Páčia sa mi životy detí. Zoznam autorových rubrík: Kamienky v topánke, Hrkálky, Maternity blues, Lover of my soul, Metamorfózy
Rozpršalo sa, keď som prišla, keď sme so všetkým skončili, zabuchli počítače s bakalárkami, keď sa tu plače, lebo sa celú noc nespalo. Keď po tom všetkom sú tu slzy, zabuchnuté dvere a za oknom kypí zeleň pod tou ťarchou dažďovej vody.
Je to slobodné dar prijať a prosíkať oňho-to už nie. Hovorím na izbe, že by sme nemali očakávať citové naplnenie a nevytvárať formulácie: toto by mi mali povedať, takto by sa ku mne mali zachovať, toto strašne potrebujem, týmto ma naplnťe. Toto príde samo, môže prísť inak, ale príde. Učím sa dary príjimať a nie o ne prosíkať.
Otváram balkón, lebo z môjho vnútra sálajú návaly tepla, vlasy sčesané nabok, tak, ako by si to ktosi pamätal a povedal príď, ale bez sprievodu, ktorý ma rozplakal a ty si sa chcel preto za mňa pobiť. A ja ho chápem a rozumiem a čím ďalej rozumiem, tým ďalej bolí(m). O chvíľu dorazí objatie, viem to, sú to sviatky a sťahovanie dýchacích ciev. Denník s ružovými stranami: Som v Bratislave, nič viac mi nenapadá, nič viac už nechcem napísať, som tu a počúvam tú hudbu , ktorá vyzerá ako vytrvalostný beh, tak mi znie v ušiach, tá vyrovnanosť, s ktorou ma kazíš, nakazuješ. Posledné dni som sa veľa pýrila, Janka povedala nepýr sa, čo sa pýriš?, no ja ešte viac, lebo mnoho vecí ma nenechá chladnou.
Pristihla som sa s nalepeným nosom a čelom na okne, mám v hlave nadbytok, keď zavriem oči rozmýšľam, či ozaj cítim svoju reč v ľavej a predstavu priestoru v pravej hemisfére. Učila som sa pojem dosť dobrá matka, tak som si do denníka napísala, že cítim dosť dobrý pokoj. Roztrblietali sa smsky (mám takú melódiu), zmeravela som a roztriasla sa mi ruka, tak si spomeniem na Parkinsonovu chorobu, lebo neviem odpísať ani sa vhodne zachovať, lebo v takých chvíľach sa hanbím aj sama pred sebou.
Každý sa zaoberá svojím, plne pohrúžení, naši rozoberajú nejakú kazuistiku alebo anamnézu alebo niečo podobné, sestra bude mať nové dieťa, hovorím jej, že to brucho rastie zo dňa na deň, že mi rastie pred očami a ja sa ho studenými rukami dotýkam, akoby krehko, akoby hanblivo, bojím sa stisnúť čo len milimeter, možno teraz spí, možno sa hrá s plodovou vodou, čľapká sa v nej a usmieva sa, možno mu je veľmi dobre a vôbec netuší, že o pár mesiacov prežije pôrodnú traumu, ako som sa dnes dočítala a niečo o tom naučila.
Napísať dve esemesky dvom ľuďom a nedostať ani jednu odpoveď, až na druhý deň obe a v priebehu jednej hodiny.
Zjedla som olivu s mandľou a malinový džem. A včera aj horkú chilli čokoládu. Exluzívne znenie skôr v mysli ako v bruchu. Skúšala som si pred oknom šaty, ktoré si chcem obliecť na ples, pochopiť mentalitu Popolušky, lebo to viem, pochopiť takéto večery, čo sa vôbec nestávajú iba raz v živote. Každý deň s tým bojujeme, každý deň to áno či nie, boj s: ostáť alebo utiecť, sklony stále chcieť odnekiaľ utiecť, z niečoho sa vykrútiť a aj tak za sebou veľa zanechať.
Vonku je už tak skoro tma a keď som si k niekomu prišla pre knihu, ten niekto mal na sebe iba slipy a sviatočnú bielu košeľu, mne napadlo, že sa bojím takých ľudí ako je tá predavačka s ružovými vlasmi, ktorá na kolegu chlapským hlasom zakričala tak to aspoň poviem, ty debile, potom také rôzne veci a myšlienky, že fialová a zelená sú pre mňa dobré farby, aj keď na svete sú ich milióny, na svete je mnoho krásy a ja teraz ešte neviem, ktorá bude tá moja.
Ruky mi voňajú za lentilkami, M. povedal, že sa tak smejem a kupujem také jogurty, ja ho mám rada a on to veľmi dobre vie, asi sme si všelikým, aj brat a sestra, psychológmi navzájom, hádame si pocity vždy, keď sa stretneme, lovíme si ich v očiach, hrabeme sa v nich a preto už nevieme byť ticho - také ticho, čo volá - prihovor sa mi.
