stiham aj predchadzajuci vlak. Slovicko vcas pre mna znamena pol hodinovu casovu rezervu. Mate byt na letisku 2 hodiny pred odletom? Tri to istia.

Ruku na srdce, kazdy z nas ich chce pocuvat stale dookola. Bez nich akoby laske chybala peciatka. Knihomol som od malicka. Kym moj brat s mamou pred hrackarstvom vyjednaval, aby mu aspon Igracika kupila, ja som jej pilila usi: hoci len leporelko. Citala som, co mi prislo pod ruky. Bez rozdielu. A snivala som sen o velkej kniznici. Steny pokryte knihami, uprostred hojdacie kreslo a nech vytiahnem akukolvek knihu, nikdy ma nesklame. Aj preto som si ako starsia zacala medzi knihami vyberat.

Svokra by sa uplatnila v akejkolvek vyzvednej sluzbe. Rola prieskumnika je pre nu ako stvorena. Ako to chodi v malom meste, doniesol sa jej do usi chyr, ze jej synovia potajomky pofajcievaju. Aka mi to novina, mlieko este tecie zasranom po brade. Vypocuvat? Presacovavat vrecka? Nie. Musi sa presvedcit sama. A prichytit pri cine.

Nas tato je domaci kutil. Ale v pozitivnom zmysle slova. Opravi cokolvek, nezvysi sa mu ani maticka, vymaluje, obcas nieco postlka.

Nedavno mi manzel naznacil, ze ma vecer bude cakat prekvapenie. To uz viem, ze sa chysta varit. A nazyva to spravne prekvapenim, lebo varit nevie. Oooo, aka slast, ze nie som doma a nevidim tie kopy spinaveho riadu, ktore rastu geometrickym radom.

Urcite sa pamatate na porevolucnu modu nakupov v Rakusku. Hned po otvoreni hranic sa vydali prvi odvazlivci na nejake nakupy a hlavne obzeranie obchodov plnych tovaru do Viedne. Neobislo to ani nasu rodinu. Otec vylestil nasu starucku Skodu 105, do posadky pribral kamarata, ktory Vieden pozna ako vlastnu dlan (bol som tam uz 2x).

nedokazu prejavit svoje city Bolo mi smutno, ked som tie clanky citala. Kedysi sa srdce na dlani nenosilo a slova lubim ta casto nehovorili. Aj ked ti ludia lubili rovnako. Jednoducho sa to nenaucili. Vsetko okolo bolo prilis sputane puritanskou vychovou. To je ako koza, z ktorej sa nevyvlecu.

Hej, musim uznat, stale tu otrepavam cez pismenka mojho manzela. Ale ked si spomeniem na niektore jeho prihody, neda mi to nenapisat. A mozno sa na tom pobavite rovnako dobre ako ja.

Bez dlhsieho rozmyslania sa zaradim do kategorie kecal. Rozpravam, akoby zajtra uz nemal byt den, akoby ma mali mucit mlcanim. Nepoviem snad len to, co neviem, ale aj o tom si nieco pre istotu vymyslim. Ale nemyslite si, aj ja mam svoje svetle chvilky.

Mal asi osem rokov. Tichy, nenapadny chlapcek. Chodieval do hrackarstva v centre velkeho mesta. Pozriet sa na auticko. Ci tam este je, ci ho niekto nekupil. Kazdy den, cestou zo skoly, zastavil sa aspon na par minut.

Zvoni zvoncek pri dverach. Umyvam riad. - Milacik, chod otvorit. - Ziadna reakcia. Odkladam tanier, utieram si ruky a idem ku dveram.

Pred kazdymi majstrovstvami zacne moj manzel robit pripravy. Nebubnuje, nevyzyva hokejoveho ducha, nereze kohuta a nenatiera sa jeho krvou a popri tom vu-du tanecky, nie. Ale vybavuje si na vtedy a vtedy dovolenku, rozmysla v akej poze sedel, ci lezal, ked sa posledne nasim darilo, pred zapasom musi mat vsetko nachystane v dosahu ruky, aby sa nicim nerozptyloval...

Asi preto, ze tato zima uz nejako pridlho trva, myslim na leto. A ked nan myslim, tak myslim na horucavy a melon. Dobry, sladucky, stavnaty, spravne vychladeny. Znova sme si ho kupili. Dosli sme upoteni, upachteni z nakupov, rychlo zo seba zhodit vsetko prepotene satstvo, vybalit nakup, nakrajat melon a dat ho chladit. Manzel chytil do ruky noz a zacal nim sibrinkovat.

- Aaaa, uz ide, neobsedi doma, Rajtabora. - Takto nezne oslovoval moj dedko babku, ked vysla vyobliekana zo dveri s kabelkou v ruke. A mal pravdu, ta dlho doma neobsedela. Niekedy ide do varosa ku krajcirke, inokedy pozriet cetku mihalovsku (tetu z Michaloviec), ci cetku trebisovsku (tetu z Trebisova). Vzdy sa nieco najde. Ak ju povinnosti nepustili, tak aspon telefonovala. Tej, onej, tamtej. Ak by boli vtedy mobily, tak z nej maju mobilni operatori radost.

Vzdy, ked si na nu spomeniem, objavi sa mi na tvari usmev. Pochadzala z kraja, kde sa voda sypala. Nie, nie je to rozpravka. Ako deti sme sa smiali, ked na nas zavolala - usypce kurom vody. Nestihla som sa s nou rozlucit, tak mi dovolte aspon par spomienok na nu a jej zivot. Tazky a upracovany, ale nikdy som ju nepocula stazovat sa.

Rano. Cesta do prace. Noviny. Prelietam nazvy clankov. Telo by spalo, mozog sa este nestihol prebrat... az ... zrak sa mi zastavi na clanku o tehotenstve na skolach.

Ak existuje raketa s tichym rezimom, tak to som ja. Odula som lica, zospulila pery, vystartovala z kancelarie. Za mnou vietor. Pripalujem si cigaretu. Znova ten idiot! ...