Kontakt: +421911182711 Zoznam autorových rubrík: Nevážne, Politika, Súkromné, O kríze a nešťastí, Odborná problematika, Zamyslenia písané pre RTVS
"Obrovský arzenál vražedných zbraní. Premeňte sa na tajomných a mocných netvorov. Zástupy strašidelných príšer, zobrazujúcich hrôzostrašné popravy." Myslíte si, že ide o scenár hororu? Nie. To iba predajňa siete DRÁČIK v bratislavskom Auparku fikane láka malé deti k rozmarným hrám. Neveríte?
Predvčerom doobeda som sa vybral na Ministerstvo vnútra v agónii dlhoročnej a slepej viery v zlepšenie fungovania záchranného systému tejto krajiny. Vo dverách som si podával kľučku s trojicou, ktorú na takých miestach často nevídať: mimoriadna doba si však zjavne žiada mimoriadne riešenia. A tak som ďalších desať minút čakal, kým sa službukonajúca policajtka prestane červenať nad záplavou šťastia z kontaktu s občianskym preukazom Maťa Ďurindu a z pohľadu na vyrehotaného Jozefa Ráža. Meno toho tretieho barda slovenskej kultúry mi síce uniklo, no tuším hrá v jednej z kapiel dvoch vyššie menovaných. Policajtka bola milá a ochotná a o tento vrcholný okamih sa musela podeliť s kdekým, nuž som sa s vysvetlením, že má pomalý počítač dostal na rad až o tých spomínaných desať minút. Našťastie.
“Hovorí pravdu, ktorú zažil a my mu ju musíme veriť". Až táto veta z blogu Michala Pataráka ma donútila sa po mesiacoch opäť vrátiť k téme, ktorá už svojim hlukom naozaj unavuje. Napísal ju človek, ktorý je zjavne mysliacou bytosťou a jeho blogy čítam rád. Niekedy súhlasím, inokedy nie. Tentoraz však iba nerozumiem. To naozaj? Kde sa vôbec u kriticky mysliacich ľudí berie ten kategorický imperatív? To už sme naozaj všetci rezignovali na vlastný úsudok, na overovanie, aspoň na pokus o objektívne zhodnotenie? Na odstup, na čas na premýšľanie? Sme opäť stádom, iba nás ktosi ženie opačným smerom? Už zasa niečo musíme?
Tak som sa opäť raz dozvedel, že už samotnou svojou existenciou škodím celej planéte. Povedal mi to člen sekty, ktorá má za pápeža Petra Sagana, po cestách sa jej členovia pohybujú v krikľavofarebných trikotoch obsypaných logami slávnych firiem, ktoré aj ich iste sponzorujú a ktorí sú automaticky morálne na výške, lebo ich vyleštené stroje nejazdia na naftu a ani na benzín. Mediálne ich bolo počuť zvlášť v období Európskeho týždňa debility, keď sa škodoradostne vyžívali v kolapse dopravy v Bratislave. Pamätníci si iste spomenú na zúženie profilu Staromestskej a Štefánikovej ulice, keď autá odrazu smeli jazdiť iba v jednom pruhu. Jedným z hesiel tejto sekty je, že autá nepatria do mesta. Patria však do mesta bicykle?
Po minulom článku sa na moju hlavu znieslo množstvo obvinení, z nich jedno naozaj zaťalo do živého: dozvedel som sa, že si ma platí židovská lobby. Vzhľadom na fakt, že všetky najväčšie tajomstvá sveta pozná len Mossad a diskutéri na sme.sk, musím s pravdou von. Nuž áno, som žoldákom, no zatiaľ mi na moju štvavú propagandu chýbajú peniaze. Aj som tej milej lobby minule písal, či by sa nenašiel nejaký judášsky groš, no ona stále nič. Neplatí. A keď jej skúšam volať, ani nezodvihne telefón, lobby jedna nepodarená. Som urazený. A tak dnes za trest nepoužijem jediný židovský zdroj a vystačím si s tými palestínskymi, či arabskými. Uvidíme, či to pomôže.
