Michaela Borovská
Smädná
Vyschnutá studňa, ktorej dno nemá hĺbku. Vyprahnutá...
"Len z Božej milosti som tým, čím som..." (1Kor 15;10) Zoznam autorových rubrík: Poézia, Viera a zamyslenia, Zo života, Rozprávky a básničky, Texty piesní, Súkromné, Nezaradené
Áno, Pane, odteraz Ťa prestávam prosiť. Už viac nebudem prosiť za seba, za svoje túžby, plány a sny... Nikdy viac! Ďakujem...
Utláčaná krehkosť v mojej dlani úzkostlivo túži uniknúť. Scenáre budúcich rozvalín duše prebleskli tmavou uličkou samoty.
Túžim... padať a čakať, kým ma niekto chytí. Túžim plakať a čakať, kým ma niekto utíši. Ty to robíš vždy...
Pramene poznania odhalia veľa a zároveň tak málo. Nazerám do ich hlbín, necítim však nič.
Istota idylických dní. Dávaš ju a vzápätí berieš. Ostalo boľavé prázdno. Dočasná vzdialenosť.
Labyrint možností preplieta strach. Hlavou mi víri nespočetné množstvo otázok. Pochybnosti - tie na prach ľahko rozdrvíš...
Srdcervúci a bolestný je pohľad na Teba. Na lícach slaná chuť súcitu. Prvýkrát prehovoríš: „Premieňaj svoje slzy na slzy ľútosti.“ Je mi zo seba nanič. Prvýkrát skutočne plačem.
Odsúdený... Kým? Mnou. A úplne neprávom. Hľadím na Teba s výčitkou a dokonale vykonštruovaným obvinením. Spáchal si zločin lásky! Odkedy sa zaň umiera?
Doráňaná tŕním vrývajúcim sa do komôr a predsiení srdca, ktoré stále túži biť, len nevie ešte pre koho má.
Náhodou sa na vyschnutej púšti zaleskla rosa a náhodou vzbĺkla zápalka vo vlhkej tráve...
Už len vybaviť pár vecí. Iba to a to... a už... Čas beží a ja sa tak nerada ponáhľam (nečudo, že všade meškám). S hrôzou zisťujem, ako sa popri ceste rýchlosťou svetla mihajú stromy. Bežím...
Prehrabávam sa v povinnej aj nepovinnej literatúre a čítam, zháňam, hľadám... Prezentácia seminárnej práce mi už doslova dýcha na krk a tak je už načase začať niečo s tým robiť. Vývinová psychológia je fascinujúci vedný odbor plný odhaľovania tajomstiev života. Všetko začína už dávno pred jeho narodením... Život je skutočným zázrakom, pred ktorým máme zatajený dych a neostáva nám nič iné len žasnúť, obdivovať ho, chrániť a samozrejme naplno žiť.
Nechal som Ťa tu len tak, opustil, čo som mal rád. Našiel som iné šťastie, už neviem povedať nie.
Nad jazerom sa trblietali hviezdy a svojou žiarou osvetľovali jeho hladinu. Vzduch bol čerstvý, voňal za rozkvitnutými leknami.
Dážď sa hlboko do zeme vpíja, moje vnútro búri sa. Slzy skryté pod povrchom a ja neviem prečo trápim sa...
Je presne desať hodín ráno. Konečne ma po dlhšom čase neprebúdza zvonenie budíka ale pípanie organizéra, ktorý mi pripomína, že nastal ten správny čas...
Dnešný deň v nás môže vyvolať spomienky na minulosť, na vôňu karafiátov a gerber, gratulácie... Ale nemusí. MDŽ nie je iba socialistickým prežitkom, ale chvíľou kedy môžeme (mali by sme aj častejšie) vzdať úctu tej nežnejšej polovičke ľudstva – ženám (a to nehovorím len preto, že som ženou).
V srdci vysoký múr, neviem ako ho zbúrať. Zlepený z tehál hriechov. Postavil som ho sám.