...je zopár vecí, ktoré neodmysliteľne patria k môjmu životu: príroda, ktorá je pre mňa posvätnou, rodina ktorá ma drží nad vodou, priatelia, ktorí stoja pri mne kdekoľvek a kedykoľvek a láska, ktorá dáva môjmu životu zmysel... Zoznam autorových rubrík: Ekologická etika, O zvieratách a ľuďoch, Súkromné, Nezaradené
Tento rok opäť trávim leto v CZ a často počúvam rádio R- Žurnál. Už pár dní sporadicky opakujú reportáž z Jihlavskej ZOO o žirafákovi Zubarym (jeden z troch žirafích samcov), ktorý je nováčikom v ZOO a dva mesiace nevyšiel z betónového pavilónu do výbehu, ochromený strachom a vystresovaný.
Na bleskovskách.cz čítam dnes dopoludnia zaujímavosti o pomele ako o ovocí, ktoré je najväčším medzi citrusmi a keďže som naň dostala chuť, pripravila som si takú poriadnu vitamínovú dávku tohto kríženca grapefruitu a pomaranča. Moja Bona opäť milo prekvapila. Kým som telefonovala s kamarátom z moravsko-sliezskej Zeme českého teritória a polievala fialky a bonsaje v mojej izbe, urobila čosi, čo si doteraz nedovolila. Táto malá príšerka z rodu bradáčikov si vyliezla na stôl v kuchyni a s riadnym apetítom si dala môj olovrant.
Odchádzame z domu. Bonnie a Adelka z ríše psov ma sprevádzajú, takmer ako vždy. Je obyčajný deň a my sa chystáme na obyčajný výlet – k rieke, kde tvorím, píšem, premýšľam. Otváram dvere auta a šup, Bona automaticky vyskakuje na zadné sedadlo prikryté dekou a Adelka, moja dvaapolabková handicapovaná psia slečna za ňou. Usadili sa spokojne a čakajú až vyrazíme. Moje auto jazdí na naftu, moje baby sú na pohon piškótový.
Toto mlčanlivé zvolanie sa objavilo v živote každého z nás. Odkiaľ sa berie ten zvláštny stav, keď sa spustí v našom vnútri morálny softvér a signalizuje - bliká červenou, že je čosi nesprávne? Nie nadarmo sa hovorí v známom slovenskom prísloví: "Dobré svedomie je mäkká poduška", alebo "Aj na kameni sa vyspíš, keď máš čisté svedomie".
Táto otázka sa akosi príliš často objavuje v mojich reakciách na udalosti každodenné. Aj včera vo mne zarezonovala plnou silou a spôsobila ten zvláštny bolestivý pocit voľakde pod bránicou. Ako je možné, že mnohí z nás disponujú súcitom, empatiou a je pre nich nepredstaviteľné ublížiť, uškodiť? A sú medzi nami takí, u ktorých akoby nefungoval ten zvláštny vnútorný softvér zvaný „svedomie“ a dokážu sa správať kruto, bezohľadne, bez štipky súcitu.
V našej západnej kultúre sa práve teraz objavujú - a stále viac a viac, trhliny v našich intelektuálnych hradbách, pravdách, trhliny v našom videní sveta, obraze sveta. A každá kultúra má svoje stratégie, životné spôsoby a štýly, zvyky či rituály. Ralph Metzner (1999) o tom píše: „prírodné národy mali veľmi blízky vzťah k miestam, ktoré obývali. My sa to musíme znovu naučiť, aby sme poznaním miesta, jeho príbehu, porozumeli sami sebe.
Tento svet - širší než len ľudský svet, než len samotný človek (more-than-human-world) je naším domovom, avšak oddelili sme sa od prírody na našej historickej dráhe. Moderná civilizácia vlastne samu seba klame, keď sa domnieva, akí sme pokrokoví. Presvedčení, že disponujeme zázračnou silou, nazeráme do vzdialených hviezdnych galaxií, eónov a zabúdame na neoddeliteľné spojenie s našim mimoľudským svetom, na pavučinu života.
„Och bože na nebesiach...teda ak si"... pomyslela som si v duchu po celkom nedávnom seminári o výskume a vede, na ktorej sme si so študentmi pozreli fragmenty z filmu "Pozemšťania" (Earthlings, 2005), ktorý je silným emocionálnym príbehom a nedá sa pozrieť na prvýkrát celý, často ani dopozerať. Film o ktorom Peter Singer - autor knihy Oslobodenie zvierat - povedal: „Kdybych mohl všechny lidi na světe přesvědčit, aby se podívali na jeden film, byli by to Pozemšťané". Dokument, ktorý hovorí o strádaní, o bolesti, o tom, ako využívame my ľudia zvieratá pre svoje potreby: vo výskume, v kozmetickom priemysle, v potravinovom reťazci, pre zábavu. Zvieratá, ktoré sú nevidené, ktoré žiaden svoj Schindlerov zoznam nemajú. Verím, že mi to moji mladí priatelia - študenti odpustili a že pochopili, prečo sme ten film museli vidieť a čo môžeme ako ľudia, ako "homo consumens", ako "homo moralis", ako pozemšťania, ako aplikované etičky/aplikovaní etici urobiť.
Pred časom som na jednom portáli (www.changenet.sk) v sekcii životné prostredie/zvieratá prispela úvahou o našej ľudskej "emocionálnej anémii", ktorou rozumiem stav, keď človek nepociťuje, prípadne nedisponuje pocitmi uznania, náklonnosti a blízkosti, či už k človeku alebo k prírode, k Zemi, k mimoľudskému bytiu v akejkoľvek podobe. Bol mi vytknutý falošný ekologický alarmizmus, či výčitka s otázkou, prečo riešim zvieratá a nie ľudí. Ako to teda je? Je to falošný ekologický alarmizmus, keď voláme po spravodlivosti v mene tých, ktorí slúžia človeku, ale nevedia sa brániť, nevedia za seba bojovať a sú odkázaní na pomoc, ktorá je založená len na dobrovoľníckej báze? Alebo je to občianska angažovanosť, keď upozorňujeme na nesprávne postoje, nesprávne konanie, na neúctu k životu či dokonca porušovanie zákona v podobe neľudského a krutého zaobchádzania. A je to konanie naozaj "ne-ľudské" keď jeho zdrojom a strojcom je človek?
