Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Neviem, či viem klamať. Asi nie. Najmä tie tzv. veľké klamstvá mi vôbec nejdú. OK, tzv. malé klamstvá, či ako Angličania hovoria „white lies“, tie niekedy v záujme „vyššieho dobra“ človek v živote musí použiť. Učím sa tomu aj ja. Ale veľké mi nikdy nepôjdu. A som tomu rád. Ani sa o ne nepokúšam.
Na moje články na blogu, najmä tie o autizme, mi chodí na súkromnú mailovú adresu veľa reakcií. Teší ma to, človek vtedy cíti, že blogovanie má zmysel. V tých mailoch mi ľudia píšu o svojich problémoch a životných bojoch nielen s autizmom, ale aj s inými chorobami či strasťami. V podstate sa chcú iba vyrozprávať a utvrdiť sa v názore, že ich cesta je správna. Vážim si každý mail. A dvojnásobne mail človeka, ktorý si svoj osud a príbeh žije (so svojím dieťaťom či deťmi) sám.
Často sa nám zdá, že osud býva často nespravodlivý. Na prvý pohľad úplne náhodne, vyberá si každú sekundu niekoho z nás a nemilosrdne rozhoduje o našom bytí či nebytí. V mihu sekundy sa pod ťarchou jeho fatálneho rozhodnutia menia naše osudy, plány, túžby.
Cintorín v mojej rodnej dedine sa, tak ako všetky cintoríny po Slovensku, počas dní okolo Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých, mení na jedno veľké vysvietené miesto. Ktoré signalizuje dušičkám, že ich pamiatka tu na zemi pretrváva. Aspoň v mysliach ich blízkych. Keď som bol dieťa, chodili sme s rodičmi takto položiť chryzantémy, zapáliť sviečky a pomodliť sa k hrobom našich blízkych. Tú pietnu cestu, ktorá spája hroby mojich predkov na dedinskom cintoríne, si navždy budem pamätať...
Často si to ani neuvedomujeme, na akom tenkom ľade sa deň čo deň pohybujeme. Ale je to fakt, je to holá skutočnosť. Celý život je o tom tenkom ľade. Ktorý sa môže pod nami hocikedy preboriť...
Patrí k mojim stále sa vracajúcim spoločníkom na niektorých úsekoch cesty životom. Úmyselne nepíšem k priateľom, pretože priateľ – to je človek, na ktorého sa vždy tešíme. Človek, ktorý býva vítaný obrazne povedané aj o polnoci. Človek, s ktorým si máme vždy čo povedať.
Darí sa mi, v podstate v celom mojom doterajšom živote nebolo vyslovene zlé obdobie. Až som sám prekvapený. A pritom ani na drevo neklopem. Ale teraz tam menší strach je, či všetko pôjde tak, ako doteraz...
Takmer každú nedeľu doobeda chodím spolu s rodinou na nedeľnú svätú omšu. Je to pre nás všetkých už tradícia. Tak ako návšteva príbuzných či podnikanie výletov v tento deň.
Priznávam, rád čítam citáty velikánov svetovej histórie. Posledne ma zaujali múdre slová Leva Nikolajeviča Tolstého: „Nezabúdajme, že ten, kto píše pre hlupákov, nájde vždy široký okruh čitateľov.“
Často ma prekvapujú práve takéto veci, že človek, ktorý na prvý pohľad nevyzerá, že žije svoju vieru, ju práve naopak žije veľmi horlivo. Utvrdzuje ma to len v tom, že my, ľudia a kresťania, vieme o sebe veľmi málo, čo je určite škoda...
Sesternica s rodinou včera odleteli na desať dní na Ibizu. Kamarát išiel s rodinou na týždeň na chatu do Zázrivej. Kolegyňa sa o tri dni vracia z Chorvátska. Jeden známy ide na Seychely. Iný kamarát zase plánuje s manželkou zostať týždeň na svojej chate pri vode a tam mať od každého, citujem, svätý pokoj...
