Andrea Klimková
Príbehy z druhej ruky: Ria a piškóty
Do našej rodiny opäť na chvíľku pribudla nová podnájomníčka. Pribudla trochu zvláštnym spôsobom. Niekto mi ju v čase, keď som bola mimo SK, jednoducho nechal na rohožke pred dverami bytu.
...je zopár vecí, ktoré neodmysliteľne patria k môjmu životu: príroda, ktorá je pre mňa posvätnou, rodina ktorá ma drží nad vodou, priatelia, ktorí stoja pri mne kdekoľvek a kedykoľvek a láska, ktorá dáva môjmu životu zmysel... Zoznam autorových rubrík: Ekologická etika, O zvieratách a ľuďoch, Súkromné, Nezaradené
Do našej rodiny opäť na chvíľku pribudla nová podnájomníčka. Pribudla trochu zvláštnym spôsobom. Niekto mi ju v čase, keď som bola mimo SK, jednoducho nechal na rohožke pred dverami bytu.
V Košiciach, dňa 24.2.2015 Vážená p. starostka. Širšia verejnosť s veľkým prekvapením a odsúdením prijala informáciu o nedávnom šokujúcom usmrtení ôsmych niekoľkotýždňových šteniat väčšieho plemena, ktoré nehumánne a krutým spôsobom (a protizákonne) usmrtil jeden z občanov obce Debraď. Niekoľkotýždňové šteňatá, ktorých nebol ani majiteľom, podrezal. Vyjadrujeme hlboký nesúhlas s takýmto zaobchádzaním, ktoré ignoruje zákony, rovnako ako morálne princípy a hodnoty, ako sú verejné dobro, úcta k životu, zodpovednosť, súcit, kresťanská láska. Takéto konanie môžeme klasifikovať ako nehumánne, patologické, nezákonné, zároveň aj ako týranie zvierat.
Strieľanie a iné, často kruté usmrcovanie psov, mačiek, aj iných zvierat v obciach je desivou, ale stále bežnou praxou. Zároveň je nemorálnym a odsúdeniahodným nástrojom v rukách mnohých starostov a poľovníckych združení, alebo konkrétnych jednotlivcov. Tvárime sa, že to tak nie je, ale osobne som riešila takéto smutné konkrétne prípady, napríklad v obci Debraď, Kvakovce, Zdoba.
Máte svojho psa na reťazi? Alebo trpí „reťazovým zajatím“ pes u vašich susedov? Alebo Vám to ešte nenapadlo, zamyslieť sa predstavou smutného psa, ktorý často celý svoj život prežíva uviazaný. Uviazaný pes môže jedine sledovať ako beží život okolo neho... nepostráži, neochráni, nebude ostrejší, nevychová sa, nikdy nebude šťastný a nebude žiť, len prežívať! Naozaj, prežívať... Mimochodom, prekračujem demarkácie len čisto medziľudských vzťahov, pretože tento článok bude o psoch na reťazi, o stereotypoch v našom myslení, aj o absencii Zákona o ochrane zvierat na Slovensku. Tento príbeh z druhej ruky som prvoplánovo venovala Argovi a Benymu, ale možno Vás zaujme...
Zobudila som sa do zasneženého Frýdku – Místku na severnej Morave, čo ma ani neprekvapilo, kedže na 4.januára predpovedali aj v susedných Čechách sneženie. Ranné prípravy a odchod z domu na „turistický zraz“ netrvali dlho a už o deviatej hodine sme sa viezli autobusovou linkou do Vyšnej Lhoty, pod kopec Prašivá. Veruže sa nás nazbieralo neúrekom, napočítala som vari šesťdesiat ľudí, ktorí sa v malých skupinkách vydali na výstup. Celý čas nám snežilo, vrcholy smrekov a jedlí sa ukláňali do strán v náporoch vetra, ale deň bol prekrásny.
Pavol Paška verejnosti nevysvetlil pochybnosti o kontroverznom a pochybnom konaní, ani sa neospravedlnil verejnosti za svoje „prešľapy“, ktoré môžeme rečou etiky nazvať korupcia, klientelizmus, nerešpektovanie verejného záujmu a transparentnosti, konflikt záujmov, alebo nemorálne konanie. Nazval občanov vyjadrujúcich svoje slobodné právo sa vyjadriť, anarchistami.
