Návštevnosť sledovaná od 18.07.2012 Zoznam autorových rubrík: Potulky po Rakúsku, Komunita v čakárni, Potulky po Slovensku, Potulky po Francúzsku, Island a Faerské ostrovy, Potulky po Škótsku, Potulky po Belgicku, Potulky po Škandinávii, Potulky po Česku, Potulky po Holandsku, Potulky po Alpách, Potulky po Chorvátsku, Potulky po Nemecku, Potulky po Svätej zemi, Sny o lietaní, Čas spomienok, Virtuálna babička, Keď mám radosť, Staré stromy, Flóra, Fauna, Rok pod Malými Karpatmi, Fotopríbehy, Kamene, Ako na to,...takto...?, Fotografie, Spoločnosť mojimi očami, Básničky k fotografii, Bišonik, Krajina mojimi očami, Odporúčam, recenzie (film, div, Potulky po Bulharsku
Dlho som prikladala prst na spúšť a cvakala naprázdno. Moje oko pomaly strácalo schopnosť vidieť cez hľadáčik fotoaparátu. Ruky odvykli niesť dlhoročného spoločníka a držať ho pevne v rukách. A predsa nastala ta chvíľa, kedy som mohla nedočkavo vybehnúť pod tatranské kopce aby som fotila. Prinášam čerstvý záznam o svitaní, súmraku a podvečerných chvíľach na Liptove.
Príde mi, že už všetko bolo povedané, popísané, nafotené, namaľované o impresiách jesene. O pocitoch, ktoré sprevádzajú naše prechádzky, keď sa začína sfarbenievať v alejach, v záhradách, na lesných chodníkoch. Dotknem sa listu na strome a on ladne padá k zemi. Aký to paradox. Lístie opadáva v čase, keď sa vyfarbilo do svojej najkrajšej podoby. Vietor ho čoskoro rozfúka a dážď rozmočí aby sa zmenilo na pôdny substrát a zem pohnojilo. Farebnosť cez naše oči vnáša posledný zdroj energie aby nás ochránila pred smútkom bieločiernej depresie zimy. Milujem jeseň pre jej žlté, červené, oranžové slnká, pre posledné plody ostávajúce v záhradách, pre jemné pavučiny spájajúce konáre stromov, pre šuchot lístia pod nohami, pre ticho a pokoj, pre...
Opäť som v čakárni plnej žien. Niektoré čakajú na preventívnu prehliadku prsníka, iné na pravidelnú kontrolu po operácii a terapii. Prehliadka i kontrola sú plánované, napriek tomu čakáme, pretože poradovník menia urgentné prípady pooperačné a zápalové.
Hmla zahaľuje cestu. Slnko ju krája a jeho lúče sa kúpu v rannej rose. Lúky na Záhorí sú posypané drobnými lesklými drahokamami. Vôňa ihličia a húb sa mieša a láka nás do útrob lesa. Trávy sa vypínajú za svetlom a premieňajú sa na zlatovlásky. Svetlo opierajúce sa do dubových listov zvýrazňuje farby jesene. Drobné dubáky, kozáky, bedle,...vykukujú zo zeleného machu, z pod opadaných konárov stromu. Túlame sa lesom so sklonenou hlavou, pred každý úlovok si s pokorou kľakneme, kým ho odrežeme od podhubia a očistený vložíme do košíka. Jemný vánok preháňajúci sa medzi konármi dubov, zhadzuje oriešky pre popolušku. Padajúc dolu občas nám ťuknú do temena hlavy. Odrazia sa a pristávajú na mäkkom machu. Sprevádzajú nás zvuky lesného doktora ošetrujúceho koruny stromov. Hlava sa točí ako na kolotoči spolu s vrcholkami lesa, keď sa zahladím na oblohu. Posledný hríbik do košíka vkladám, veď stačí,... Je krásny slnečný deň, a les si ho užíva.