Pán farár dnes v kázni počas nedeľnej omše v Čelkovej Lehote spomenul aj jednu bájku o stvorení sveta, kedy Pán Boh vraj zabudol obdariť ľudí darom spokojnosti. Na čo Pán Boh odpovedal: „Viem o tom. Urobil som to preto, aby si ľudia na mňa aspoň niekedy spomenuli.“
Sused mi v ten večer hovoril z duše. Akoby som počul môjho otca. Obidvaja sú to chlapi, ktorým už pomaly ťahá na šesťdesiatku. Chlapi, ktorí celý život poctivo robili (a stále robia), aby zabezpečili svoje rodiny. Niekto by si možno povedal, či už nie sú starí do tohto rýchleho sveta, ktorý žijeme. Či sa doň hodia. Pri týchto slovách by sa určite obaja iba usmiali. S potrebným nadhľadom a chápavým úsmevom...
„Koľko detí chcete mať?“ túto otázku sme po svadbe s polovičkou počúvali so železnou pravidelnosťou tak od rodinných príslušníkov, ako aj od priateľov. „Ozaj, koľko detičiek by si chcela?“ pýtal som sa aj ja občas manželky. Väčšinou sme sa vtedy zhodli, že ak nám bude dopriate mať ten dar, potom by sme chceli dve detičky. Teraz, keď už dve máme, nevylučujeme, že by sme časom, ak Boh dá, ešte tretie radi mali...
Moja nebohá stará mama zvykla onoho času hovorievať, že za jej mladých čias (po rozpade Rakúsko-Uhorska), to sa žilo lepšie. Moja vzdialená príbuzná z USA zase tvrdí, že logicky žije každá generácia lepší život. Že ona sa má lepšie ako jej rodičia. Jej deti sa majú lepšie ako ona. A pôjde to takto ďalej...Snaha porovnávať, kto žil či žije „lepší“ život, je pre ľudí asi typická. Čo to ale znamená „mať sa lepšie“?
Dnes je Deň počatého dieťaťa. Každý z nás bol raz počatý. Dá sa preto povedať, že každý z nás dnes oslavuje svoje narodeniny. Pretože keby sa naši rodičia (už po našom počatí) rozhodli, že nás nechcú, tak by sme neboli. Je to jednoduché. Naši rodičia (a najmä naše mamy) mali tú moc rozhodnúť o našom bytí či nebytí.
Skreslené predstavy máme pomerne často. Sú po ruke ako jednoduché riešenie najmä pri témach, o ktorých nemáme veľa informácií. Ponúkajú sa samé v podobe v našom okolí prevažujúcej predstavy. A preto sú také atraktívne. V prvom momente si ani nepripúšťame, že naša predstava je skreslená. Veď akoby mohla byť, keď ju majú aj iní ľudia?
Ten obrázok sa v našej rodine opakuje každý marcový večer. Okolo Majkovej postieľky sedíme ja s polovičkou - mamina a ocino, okolo nás sa tmolí Barborka. Pred spánkom sa ideme pomodliť...
Moji starí rodičia nemali žiadne akademické tituly. Vychodili iba ľudové školy, napriek tomu ale disponovali po celý život zdravým sedliackym rozumom. Bez filipa by toho totiž veru veľa nenagazdovali. Na druhej strane – poznám ľudí, ktorí majú (preháňam) desať akademických titulov pred menom a za menom a na každom kroku vyzdvihujú svoje ego. Myslia si, že tie ich tituly posadia na zadok každého človeka, s ktorým sa stretnú. Život ich však naučí, že neexistuje žiadna priama úmera medzi titulom a bohato prežitým životom.
Pred pár dňami som mal pri káve s jedným kamarátom debatu o šťastí. Filozofovali sme o tom, či sme šťastnejší my teraz, alebo či boli šťastnejší naši predkovia. Prípadne či budú niekedy v budúcnosti šťastnejšie naše deti. Vyzerala to byť taká večná debata, v ktorej každý má svoju pravdu. V jednej veci sme sa ale zásadne rozchádzali...