Môj život a práca jasne dokazujú, že súcit s trpiacimi a ani porozumenie pre navonok niekedy zdanlivo nepochopiteľné ľudské rozhodnutia mi nie sú vzdialené, pracujem rád aj s ľuďmi, ktorých väčšina na ulici radšej zďaleka obíde. Rasizmus je mi tiež z duše odporný. Rovnako ale aj politická korektnosť, ktorou sa kryjú mnohí pokrytci. Zúriví kritici nasledujúcich riadkov to teda budú mať o čosi ťažšie: ale nebojím sa o nich, iste si poradia. Tak, ako si vždy poradí aj umelecká agentúra Pallywood, ktorá ma nadšených spolupracovníkov v obrovskom množstve svetových spravodajských agentúr. A pravda? Hm.. Koho dnes čosi také zaujíma?
A je to tu zas. Médiá, vrátane tých sociálnych zožujú každú trochu zaujímavejšiu udalosť a skôr, než ju stihnú poriadne stráviť, letí z nich všetkými možnými otvormi. Kvalita výsledného produktu tomu zodpovedá. A iste, je ľahké nájsť si veľký cieľ, najlepšie symbol USA a donekonečna sa doň triafať. U autorov podobných lží, nezrelých psychopatov s chorobným strachom zo silného falusu to iste plní svoju hojivú funkciu a potiaľto je to ok. Prečo to však magorom žerú aj ľudia, u ktorých by sa dala predpokladať schopnosť myslieť?
Druhý diel príbehu žobrákov z bratislavských ulíc mal zvláštny účinok: prišli mi desiatky mailov od ľudí, ktorých sa dotýka zneužívanie živých bytostí na otrockú prácu. V tých mailoch bolo množstvo informácií, ktoré mi umožnili dokončiť mozaiku celého príbehu. Aj vďaka týmto ľuďom, či skôr hlavne vďaka nim dnes píšem tretí a zároveň posledný článok na túto tému. Prišiel som na hranicu, za ktorou by to celé malo byť už len vecou orgánov činných v trestnom konaní a ani sa nechcem priživovať na téme, ktorá je parazitizmu beztak plná po okraj. Zdrojom veľkej časti toho, čo nájdete nižšie sú mnohí, ktorí mi v začiatkoch pomáhali priamo v teréne, alebo neskôr poskytli unikátne informácie, bez ktorých by som sa ďalej nepohol. Moji blízki, taxikári, predavačky, novinári, učiteľ, policajt, ľudia, čo denne brázdia ulice a záleží im na tom, čo sa okolo nich deje. Chcel som, aby mi pomohli odhaliť tajomstvá gangu. Podarilo sa.
Nebudem tu vŕtať do prípadu, ktorý otriasa Slovenskom a už vôbec sa necítim byť oprávnený stavať sa na ktorúkoľvek stranu. Držím palce, aby dopadlo všetko, ako má. Vediac, že svet je plný ťažkých príbehov, ktoré nemali to šťastie a nestali sa senzáciou, chodím ulicami o čosi tichšie, než náhle prebudení demonštranti. Chodím a dívam sa. Panskou ulicou chodím roky a už takmer neodmysliteľne ku nej patrí vlajka spojeneckej krajiny, ktorá má nesmierne množstvo dôvodov na hrdosť. Už si ju ani neuvedomujem, je vždy na svojom mieste a rozvinutá. Včera sa ale čosi stalo: z okna sa vyklonila postava a britskú vlajku omotávala okolo žrde. Keď skončila, s podobnou dôkladnosťou urobila to isté vlajke Únie. Veľvyslanectvo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska práve ohlásilo bizarnú kapituláciu.
V článku nazvanom "Otroctvo v uliciach Bratislavy, 21 storočie" som pred časom priniesol príbeh jednej podarenej rodinky, v ktorej je takmer všetko inak, ako by malo byť. Toto je čosi ako pokračovanie, pretože som sa sa pozorovaniu takmer neviditeľného života pouličných citových vydieračov venoval dlhé týždne. Za zdanlivo banálnym príbehom jednej rodiny sa začal odvíjať ďalší, v ktorom už vystupuje oveľa viac hercov. Objavujú sa predtým nevidené súvislosti, zdanlivé náhody sa menia na pravidlá. Už viem, že je to divadelný príbeh, už poznám mnohých hercov a aj kulisy. Už je tu cítiť aj jednotný režijný rukopis. No samotného režiséra asi nikto nikdy nespozná. Mesto je plné desiatok postihnutých cudzincov, ktorých sem zvážajú z tých chudobnejších krajín za jediným cieľom: vyvolať súcit a skasírovať peniaze. Ulice sa stávajú prehliadkou bizarností..