Posledné zbohom, nie "do-videnia" som zaželala "solárku". Plná energie z návratu do normálneho života zatváram dvere onkologickej ambulancie. Sústredená na pocit radosti zo zdravia a novonadobudnutej slobody som sa zrazila s prichádzajúcou ženou. Nasledovali ospravedlnenie, pohľad do očí, prekvapenie, objatie,...
Vábia ma vstúpiť do lesa tmavého. Vysoké stromy s korunami lístia neprepustia svetla veľa. Len kde tu prenikne tenký lúč slnka akoby odvážnym chcel odkryť malé tajomstvá. Kráčam lesom jesene a bludičky, škriatkovia, či víly lampášikmi mi ukazujú cestu a plody jesene. Ticho občas naruší kukučka a kroky lámajúce halúzky pod nohami. Maliar jesene začína premaľovávať listy zo zelenej na žltú, oranžovú, červenú a hnedú. Kráčam lesom a počítam, koľkokrát mi ešte zakuká....
Privstala som si aby som bola v čakárni medzi prvými. Odmenou mi boli ranné červenajúce sa zore na tmavomodrej oblohe. Sprevádzali ma malokarpatskou cestou do Bratislavy. Oranžová guľa vystupovala na oblohu. Je ráno, oznamuje slnko a mení svoju farbu na žltú. Okná bratislavských mrakodrapov odrážajú už rozžiarený deň.
Sedeli sme v čakárni tak ako po iné dni. Prisadla si k nám žena a po pol hodinke sa začala sťažovať, že čakanie je neprimerané. Jej nepohoda prešla i na nás. Začala som si uvedomovať čas, ktorý beží a ja čakám, čakám a čakám. Dokonca som pustila hlášku: "Čo tam môže tak dlho lekárka s pacientkou robiť". Ďalší pacient sa v ambulancii zdržal asi sedem minút a kým sa ozvalo z dverí moje meno ubehla polhodina a vyšli ďalší dvaja. "Konečne!" slovný komentár sprevádzal môj výskok zo stoličky a v okamžiku som bola v ambulancii.
Bišonik je už dospelá fenka. Má za sebou prvé háranie a s ním spojené dvorenie psíkov od susedov. Je plne zapojená do spoločného života rodiny. Monitoruje každý náš pohyb a vždy je pripravená niečo s nami podniknúť. Zvykla si občas ostávať sama doma, trpezlivo čakať na náš príchod a neskutočne intenzívne prejavovať radosť s nášho návratu.
Utorky sú na onkológii tak trochu špecifické pre ženy s rakovinou prsníka. Okrem rádioterapie, bežia lekárske kontroly a odbery krvi. Po dovolenke oddýchnutá a vysmiata lekárka prenáša i na nás kus dobrej nálady a pohody. Veď kto by sa netešil správe, že onkomarkery sa v krvi neobjavili, že zápalové procesy sa zastavili, že zloženie krvi po rádioterapii nevykazuje zmeny, že...
Do Bratislavy teraz cestujem každé ráno a občas sa podarí, že tam strávim celý deň. Chodím a fotografujem rozmazané ulice, výklady a v nich zubaté odrazy i roztancované podvečery. Bratislava je chladivá a tichá za skorého rána. Na poludnie sa rozreční, je rozpálená s prímesou vôni obedového menu. Večery sú melodické a osviežujúco vlahé. Každý čas v nej má svoje svetlá a tiene, farby, náladu.
Je pondelok, na onkológii mám byť o desiatej a začne sa ďalšie kolo rádioterapie. Najprv simulátor a značkovanie, potom presun do vysokovoltovej čakárne v druhom suteréne. Dlhá chodba a niekde v strede upravená čakáreň. Stretávam tam staré známe a prihovárajú sa nové spolutrpiteľky. Výmena skúsenosti, posťažovanie si,...čas beží rýchlejšie.
