Starnúci muž s očami dieťaťa a dušou pubertiaka, ekológ. Zaujímam sa o zdravú stravu a píšem články o správnom stravovaní. Recepty často zdieľam na https://adroma.sk Zoznam autorových rubrík: Z prírody, Zápisník strážcu, Krajina, Alternatívy, Úlety, Súkromné, Čierna kronika
Päťročníková spolupráca občianskych združení Tatry z Liptovského Mikuláša a Zachráňme Letanovský mlyn z Letanoviec pri revitalizácii krajiny sa tohto roku obohatila o spoluprácu s Inštitútom aplikovanej ekológie Daphne z Bratislavy.
Oproti Čechom sme obyčajní žabiari. Napriek našim nespočetným proklamáciám sa v tomto štáte v oblasti revitalizácie krajiny máločo hýbe, a ak, tak len vďaka tretiemu sektoru. Už za Klausa – premiéra, známeho výrokom o ekológii len ako čerešničke na torte, sa v susedných Čechách zo štátneho rozpočtu vynakladali stovky miliónov korún na výsadby biokoridorov v poľnohospodárskej krajine, na výsadbu brehových porastov okolo kanálov a podobné „zbytočnosti“. V súčasnosti sa v Českom štáte rozbieha priam veľkolepá revitalizácia regulovaných potokov – skanalizované stoky búrajú a nechávajú vody tiecť v prirodzených meandrujúcich korytách. A to už, samozrejme, nehovorím o zvyšku západnej Európy, kde si svoje obdobia spútavania prírody dávno preskákali a dnes v ľudových referendách odsúhlasujú a realizujú veľkolepé návraty veľkých riek do krajiny.
Ktosi vám zazvoní pri dverách. Chlapík s plameňometom na chrbte vám povie – máte tu množstvo použitej bielizne a šatstva. A manželkine ľúbostné listy už tiež zožltli. V pivnici samé rárohy a v kobercoch sa vŕtajú kožiare. Očistíme vám to očistným plameňom zabudnutia... A chlapík otočí kohútikom a cvakne zapaľovačom. Utekáte ozlomkrky z bytu, na lakti si odnášate kus horiaceho odevu, pofŕkaného napalmom. Máte šťastie, že bývate v krajnom byte krajného vchodu na prízemí, mohli ste vyskočiť oknom. Mnohí spolubývajúci také šťastie nemali a v mukách skončili svoj život v útrobách bytovky... Ak je vám tento obraz povedomý, boli ste v minulom živote slovenským cvrčkom. Alebo jaštericou. Alebo ježkom.
S radostným očakávaním mnohí vítajú veľkonočné sviatky. Pre kresťanov najväčší sviatok v roku, pre ateistov symbol ...
Často máme priamo pod nosom veci, ktoré by nám mohli uľahčiť život. A ešte častejšie ich nevidíme, alebo nechceme vidieť. Nadávame na účty za teplo, teplú vodu, elektrinu a pritom nám za humnami leží nevyužitý zdroj energie s bohatou pridanou hodnotou.
Tribula z Markízy je naozaj dobrý reportér – dokáže na malej ploche príspevku dramaticky zobraziť zúfalú situáciu v obci počas povodne. Úzky detail do rozbúrenej vody a vydesená starostka, ktorá úzkostným hlasom povie, ako veľká voda temer vzala úzku lávku (sic!) za jej chrbátom. K tomu krátky, ale naliehavý, burcujúci komentár a človek má hneď pocit, že sa udialo čosi hrozné či pozoruhodné. Kto tam nebol, ľahko podľahne dojmu o nespútanom prírodnom živle, ktorý vyháňa ľudí z domovov. Taký dojem sme si mohli odniesť koncom minulého týždňa z hlavného televízneho spravodajstva, ktoré popri problémoch na hornom Hornáde prinieslo aj krátky šot z malej spišskej obce Harichovce. Ibaže – chyba lávky! Hádam žiadna téma nie je taká horúca, ako sa v televíznom štúdiu navarí. A keďže situácia je rovnaká na mnohých miestach Slovenska, možno nezaškodí trocha si rozobrať príčiny tejto povodne.
Situácia na blogu SME začína byť neprehľadná. Sám sa pripájam len cez veľmie pomalú analógovú linku, takže ani pri najlepšej vôli by som nemohol stíhať pozrieť si aspoň to, čo ma naozaj zaujíma. Ak mám možnosť pripojiť sa rýchlym neobmedzeným pripojením, situácia nie je o nič lepšia – nie je v ľudských silách prečítať si ani príspevky z jedného jediného dňa, ak to človek nemá v popise práce. Pribudlo blogerov, ich príspevkov, ťažko je zorientovať sa, nájsť si nového „obľúbenca“. Aj kvôli tomu potom niekedy zapadne na blogu príspevok zásadného významu, ktorý by mohol veľa znamenať a mnohých osloviť, beznádejne však leží nepovšimnutý.