K celebritám necítim vôbec nič. Nepatrím ku nim a ani nerozlišujem ľudí podľa tohto kľúča. Nerozumiem potrebe nechať si fixkou na telo načmárať podpis a potom sa pár dní neumývať. Nerozumiem tej posvätnej bázni a potrebe šepkať "to je On" a za Jeho chrbtom potom tajne ukazovať prstom. Nechápem, prečo sa niekto fascinovane díva na rozmazané fotky nejakej nahej nešťastnice tajne odfotenej kdesi nikde. A už vôbec mi nie je jasné, kde je tá hranica, za ktorou sa z vás odrazu stane verejná osoba bez práva na súkromie. Tí ľudia chodia na wc, bolia ich zuby a keď sa spotia, páchnu, ako ktokoľvek iný. Prečo to ale vôbec riešim? V stredu sa opäť po roku posadím na bicykel s mnohými, ktorým sa zvykne hanlivo nadávať do celebrít. Spojil nás spoločný nepriateľ: volá sa Epidermolysis bullosa.
Tak, už som do toho spadol aj ja. Čakal som týždne, či táto kauza utíchne aj bez toho, aby som dostal chuť sa ku nej vyjadriť. Nepodarilo sa. Držal som sa poctivo, nuž ale už sa mi viac nedá. Riskujúc, že možno opäť naštvem zopár mojich priateľov, alebo poteším tých, ktorí ma majú plné zuby, píšem, čo si už dávnejšie potichu myslím. Potichu preto, lebo som presvedčený, že ani mňa, no ani mnohých iných do toho vôbec nič nie je. A nemyslím tým iba nekatolíkov, neveriacich a ostatnú háveď, ktorej som súčasťou. Na rozdiel od väčšiny veriacich sa domnievam, že ani ich do odvolania arcibiskupa rovnako nie je nič. Prečo?
Tak, ako skoro vždy, keď sa mi naskytne pár hluchých minút, využijúc príležitosť, zaspím. Najčastejšie v aute, samozrejme, len pokiaľ stojí. A pokiaľ je to len trochu možné, urobím si pohodlie, sklopím sedadlo, nohy vyložím na palubovku, a ešte ruky za hlavu. Nazývať to pohodlím je trochu pritiahnuté za vlasy, ale trocha si zdriemnuť sa takto dá a zvyk vás naučí. Pokojne zaspím, pokojne sa prebudím a ide sa ďalej. Zvyčajne. Ten posledný spánok však skončil takpovediac diplomatickým konfliktom.
Je zvláštnym paradoxom, že ľudia vystavení slobodnému prístupu k informáciám strácajú časom schopnosť rozpoznať manipuláciu verejnej mienky zo strany profesionálnych manipulátorov. Paradox je to zvlášť v porovnaní s desaťročiami, v ktorých sa aj priemerný čitateľ Rudého práva dokázal zo scenzurovanej žurnalistiky a množstva vynechaných viet dozvedieť všetko podstatné. S koncom totalitárneho systému sa mediálne manipulácie neskončili, iba sa z primitívnych a ľahko rozoznateľných rozvinuli do oveľa ťažšie identifikovateľných foriem. V rozhovoroch a článkoch Romany Schlesinger sa týchto drobných a na prvý pohľad neviditeľných, zato však účinných trikov nájde hneď niekoľko. Poďme sa teda pozrieť z odstupu, ako sa vyrába mediálny produkt určený masám schopný - podľa vlastných slov Romany Schlesinger - zasiahnuť veľkú cieľovú skupinu.
Ak máte pocit, že zle vidíte, vidíte dobre. A titulok nie je vôbec ironický. Som presvedčený, že práve toto sa stalo a stále deje. Nedajúc na dobrú radu Sama Marca, môjho milého spoluporotcu v jednej skvelej blogovacej súťaži je tento blog venovaný téme, ktorá sa môjho života dotýka iba okrajovo, avšak zvuky bubnov na oboch stranách barikád prehlušujú všetko naokolo vyvolávajúc falošný dojem, že na Slovensku okrem manželstva homosexuálov a Róberta Fica už neexistujú dôležitejšie témy. Bolia ma z toho uši, nuž sa pokúsim tie bubny stíšiť. Pravda, naivný nie som, skôr zahučia ešte o čosi viac. Tak nech je aspoň zábava..
