Je ich päť. Ona, matka, starší syn a staršia dcéra, a dvaja mladší súrodenci. Zvyčajne vidno iba ich, možno desaťročné dievča a o čosi mladšieho chlapca. V rukách malé harmoniky, pod zadkom malá rozkladacia stolička. Pred sebou pohárik z McDonaldu, tiež malý, takmer prázdny a rovnako prázdny pohľad, ktorý sa iba málokedy skríži s tým vašim. Zvyčajne sa dívajú do zeme a smútok z nich možno len cítiť.
Cez víkend, no aj v hociktorý pracovný deň, podvečer, no najradšej doobeda, vždy vtedy môžete počuť ich tiché harmoniky. Každú chvíľu z inej uličky, z iného nárožia. Občas stíchnu, potom sa zasa rozoznejú celkom inde. Najprv som nerozumel, prečo je tomu tak.
No o pár dní som porozumel: okrem dvoch malých smutných muzikantov sú v uliciach aj ich starší súrodenci. Tí nepracujú, ak postávanie na križovatkách uličiek nepovažujete za prácu. Sledujú, či sa náhodou neblížia policajti, alebo ktokoľvek, kto im pripadá podozrivý. V okamihu, keď sa im niekto znepáči, dajú si nenápadný signál a z dieťaťa zneužívaného v otroctve sa zrazu stane prechádzajúce sa dieťa, čo si práve nesie na pleci harmoniku.
Okrem stráženia majú aj inú úlohu. Kedykoľvek sa v pohárikoch objaví niekoľko mincí, vysypú ich do svojich vrecák a kamsi odchádzajú. Chlapec v kapucni sa zdrží sotva dve sekundy a už ho niet. Stráži na rohu, odnáša peniaze, niekedy dokonca sám hrá. No to sa stáva málokedy. Je už na prácu príliš veľký.
Tu končia peniaze z pohárikov. Na rozdiel od pracujúcich detí matka len vychutnáva pohodlie pešej zóny, občas si kápov pošle pre kávičku a niekedy aj sendvič. Dobrá výživa je základom životnej spokojnosti. O uličku ďalej jej dieťa nenápadne plače a díva sa iba do zeme. Keď príde signál, uteká, kým kápo nenájde vhodnejšie miesto. A potom hrá znova, a zas. Staršia dcéra sa od matky učí výnosnému remeslu.
Ktovie, možno niekedy videli školu aj zvnútra. Ale skôr nie. Posielať deti do školy sa nevypláca. Do tých rumunských obzvlášť. Ulica ich naučí viac. A tak sa učia. Ako rýchlo a nenápadne odovzdať všetko, čo vyvydierajú od súcitných okoloidúcich. Facka od sestry príde v sekunde, keď sa peniaze z pohárika sypú príliš pomaly. Disciplína predsa musí byť.
A znova sa uteká, lebo policajtov je zrazu akosi priveľa. Kilometre za deň, desiatky krát, stále iné miesto. Stále dookola.
Najmladší chlapec má občas aj sprievod. Zrejme aby sa nebál, lebo ľudia sú zlí a rodina sa vždy postará..
Tú šťastnú rodinku však len vo vzácnych okamihoch stretnete pohromade. Ak napriek všetkým bezpečnostným opatreniam niekedy absolvujú kontrolu polície, sú iba vyjavenými turistami, čo nechápu, kde je problém. A policajti vraj nič nezmôžu.
Tak kto niečo zmôže?
