Ráno vstanem a viem, že nastala ďalšia kapitola v mojom živote. Ďalší deň, ktorý mi mnoho prinesie. Ak sa tak stane, píšem. Inšpirujú ma ľudia okolo, bezstarostný svet detí, veselý pes či nahnevaný sused. A keď nepíšem? Čítam, spievam, žijem, dýcham, tvorím handmade vecičky... a vnímam svet okolo seba, o ktorom neskôr zas čosi napíšem.. :-) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Niekedy rozmýšľam, či vôbec doma potrebujem odpadkový kôš. Mám totiž náhradu, ktorá ma už mnohokrát presvedčila o kapacite svojej nádrže. Kontajner, ktorý nevysypávajú smetiari, ale sám sa pýta „na výsyp". Veselý smetiak na štyroch kolesách. Môj pes.
Funkcia, práca, pracovná pozícia, služba, privyrobenie, alebo aj hlavný príjem. Nazvite to, ako chcete, podľa mňa je byť dobrým DJ-om poslanie.
Máme novú susedu. Ani som si ju nevšimla, neviem, kedy sa sem nasťahovala. Len pred pár dňami som sa s ňou stretla zoči-voči, a to vám bol teda zážitok. Odvtedy sa jej radšej vyhýbam...
Za normálnych okolností by som nezdvíhala mince zo zeme. Samozrejme, ak by predo mnou ležalo viac, ako zarobím za jeden mesiac v práci, neváhala by som. Teraz však ležal pri mojich nohách jeden cent. Malý medenáčik. Niečo mi však našepkávalo, že tu čaká práve na mňa. Za peniaze si šťastie nekúpiš, ale mince sa so šťastím predsa len akosi spájajú. Veď aj fontány či jazierka sú plné okrúhlych peniažkov, čo do nich pohádzali ľudia dúfajúc, že im prinesú šťastie. A práve šťastie som v tej chvíli potrebovala aj ja...
Život študenta zahŕňa okrem iného aj cestovanie. Samozrejme za predpokladu, že sa podobne ako ja rozhodol do školy denne dochádzať. Atmosféru vlakov som si spočiatku vychutnávala, veď predtým som nimi takmer vôbec necestovala. Po čase mi však všetky tie upozornenia na, v lepšom prípade, dvadsaťminútové meškania vlaku z dôvodu výlukových prác či nehody na trati moju vlakovú idylku sfúkli pod stôl, ale čo už, cestovať musím aj naďalej. Na súkromné lietadlo som zatiaľ peniaze nenaškrabala...Netreba pokračovať, veď to poznáte, nech žijú slovenské železnice! Ale aby som prešla k podstate...
Hľadím na susedu. Prechádza sa hore - dolu chodníkom pred našim panelákom. Zrejme niečo stratila. „Dobrý deň," pozdravím ju. „Ahoj, čau," odvrkne a ani sa na mňa nepozrie. „Stratili ste niečo, teta?" pýtam sa v snahe pomôcť jej. „Chytám wifi," oznámi mi a opäť prejde na druhú stranu chodníka.
Príroda je dokonalá. Všetky prirodzené zákony a zákonitosti, ktoré sa odohrávajú každý deň. Mizne tma a nahrádza ju svetlo. To je prirodzené. Rovnako, ako keď dážď vyženú slnečné lúče. Niečo je buď čierne alebo biele. Rovnako, ako je niekto muž alebo žena.
Čakám na autobus číslo 14. Odrazu však prichádza číslo 3. Akosi skoro, veď ten má ešte päť minút čas. Vodičovi sa zrejme nechcelo čakať, a tak si skrátil prestávku. Fajne, budem na stanici skôr, hovorím si. Sadám si zvierajúc batožinu v podobe prekrásnej kytice a tašky plnej milých prekvapení. Je totiž Valentín, päť hodín večer a ja práve odchádzam z návštevy môjho priateľa.
Radosť v očiach, nadšenie v srdci. Očakávanie. Hlboký nádych. Fúúúúú! Hurá, podarilo sa mi sfúknuť všetkých osemnásť sviečok na narodeninovej torte. So širokým úsmevom prijímam gratulácie od svojich najbližších. Mamka mi podáva obálku. Na chvíľku sa zarazím. Čo to môže byť? Pomaly ju otváram a vyberám z nej poskladaný papier. Začítam sa. Vypleštím oči, chytím sa za ústa. To je snáď sen, to musí byť sen! Neverím vlastným vyplešteným očiam. Pozerám z papiera na mamku a zasa naspäť a od dojatia mi vyhŕkla slza. Práve mi totiž rodičia darovali zájazd do Paríža. Na svoj vstup do dospelosti budem mať veru krásne spomienky!
Začalo svitať. Deň vystriedal noc a štrbavé slnko ohlásilo svetu: Dobré nedeľné ráno! Nedeľa, typická doobedňajším pokojom, keď ľudia nevstávajú zbytočne skoro, pomaly ožíva ruchom.