Dnes som bol na obhliadke sporných úsekov trasy navrhovanej železničnej vlečky. Vyzerá to tak, že v kultúrnej krajine Podbraniska pribudne ďalšia antropogénna štruktúra. Vlečka by mala preťať krajinu medzi súčasnou železničkou Spišské Vlachy – Spišské Podhradie a pripravovaným priemyselným parkom medzi Klčovom a Spišským Hrhovom. Nebránime sa a aj dnešný náš, rozumej ochranársky postoj smeroval jednoznačne k vyriešeniu všetkých sporných bodov, ktoré by mohli nastať. Železnička by mala viesť v priestore, v ktorom sa bránime diaľničnému privádzaču, lebo vizuálny i environmentálny impakt jednokoľajky a cestného telesa s mimoúrovňovým križovaním je neporovnateľný. Napriek všetkému som však nemal dobrý pocit. V pozadí stále ostávalo čosi nevyslovené.
Som zanieteným využívateľom nemotorovej dopravy. Temer denne, v zime, v lete, bez ohľadu na počasie, jazdím na bicykli. Cyklisti to u nás síce nemajú na ružiach ustlané, lebo celá spoločnosť je zameraná na budovanie motoristickej infraštruktúry, vládne koncepcie sú zamerané na podporu automobilového priemyslu a šoféri majú prednosť nielen pred dvojkolesovou konkurenciou, ale aj pred chodcami, napriek tomu však mnohí z nás trvajú na svojom spôsobe života a prepravy. Dobrá správa pre nich pochádza z mekky automobilizmu – v USA sa minulého roku prvý krát v histórii kúpilo viac bicyklov, ako automobilov.
Tak zas máme nejaké malé výročie. Tentokrát výročie tatranskej kalamity. Nesmierne ma udivuje, ako ľudia dokážu využiť akúkoľvek zámienku na oslavovanie, analyzovanie či predvádzanie sa. Zas pri tej príležitosti padlo množstvo múdrych rečí, množstvo invektív, vynorili sa noví naslovovzatí odborníci. Polievočku si prihrial prezident a situácie znalým sa snažil ukázať aj ministerský predseda. Aj keď mám úplne odlišný názor ako on, ešte to neznamená, že si musím na základe jeho slov pripadať ako nejaký skinhed na extrémnom okraji spoločnosti... Skúsme sa na súčasné tatranské problémy pozrieť trocha inou optikou – možno nie celkom objektívnou, ale predsa len veľavravnou. Porovnaním s dianím v Bavorskom lese.
Pod týmto názvom sa konala prednáška Phila Hortona z Centra pre alternatívne technológie (CAT) vo Veľkej Británii pri príležitosti otvorenia výstavy NorthSouthEastWest (NSEW) v priestoroch Magistrátu mesta Košice. Výstava vznikla vďaka partnerstvu so spoločnosťou The Climate Group v rámci kampane ZeroCarbonCity. Súčasťou programu bola aj večerná vedecká kaviareň v Kaviarni Slávia. Celé podujatie bolo ďalším zo série vedecko-vzdelávacích podujatí British Council, určených pre odbornú i laickú verejnosť a školy.
Naposledy som tam bol pred viac než desiatimi rokmi – vtedy pán Kuffa len rozbiehal svoju predstavu, mal som pocit, že sa len potáca medzi predstavou a realitou. Ale mal smer a rozhodnosť. Vtedy sa mi to veľmi páčilo, najmä to, že obyvatelia budovaného domova popri všetkých svojich povinnostiach a budovateľských starostiach venovali trocha času aj úprave prostredia pred budovou, že po troche premieňali dedinskú stoku na krivolaké jazierko s ostrovčekmi. Najmä to mi bolo sympatické, priznám, lebo tá ostatná nadstavba ma až tak neoslovovala, aj keď som chápal a priznával jej potrebnosť. Napísal som o tom krátky článok do regionálnych novín a pre knižnicu poslal balíček ochranárskych materiálov, no do Žakoviec som sa dlho nedostal. O aktivitách tvrdohlavého kňaza som občas počul v reláciách Markízy či čítal v novinách. Registroval som, že ide za svojim cieľom, nemal som však predstavu, akým spôsobom a s akým výsledkom. Vnímal som, že má problémy s nechápavými ľuďmi, so štátnou a samosprávnou byrokraciou.
Jedna z posledných tohtoročných letných sobôt bola v Rodovej škole na Bindte venovaná poznávaciemu výletu. Chodili sme po krajine, ukazovali si čo kde rastie a čo kde lezie a lieta a keď sme napokon vyliezli zafúľaní z tmavej chladnej jaskyne, príjemne prekvapení zmenou klímy a zaskočení celkovou zmenou obrazu sveta po piatich minútach v tme bez vertikál a horizontál, deti toho mali dosť a ja tiež. Rozložili sme sa príjemne unavení na čerstvo pokosenej lúke.
Meno Michail Petrovič Ščetinin asi u nás nič nepovie ani mnohým pedagógom, nieto ešte bežným ľuďom. Ruský pedagóg pôsobí v dedine Tekos na východnom pobreží Čierneho mora, v ktorej vytvoril s deťmi unikátne pedagogické centrum. Je to obec v obci, ktorú postavili deti samotné v rámci získavania praktických skúseností. To všetko popri štúdiu, ktoré zvládajú excelentne – trinásťročné deti skladajú maturitné skúšky, pätnásťročné končia vysokú školu, dvadsaťpäťročné majú ukončené aj tri.