V uliciach Starého mesta môžete stretnúť miestnych, čo poznajú každý múr, môžete stretnúť turistov, ktorí sa na pár hodín vyroja z lodí v prístave, aby ešte pred zotmením nastúpili na palubu: môžete stretnúť aj typy, ktoré možno identifikovať len ťažko. Muži, ženy, krásky a aj ošklivé baby, o chlapoch ani nehovoriac. Bežný život bežného mesta. Tých všetkých môžete stretnúť, ak dáte iba na prvý pohľad. Na ten druhý sa však objaví aj o poznanie ošklivejší obrázok. Uvidíte spodinu, ktorú radšej nepozorovanú míňame, lebo nás obťažuje si čo i len predstaviť, čo je to asi za život. A možno uvidíte aj otrokov, čo nestihli osláviť ani desať rokov a už musia pracovať tvrdšie, než mnohí dospelí. A dospelí, ktorí ich pasú, sa zatiaľ lenivo vyhrievajú v lakomých lúčoch aprílového slnka. Bratislava, 21 storočie.
Slnečný deň ako stvorený na trojdňový výlet do Švajčiarska: kto by odolal pozvaniu dobre situovaného otca jedného zo spolužiakov? A tak sa na palube stretlo 12 kamarátov a dvaja piloti, lyžiarske vybavenie v nákladovom priestore, niektorí ešte nikdy neleteli, perfektná atmosféra.. Na výzvu z veže vpustil kapitán na palubu dvoch mužov z ochrany letiska tesne pred vjazdom na dráhu kvôli mimoriadnej kontrole na prítomnosť výbušniny. Nik v lietadle netušil, že išlo o falošné volanie a že sa otvorením dverí začína úplne iný príbeh, než si naplánovali. Raj sa v sekunde zmenil na peklo.
Možno je celý smútok sveta zložený iba zo smútkov tých, čo ešte nenašli svoj svet. Možno sú všade naokolo tisíce Hemingwayov, no iba jedného z nich napadlo písať. A všetci ostatní, čo sa nerozhodli správne robia svet smutným. Smútok je nákazlivá choroba a príznakom tej choroby je hnev a ešte zloba, zloba na všetkých, ktorí sú krajší, mladší, starší, bledší a tí bledší zas pre zmenu závidia tým tmavým. Nakoniec závidia všetci všetkým. Takmer.
Zrejme len nedostatok času a kopa práce pri boji o kreslo podpredsedu parlamentu zatiaľ Igorovi Matovičovi zabránili, aby túto bombu zverejnil pred médiami a verejnosťou. Za výsledok v predčasných parlamentných voľbách získa toto iba formálne existujúce hnutie s celkom štyrmi členmi 4 944 522 Euro (takmer 149 miliónov korún). Na jedného člena hnutia OľaNO teda pripadá bezkonkurenčný zisk vo výške 1 236 130.5 Eura (viac ako 37 miliónov korún!). Smer, KDH, SDKÚ, SAS a iné štandardne fungujúce politické strany môžu len tíško závidieť. Zatiaľ čo tisícky ich členov poctivo platia členské príspevky a pracujú na rozvoji svojich strán s napnutými rozpočtami, štyria neobyčajní ľudia sú v balíku, a akom sa obyčajnému človeku nedarí ani snívať. Bez vládnej zodpovednosti, bez rizika.
Ten titulok našťastie nevypovedá nič šokujúce a nečakané o mojej sexuálnej orientácii, no nie je to ani preklep. Je to len presný popis jedného zvláštneho príbehu, ktorý sa stal už dávno, no zverejniť som si ho zatiaľ netrúfol. Dodnes. Stalo sa to na oslave mojich narodenín ešte v čase, keď sa to veselé dvojčíslie ešte začínalo trojkou. Dnes je už o poznanie smutnejšie :o) V ten krásny večer..