Potýkam sa už istú dobu so zvláštnym osobným problémom, ktorý chcem sama so sebou vyriešiť, ale v ktorom sa občas topím, strácam, blúdim. Mám rada ľudí, ale... Hlboko sa ma dotýka krutosť okolo nás, rovnako ako ľahostajnosť okoloidúcich, okoložijúcich - voči krutosti a preto mi čoraz častejšie rezonuje v mysli otázka: kam si sa podel človek? Tie formálne heslá o humánnosti a ľudskosti ma už niekedy unavujú, občas si len so smútkom poviem, och ty homo ludens, homo economicus. Tá maska civilizovanosti je pre mňa naozaj len maskou v dnešnom turbulentnom svete zmien, násilia, agresie a krutosti. Alebo je to celé len vďaka jednostranne zameranej medializácii krutosti a násilia a je lepšie predať televízor a zrušiť internet. Potrebujem si zjavne vybudovať obranné mechanizmy... Predsa však...
Do našej rodiny pribudla nová nájomníčka. Svoje nájomné nezanedbáva, ale dokonca ho platí plným priehrštím a krok za krokom buduje spolu s nami oikos - domov. Nájomné platí v naturáliách a denno-denne rekonštruuje svoje hranice dočasnej opatery. Posúva ich smerom k osvojeniu. Akoby sa rozhodla: „tu budem bývať“. Je najmenšia z mojej psej svorky, ale neuveriteľne silná, vyrovnaná a rozumná.
Dvojitá morálka a pokrytectvo je občas chlebom našim každodenným. Práve som sa vrátila rozčarovaná a nahnevaná z našej chalupy v Debradi - z malej východoslovenskej dedinky, kde obyvatelia s úplnou samozrejmosťou vypúšťajú do potoka, vyvierajúceho skoro v dedine, žumpy, práčky a možno aj vyjazdený olej... a starostke, rovnako ako väčšine obyvateľov je to jedno.
Od jeho počiatkov ho sprevádzali krásne stretnutia, virtuálne či vizuálne – premietané na plátne, alebo aj celkom skutočné – „face to face“ so zaujímavými ľuďmi, ktorých čítanie sveta je sprevádzanú úctou, rešpektom, uznaním hodnoty prírody. Viete o akom festivale píšem? O medzinárodnom festivale filmov, ktoré nám prinášajú rok čo rok kľúče k nášmu vzťahu s prírodou, sio Zemou. Je to Ekotopfilm.
Cirkusová sezóna pokračuje a do Košíc opäť po roku zavítal cirkus Aleš. Lesk reklamných pútačov dokáže privolať obecenstvo. Ale ja opäť cítim smútok a nevôľu a chuť, postaviť sa pred farebné pútače sľubujúce zábavu a pýtať sa okoloidúcich, či vedia a rozumejú reklame, v ktorej sa objavuje slovo „drezúra“. Úprimne ma zaujíma, či rodičia a starí rodičia kupujúci lístky na drezúru zvierat vedia, o čom drezúra je.
Páči sa mi byť pozemšťankou. Veď nič iné ani nepoznám. Páči sa mi život na vidieku - na chalupe, pozorovanie hviezd, splavovanie rieky, prechádzky s mojou svorkou, čítanie mapy, vyplievanie „chilly záhonu“, komunikácia so študentmi. Som v podstate veľmi šťastný človek, keď píšem, varím, sedím na slnku, som s priateľmi. Napriek všetkému, občas, keď pozorujem svet okolo nás, keď premýšľam, stáva sa, že ma zaplaví smútok, že cítim hrôzu a zdesenie. Nie je to dnes tak módna depresia. Verte, že nie... Niečo z toho nášho „ľudského“ ma desí.
Mám pocit, že diskusie o ekologických a environmentálnych problémoch v súčasnej dobe pokračujú formou zápasu o verejnú mienku. V polemike dvoch názorových táborov, na strane jednej ekológov, etikov, ekologických aktivistov a ochrancov prírody a na strane druhej, proti nim stojacim ekoskeptikom sa často využívajú spôsoby ako je znevažovanie osoby, obviňovanie, či skrytá persuázia (presviedčanie).
Zmocnil sa ma v týchto letných dňoch pocit, že Košice – mesto, ktoré milujem, mesto tolerancie a kultúry, mesto troch známych a prestížnych slovenských univerzít, mesto rôznych národností a menšín, mesto mladých má svoju odvrátenú stranu, pod ktorú sa podpisuje nevedomosť, ľahostajnosť, odstup. Zmocnil sa ma pocit, že Košice – mesto, ktoré milujem, má problém veľkých rozmerov, ktorí rieši len neveľká komunita zúčastnených a empatických, rovnako dve, či tri organizácie, ktoré nestíhajú, len hasia požiar obrovských rozmerov. Neviete o čom hovorím, však? Hovorím o vyhodených, opustených, túlavých zvieratách, o zvieratách na ulici, ktorých počet na ulici stúpa. Pochopiť tento problém nie je možné izolovane, neodohráva sa v nejakom kultúrnom a sociálnom vákuu, má svoje štrukturálne pozadie, kontext.
