Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Teraz tu po kráse ostali len jej stopy, nie samotná. Sedím bez emócií, zapácha mi trpkosť tisu, čo vykvitol v mojom srdci, burina, kúkoľ bez pšenice, v srdci mi stŕpli akékoľvek pravdy o mne, akékoľvek krásy, ktorým som sa snažila poslepiačky veriť.
Je deň. Celý deň cupitám , niekedy mi nohy skoro letia z balerínok, niekedy dvihnem päty a opäť zasuniem. Ľudia sú pekní. Všelijakí. Pozerám na tých, ktorí sa mi páčia alebo nepáčia, takých, ktorých som ešte v živote nevidela, zvláštnych, zdevastovaný muž, v pohľade nemal nič a rozprával si do vzduchu, dieťa v bugine rozhrýza horúci zemiak napichnutý na paličke, niektoré mamy sú upravené, niektoré žijú len pre svoje deti a iné veci, Riško lezie do smetného koša a teší sa z pani doktorky, muž sa smeje, lebo pani doktorka ho volá No poďte, pán magister.
Teraz, presne teraz viem, že to prišlo preto, že posledné dni, týždne,(rok??) sú synonymom pochybnosti, či ma fakt ľúbiš. Nechcem teraz rozpitvávať, prečo sa musím deň čo deň vyživovať žltomodrou...čo to vlastne je? Lebo som mocnejšia než vtedy, keď bolo dôležité vedieť, prečo už nič nie je ako kedysi. Chvejem sa silou, ktorá sa živí prostou nevedomosťou, neprahnutím po poznaní, len prežívaním, len prežívaním. Teraz mi je zima na ruky. A teraz sa trasiem. Lebo si ma dnes potisol dopredu, len choď, nevadí, bude to medzi nami, čistá intímnosť, ako to len ty vieš, prepáč, ja som si nechcela tak ľahko odpustiť.
Použitý život jablka pochovám v koši, pohľad zavadím o motýle zdobiace svetložltú osušku a možem začať. Písať, pozerať na sneh, ktorý už nesneží, čítať listy, ktorými už nežijem alebo aj hej, a proste byť tu, lebo to tak niekto chce.
Ideme na plaváreň. Chcieť mať vodu v zime ako marhule v januári, ako nanuk v júni. Voda, voda. Jožko sa ma pýta, či viem koľko je farieb na svete. Vravím, že dva milióny. Ale to sú potom len odtiene. A že niekedy rozmýšľam, aké by to bolo, vymyslieť ďalšiu, novú, inú. Alebo ju objaviť. Aká by bola? „Ako by si ju pomenovala? Mňa skôr zaujíma, ako by vyzerala, než ako by sa volala. Tak by si ju nazvala podľa jej farby.
Neviem, čím by som teraz chcela byť. Neviem, či sa mi viac páči voda alebo vzduch alebo visiaca bižutéria lesknúca sa pri odraze januárového slnka. Pumpujem do seba túžbu po kráse, prežívania, krása kníh a jej veľmi empatických slov, a to nielen VERBUM, slová duše, jej výpovede, nedá sa verbalizovať..Ale kde sú moje? Kde ste sa to zasekli?
Iskrivé, v ústach praskajúce citrusy, gumené banánové kolieska, okrúhle, veselé sypajúce sa oriešky a hrozienka so zvráskavenou pokožkou. Hádžem si do úst túto harmonickú kompozíciu, tú poobednajšiu sonátu vyspevujúcu vo mne. Ich hra je durová a moja mólovitosť s ňou túži splynúť. Pomaranče mi maľijú dušu, tieňujú steny, chcem byť pomaľovaná a svieža, mäkká ako dužina. Ty, veď ty vieš, čo sa mi páči.
Zabudla som svoje heslo, číslo, ktoré mi snáď v mojom prešibanom ale šikovnom mozgu zmenilo chcemickú štruktúru, urobilo v ňom pečiatku, stopu a zaplietlo bielkovinové reťazce. Ale pomohlo mi veľmi milé dievča, správkyňa tejto miestnosti a prešibanec povolil. A nielen ona je veľmi milá. Aj ujo z jedálne, čo ma ponúkol tvarohovým koláčom, lebo som sa mu páčila, aj ujo v autobuse, čo sa na mňa sprisahanecky usmial.
Raňajky skoro v tráve, blízko pri nej, na lavičke, platinové slnko, jeho šibalstvo a zrkadlenie ako odraz mňa. Štandardný ranný pocit novosti, ovocná príchuť pokožky, jej pastelová hebkosť, odvážne mienky o živote, o tom, ako to v ňom chodí. Veď´je ešte len nevyvinutý deň.
Ráno som sa zobudila na gauči. V kĺbku sa cítim útulne. Ešteže som taká malá. Celý deň chodím s dierou na zadku, a vždy keď niekto prejde okolo, akože pozerám iným smerom. Pripravila som si náradie: fúrik, motyku, metlu, vedierko. Idem plieniť burinu. Plienim burinu. Prišiel ku mne malý chlapček: Dobrý deň, čo robíte?Ahoj. Plienim burinu.Niekedy je všetko také jednoduché.Prichádzajú ďalšie deti. Pýtajú sa to isté. Odpovedám to isté.Niekedy je potrebné veriť pravde.Vonku je chladno. Na oblohe sa mieša krémovito-sivá hmota oblaková. Nechcem sa obliecť. Kopem, trhám, špiním si ruky. Je to extazický pocit vnímať odchádzajúcu špinu, nepotrebnosť. Je mi zle po obede. Zase sa opticky zmenším na gauči do polohy rybky na suchu.Všetko je také ľahké. Aj ten svet, ktorý v spánku nevnímam. Po zobudení mi je zase zle. Dnešný deň je minimalistický v udalostiach, ale príjemný na dotyk.
Bola som sa starať o malého bratranca(6 rokov). Nechcelo sa mi tam veľmi,ale vedela som, že mi to niečo može dať. Deti vedia o živote často viac ako my. EŠTE to vedia. Nechcela som odtiaľ odísť bez toho, aby som nebola obohatená.Až ku koncu mi niečo povedal.