– Dobrý deň, máte voľné? – Samozrejme, nech sa páči. Prisadnem si teda do kupé k dvom slečnám, sediacich pri okne oproti sebe. Vytiahnem z tašky svoje poznámky a začítam sa. V skúškovom období nič zvláštne. To ešte netuším, čo ma od čítania odtrhne...
Milujem jablká. Toto ovocie je pre mňa stelesnením blaženosti. Guľôčka hýriaca všetkými farbami. Raz žlté, inokedy oranžové. Ale najčastejšie sa červená. V čom je pre mňa také zvláštne?
Všetci to poznáte. Bežné pracovné dopoludnie, kedy pracujúci pracujú a školopovinní derú lavice. Vtedy prichádza, každý deň v takmer rovnakom čase, s plnou taškou a ešte za sebou ťahá kufrík. Pochoduje od dverí k dverám, stláča zvončeky a zapĺňa schránky letákmi a zásielkami. Poštárka. V ten deň som ju však nečakala...
Vždy ma fascinovalo, ako môže zo stromu, z hrubého dreveného, lykožrútom napadnutého stromu vzniknúť papier. Ako dieťa som sa s úžasom ale aj hrôzou pozerala na obrovské kopy popílených kmeňov poukladaných jeden na druhom a nevedela som si vysvetliť, ako môže niekto z toho dreva vytvoriť tenučký, ľahučký, bielučký papier, ktorý som ja s takou radosťou pokreslila. Časom som toto tajomstvo ponechala odborníkom na výrobu celulózy a nábytku, ale vždy si naň spomeniem, keď sa hovorí o vyrubovaní lesov v súvislosti s plytvaním papiera.
Pred časom som čítala istý krátky príbeh. Hovorilo sa v ňom o požiari v rodinnom dome. Všetci vybehli von, iba malé dievčatko zostalo dnu. Plamene šľahali do veľkej výšky, nebolo možné dostať sa späť do domu. Odrazu sa otvorilo okno na hornom poschodí, v ktorom prestrašení rodičia zbadali svoju dcéru. Otec stál pod oknom a volal, aby vyskočila. Dieťa ho cez dym a plamene nevidelo a malo veľký strach. „Ja ťa vidím, a to stačí,“ povedal otec, a tak ho dieťa poslúchlo. Dôverovalo mu, a to ho zachránilo...
V dnešnej uponáhľanej dobe máme pocit, že všetko ide akosi rýchlo. Nevieme, čo skôr, krútime sa okolo povinností ako pes naháňajúci vlastný chvost. Napriek tomu nás sem- tam dokáže spomaliť nejaké to čakanie. Čakáme skoro všade, v paneláku na výťah, v reštaurácii na obed, na vlak, na autobus, v čakárni u doktora, v obchode... i pred ním. Čakáme ako na spasenie. Musíme si vedieť krátiť čas, keď už sa ho ponáhľame prečkať. A čím lepšie, než debatou. Tak sa rozprávali aj tí štyria čakajúci v sychravom jesennom počasí.
Rodinná oslava je udalosťou, ktorá našu rodinu vždy aspoň na chvíľu udrží pokope. Inak sme všetci rozlietaní a stretávame sa viac menej až večer, keď ideme spať. Práve preto naša babka pokladá rodinné oslavy za niečo mimoriadne dôležité. Beda tomu, kto by sa z nich chcel uliať! Babka je najmilšia osoba pod slnkom, ale keď sa nahnevá, najradšej by sme sa ukryli do myšacej diery, aby nás nenašla.
Ráno vstávam na neslávne známy tón budíka, ktorý ma neutíchajúcim pípaním napokon predsa len vytiahne z postele. Po absolvovaní typického rituálu v kúpeľni a chutného rituálu v kuchyni sa vyberiem do mesta. Ešte mám necelých desať minút do odchodu autobusu. Rýchlo nahádžem veci do kabelky, prehodím cez seba kabát a obujem si... topánky? Kde mám topánky?
Kuchyňa je miestom, kde skôr či neskôr, dobrovoľne alebo z povinnosti skončí každá žena. Tu sa kuchtí predstavenie, v ktorom hrá žena hlavnú postavu od nepamäti. Hádam už v praveku sa homo habilis ženského pohlavia zapodieval prípravou potravy pre celú tlupu svojich súkmeňovcov. A musela to byť žena, ktorá o niekoľko storočí, možno aj tisícročí neskôr vynašla nádoby, hrnce a panvice, čo sa dali použiť aj inak, než len v sebaobrane. A keď nastal čas revolúcie a konáre stromov nahradili varechy, nehovoriac o ich neskorších kolegoch z plastu, osud žienky gazdinky sa spečatil.
- Mami, čo to robíš?- začudovala sa štvorročná Katka pri pohľade na bielu masu.- To je sneh, zlatko. Sneh do koláča. Vieš, do toho s čerešňou navrchu, čo ti minule tak veľmi chutil.- Sneh?- neveriacky sa na mňa pozrela.- Áno, vidíš? Je biely, skoro ako ozajstný. Koláčik sa istotne podarí!- odpovedám zvedavej tváričke, ktorá zjavne nepochopila túto snehovú nádielku, a tak sa radšej pobrala hrať do izby.