Skoro ráno sa vydávam na cestu. Slnko sa zobúdza aby mi rozžiarilo deň. Chytám ho do futbalovej i elektrickej sieti. Dúha visí nad žltým poľom a naznačuje, že príde dážď. Je podvečer a skutočne spŕchlo aby ochladilo koniec dňa. Sedíme na terase a pozorujeme ako sa Slnko kúpe v kvapkách vody. Pomaly sa spúšťa za Malokarpatské vŕšky. Obloha presiaknutá mrakmi sa farbí do modročervenej. Dýcham svieži vzduch mokrej trávy, vychutnávam si vzácnu chvíľu tohto bezoblačného leta.
Celý život som sa vyhýbala návšteve lekárov. Jeden z dôvodov bolo čakanie, kedy prídem na rad. Bola som vždy netrpezlivá, posedávanie či postávanie pred dverami lekára mi nerobilo dobre. Mala som šťastie v tom, že choroby ma obchádzali a vždy boli iné povinnosti, starostlivosť o deti, práca, neskôr starosť o rodičov a chorú svokru. Možno to všetko odháňalo choroby odo mňa. Teraz, keď je už o všetkých a všetko postarané, tak sa ku mne zbiehajú. A začínam mať pocit, že kým umriem tak si ma chirurgovia rozoberú na kúsky.
Hora na konci lúky opäť duní. Vravíme tomu, že zadky dujú. Stromy sa ohýbajú, vietor sa medzi nimi preháňa a čechrá ich koruny. Konáre spolu s listami rozohrávajú dunivú hudbu šantivého vetra. Obloha je zastrená mrakmi.
Sobotné ráno, konečne slnko a obloha čistá bez jediného mráčiku. Som rada, že sa predpovede meteorológov zatiaľ nenaplnili. Teplota stúpa a po období dažďov je všetko vlhké. Vzduch je vlahý a dobre sa dýcha. Vešiam milión ponožiek, ktoré sa nazbierali po týždni na šnúru medzi dvoma stromami. Predklon, vystretie, zacvaknutie ponožky, predklon k lavóru s ponožkami,...V pravidelnom rytme opakujem sobotný rituál a počúvam prichádzajúce zvuky záhrady.
Orech rozkvitol. Opelené jahňady splnili svoju úlohu a padajú do trávy. Zelenú strieda farba drobných lúčnych kvetov. Z opadaných konárov si mravce urobili preliezačky. Ich cesty smerujú za slnkom rovnako ako kvet púpavy. Jej žlté lúče sa menia na strieborné šediny starej dámy. Na obed má farbu slnka a podvečer bielu ako mesiac osvetľujúci vlahú noc. Len tak si ležím v tráve a fotografujem. Z tohto uhlu pohľadu je svet tak trochu iný, vonia lúkou.
Sobota znamená oddych a zábavu zrejme všade a platí to i pre Amsterdam. Na námestí v centre tancujú a predvádzajú sa pouliční umelci. Okolo kanálov posedávajú mladí i starší, v kaviarničkách, na trávniku, na mólach, v hausbodoch. Pije sa kávička, pivo Amstel, a nálada sa spestruje i dúškami trávy.
Jedným zo symbolov Holandska je kvet tulipánu. Ale nielen o nich je jar v záhrade Európy. Kvetinové polia sa tiahnu od pobrežného mesta Noordwijku až po Keukenhof. Niektoré sú ešte zelené iné hýria farbami žltej, červenej, modrej, bielej, oranžovej,...Hyacinty, tulipány, krókusy, hortenzie,.... Všade sú kvety a všade sa šíri ich vôňa. Jeden z víkendov je venovaný oslave kvetov. Vyzdobené sú bicykle, autá, domy. Ľudia tvoria alegorické vozy s kvetinovou výzdobou. Zástupy obdivovateľov dávajú jasnú správu, že ľudia milujú túto farebnú krásu. Prvý krát som si ju užila i ja a kúsok z nej prinášam i Vám.
Správy z Bostonu otriasli azda každým mierumilovným človekom. Som smutná, že svet sa uberá cestou násilia. Som smutná, že umierajú nevinné deti, ženy, muži. Som smutná, že nie je v mojej moci to zastaviť. Chcem aspoň takto na diaľku položiť pár kvetov pre obete teroru. Chcem aspoň takto prejaviť sústrasť najbližším.
