Nora Baráthová
UFO na Spiši?
Na svete sa ešte stále deje veľa nevysvetliteľných záhad. Výnimkou nie je ani Spiš. O tom, že sa tu čosi “zaujímavé” dialo aj v minulosti, hovoria dokonca písomné pramene!
Som viac staršia než mladšia, širšia než vyššia, duchom a či dušou vraj mladá. Možno preto, že mám okolo seba takmer samých mladých ľudí a neraz im držím stranu... Zoznam autorových rubrík: História, Súkromné, Nezaradené
Na svete sa ešte stále deje veľa nevysvetliteľných záhad. Výnimkou nie je ani Spiš. O tom, že sa tu čosi “zaujímavé” dialo aj v minulosti, hovoria dokonca písomné pramene!
Čítala som, že v jednej známej európskej galérii je obraz Ukrižovania. Maliar využil každý kúsok plátna, a predsa nechal pod krížom jedno voľné miesto, akoby chcel povedať: tam sa môže postaviť každý z nás. Poslúchnime tento zvláštny odkaz. Poďme, postavme sa pod kríž.
Obdobie pôstu padlo v každom prípade na marec - prestali všetky zábavy, ktoré vyvrcholili pred polnocou nastávajúcej Popolcovej stredy. V ten deň sa šlo do kostola po krížik z popola na čelo, čo znamenalo: prach si a v prach sa obrátiš. Hoci na Popolcovú stredu bol pôst, museli sa variť parené buchty, aby vraj bola dobrá úroda zemiakov.
...napísala Babetta von Wieland v liste Jánovi Chalupkovi, ktorého dodnes spájame s hrou Kocúrkovo. Kocúrkovo bolo, je a bude všade. Možno bolo aj v láske tých dvoch mladých ľudí, hoci bola taká veľká, že sa dostala dokonca do slovenskej literatúry. Miesto deja: Kežmarok 1818 - 1824.
Pre nás je to najväčší slovenský básnik, pred ktorým stojíme možno v pozore. Pritom to bol v Kežmarku obyčajný študent v rokoch 1865 – 1870...
Ako to asi vtedy bolo? Stará trieda vyzerala takto: na vyvýšenom mieste bola katedra, pripomínajúca dnešnú kazateľnicu. Na nej boli presýpacie hodiny. Za katedrou visela tabuľa. Lavice boli v blízkosti kachieľ, do ktorých bol vsadený hrniec, zvaný kakabus - varilo sa v ňom spoločné jedlo. Nechýbala ani skriňa na noty a knihy, na stenách boli napísané mravoučné nápisy a obrazy.
„Tajomné bytosti - alebo jednoducho strašidlá sídlili aj v hrade, aj v niektorých kežmarských budovách. (Občas počujem tajomné kroky aj v našej chodbe... Mačky alebo..?)
Sú všade, nemusíme cestovať zrovna na ostrovy... Že nie? Naši predkovia hovoria o niečom inom. Mimochodom, my hľadáme šťastie a predpoveď budúcnosti v horoskopoch či u šarlatánov. Nie je to to isté v inej podobe?
Šéfujem istej mestskej komisii, ktorá môže raz ročne rozdávať „granty“. Máme v kase, žiaľ, len 250 000 korún – toľko nám dalo mestské zastupiteľstvo, pretože rozpočet mesta nie je vysoký. Požiadavky zväčša oprávnené, niekedy až zúfalo potrebné (napríklad sype sa fasáda národnej kultúrnej pamiatky – lýcea, kde študovala a pôsobila plejáda našich národovcov) sú na vyše milióna, takže samozrejme každý uspokojený nebude.
8. október 1960 bol veľmi “tvrdý” deň. To sa ešte nestalo, aby bol každý o siedmej v škole. Aj vlakári. Príčina: jedenástaci – budúci maturanti mali vypočítať viac príkladov – kto by sa s tým doma trápil! A ešte k tomu bola matika prvá hodina! Ale vďaka zopár dobrým matematikárom sa všetko zvládlo.
Večný problém: písomky. Ani zďaleka sme ich nepísali toľko ako dnes. Oveľa viac sa vyvolávalo. Je pravda, pri písomke sa dalo odpisovať, pomôcky boli nasledujúce: minipapieriky v mininotesoch, pijaky, doska lavice, miesto v lavici, kde sa dávala taška, manžeta, záhyb pod sukňou... Nemoderné, však?
Presne toto sa hovorilo už v starom Ríme, v stredoveku, teraz a bude sa i v budúcnosti. Mládež jednoducho pre tých starších nikdy dokonalá nebola a nebude. Viete, prečo? Pretože tí starší závidia tým mladším ich mladosť... Inak si to neviem vysvetliť, pretože aj oni kedysi boli takí istí.
Som odchovanec literatúry smeru socialistického realizmu. Nemohli sme sa učiť Rázusa, DAVistov, Katolícku modernu atď. Zato sme ovládali napr. Plávku, Lajčiaka, Hečku, Koyša... Pozná mladá generácia ešte tieto mená? Sotva. Hoci niektoré veci mali celkom pekné a nepoplatné dobe.
Ako je to vlastne s tou rovnosťou dane na 19% (okrem zopár výnimiek, teda liekov) – komu to vlastne prospeje? Akoby tam “hore” nikoho nezaujímalo, že my, obyčajní ľudia, nemáme možnosť nahrabať si milióny, nemáme možnosť privatizovať alebo rovno povedané kradnúť – a keby sme aj mali možnosť, nie každému by to dovolilo vlastné svedomie. Lenže pojem “svedomie” už patrí medzi archaizmy. Kto nekradne, ten nemá – hovorilo sa ešte pred rokom 1989 a obávam sa, že tento “pravdivý” slogan je čím viac – tým viac aktuálnejší.
Doteraz sa mi nepodarilo zistiť, kto a kedy začal „seriál stužkových slávností. Kým prvé stužkové boli skromné iba za účasti budúcich maturantov, prípadne ich vyučujúcich - a dokonca v ich vlastnej triede, na našej pred polstoročím sme mohli mať stužkárov - väčšinou spolužiakov a samozrejme vyučujúcich s manželkami a zabávali sa spoločne dve triedy v obyčajnej sále pionierskeho domu pri gramofóne. Dnes sú stužkové dokonca aj v zahraničí. Nuž prečo nie - za peniaze je možné všetko.
Na spišské fašiangy sa ľudia zabávali aj pri krstoch učňov za tovarišov.
Nejde o futbal, samozrejme, pretože momentálne v tom je Brazília nebo a my dudy (a či gajdy?) Ide o karneval. Prešli už dva týždne, ale stále sa o ňom hovorí. Známa si zaplatila výlet spolu s rodinou práve na tento karneval. (Ja mať tie peniaze vymením v dome všetky staré okná.) Bola nadšená. Bodaj by aj nie.