Tu som. Lebo cítim a tomu podobné. S touto slabosilnou dušou a dvoma jej vrcholmi a dvoma jej pádmi ma učíš ako žiť.
Kým sa vyparuje cuketová polievočka a na Minimaxe dávajú *Kráľ Drozdia brada*, dieťa spí, všetci musíme stíchnuť, netrieskať taniermi a lyžicami, nebuchotať, lebo potom bude mrzuté našou vinou a my to budeme musieť naprávať, ja to viem, mne to ide, moja jediná sestra mi povedala, že skáčem ako opica, ale neskáč tak, keď tu máme dieťa a pri ňom sa to takto robí, ak chcem zachytiť jeho pohľad, čo sa neodvráti alebo necenzúrovaný pachtivý smiech, čo znie ako zatrepanie tvrdými lesklými cukríkmi o sklo.
Dnes som si triedila veci: oblečenie, knihy, darčekové tašky, vrchnáky od kompótov, umelohmotný pohár, topánky. Vytriedené veci som si rozdelila do troch tašiek a pripravila na odvoz. Marek prišiel a bol oboznámený s plánom. Najsmiešnejšiu tašku som zavesila na krk jemu, aby bol on ten trápnejší, a v ukrajinskom štýle sme sa vybrali zaniesť to všetko do ružovej budovy. Pri jeho veľkej výške na ňom kabela zanikla a tak som bola smiešna iba ja.
Sedíme a nehanebne kladieme nohy o zábradlie balkóna nad oltárom. Zrazu ma napadne, tak sa pýtam:
Teraz by som dokázala emočne umrieť od krásy. Teraz hej, a aj blondiačik vraví, že neverí, že tu na Zemi neexistuje dokonalé šťastie, mám ho tak rada, v živote by ma nenapadlo, že by som ho mohla mať tak rada, že by som ho vôbec niekedy mohla mať rada a prehovoriť s ním čo len slovo. Úplne mi hrabe, som si istá, aj Anne, smejeme sa celú omšu, pred chvíľou mi volala, „Neprídeš?.
Tamten večer mi bolo všelijako. Predovšetkým tvorivo. Do mysle som si nabaľovala akékoľvek katastrofické scenáre, týkajúce sa môjho budúceho, možno skrehnutého, možno posilneného a odolného života. Učupila som sa na stoličke a myslela. Čo bude, ako bude a že inak ako katastrofálne byť nemôže. Že tak.
Včera mi ľudia hovorili-žiariš. A mali pravdu. Včera mi vrátnik povedal-nebuďte taká smutná. A mal pravdu. Píšem prácu o smútení, patológii a depresii a neviem o čom hovorím, lebo v srdci je to teraz inak. Mimoriadna priepustnosť, rozviata ako volán, ktorý na lýtkach ani necítiť, taký je ľahký. Vzduchu je nad plány a v srdci mám asi pneumotorax. Omietka zo mňa popadala a ostala iba nahota, lebo som sa vyzliekla do toho, ako mi je. Nahé emócie, cucflekovoružové líčka aj pocity. Keď on je taký, taký. Taký!
Tak mi je teda na nehu. Do púdrovomodra. Maliarovi sa to páči a mne tiež. Vysypem sa, nie ako kôš, nie som smetiak, ale mám pocit, že toho pokoja je teraz akurát tak dosť, že viac by som nezniesla. Do školy sa mi nechce. Do školy teda nejdem. Som hudba. Som strom, som malá a strapatá. Táto neha je nezlučiteľná so životom. Musí vo mne niečo umrieť, musí, lebo ja chcem milovať.
Dojedla som večeru a premýšľam, ako ma dnes v električke štípala bolesť, duša stmievajúca sa v rozpálenom oleji, v ktorom som sa vymáčala a potom na to zabudla.
Janka mi nedvíha, Anička píše, nech už nechodím, lebo príde spolubývajúca a to už nebude ono. Tak som sama. Nie osamelá. Sama v izbe na pár dní, sama a spolu so svojím háremom kníh a topánok a náušníc, opäť kníh a plnofarebných látok. Vtedy som celý deň kráčala s ním a on bezo mňa, ja s ním v mojej mysli a on bezo mňa (možno) vo svojej. Mala by som byť uvedomelejšia ako dnes, keď som namiesto jedálneho lístka skoro podala lístok na autobus. Neviem, čo to mám za spôsoby, keď vybehnem z dverí, zvyknem ľudí prestrašiť, vrútim sa na nich, blbý tajfún a oni sa zháčia. Fakt to robím, mala by som byť jemnejšia.