Nie, nebude to odborná štúdia, ani moralizovanie, len taká obyčajná nedeľná úvaha. Úvaha vyvolaná skúsenosťami a prežívaním posledných dní. Úvaha o dobre, zle, utrpení, krutosti. Prečo? V našej rodine pribudol nový člen. Pravdou je, že len dočasne, pravdou tiež je, že nie je z ľudskej ríše. Maťko je malé, sotva trojmesačné šteňa, ktoré ktosi v obci Kokšov Bakša vyhodil do veľkokapacitného kontajnera, kde pomaličky umieralo hladom. Nedokázalo z kontajnera vyliezť a keď ho jeden náhodný okoloidúci našiel, už sotva dýchalo. Dva dni infúzií a špeciálna starostlivosť postavili šteňa na nohy. Ocitlo sa v dočasnej opatere a hľadáme mu domov. Ja mám však zmätok v duši, opäť cítim smútok a zaujíma ma najmä tá stará a neustále rezonujúca otázka mojej mysle: „Kam si sa podel človek?“
Štatistické a ekonomické ukazovatele z prvých rokov tretieho milénia ponúkajú smutné fakty: vo svete, v ktorom je nás sedem miliárd je každú hodinu zabitých viac než 11 miliónov tzv. hospodárskych zvierat. Idylické predstavy o tom, že žijú spokojný život a sú humánne zabité je iluzórna v predstavách ľudí. Je to bežná prax, to musíme s poľutovaním konštatovať. Musíme prihliadnuť aj k ďalšiemu momentu a tým je nadprodukcia a naša neuveriteľná schopnosť plytvať, hoci veľká časť sveta hladuje, resp. umiera od hladu. Ďalších 11 tisíc zvierat každú hodinu umiera v pokusných laboratóriách potom, čo si prešli naozajstným peklom, často len pre zopakovanie animálnych pokusov, ktoré už boli vykonané mnohokrát pri testovaní motorových olejov, žieravín, riedidiel, farbív a iných chemických látok. Ďalšie tisíce zvierat umierajú každú hodinu pre luxusnú kožušinu, kabelky, pižmo do parfumov, pre zábavu.
Spomienky a listovanie v denníku mojich príšeriek - mojich psích priateľov, ktorý už nejaký ten čas píšem, mi pripomenul deň, keď som spoznala úžasné stvorenie. Písal sa rok 2009... Smutný osud a dramatický príbeh malej Adelky s dvomi amputovanými labkami - prednou aj zadnou - vháňal pred štyrmi rokmi slzy do očí ľuďom na Slovensku aj v Čechách. Dramatický životný príbeh handicapovanej fenočky sme začali písať vo vozňovom depe, kde prežívala medzi koľajnicami po ťažkom úraze a amputácii dvoch labiek, keď sme sa o nej dozvedeli...
Včera bol jednoducho bláznivý deň na našom sídlisku v Košiciach. Akoby sa vrece roztrhlo so psíkmi „túlavými labkami", ktorí sa ocitli na ulici. Najprv telefonát mojej adoptívnej sestry Ivety, že na električkovej zastávke leží zúbožený špinavý psík, o hodinu nato, ďalší telefonát, že v okolí obchodného centra sa túla vystrašené psíča zlatistej farby a tak sme jednoducho s Tomom pustili všetko z ruky a vyrazili do terénu.
Chcete tip na originálny darček? Kiumbovia - tajuplný balík z Afriky od strýka Archibalda je jednou z nových hračiek 21.storočia. Deti od siedmych rokov môžu objaviť kúzlo piatich postavičiek - figúrok Kiumbov, ktoré deťom rozprávajú príbeh Zeme a uvedú nás spoločne do tajov prírody.
Nespočetné množstvo miliónov zvierat hospodárskych (v potravinárskom, odevnom priemysle), spoločenských (vo výskume a vzdelávaní, v zábavnom priemysle), aj divoko žijúcich (v zajatí, či vďaka rozšírenému pytliactvu) permanentne a denno-denne stráda a trpí. Našťastie, nie všetci ľudia zastávajú postoje a názory, že zvieratá sú tu len a len na uspokojenie našich potrieb a že ich môžeme využívať, zneužívať, zaobchádzať s nimi podľa vlastnej ľubovôle. Hoci je všeobecne známe, že vzťah človek - zviera je obohacujúci, hoci sme mnohí počuli, alebo vieme o canisterapii, hipoterapii, málokto naozaj vie, že kontakt so zvieraťom - spoločníkom sa spája zvlášť u detí a mládeže aj s kvalitnejším vývinom a dokonca s terapiou.