Dosť som toho prežil, veľa som zažil a máločo som prežul. 20 rokov "po" sa denno-denne potýkam so svojvôľou boľševikov, prezlečených do aktuálne vhodných straníckych tričiek. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Namosúrený chlapík mi vrazil do ruky tlačivo. Malo nadpis: "Ste spokojní?" Po tom, čo sa ma snažil ošklbať ako kura do polievky. Po tom, čo zo mňa spravil Sísyfa. Alebo scarabea. Alebo hovnivála. Alebo to, čo si ten tvorček tlačí pred sebou. To asi najskôr."Ste spokojní?" Nuž, zaskočila ma tá tlačená otázka. Cítiac sa ako tlačená gulička.
Pozerám sa na bizarnú fotomontáž v nejakom tom našom naj...časopise. Jej bizarnosť je absolútna. Štúr, Tiso, Dubček, Hlinka, Masaryk a Štefánik. Pekne spolu. Pod znakom dvojkríža.Nie je to humoristický časopis a nie je to humor. Začínam prehliadku v panoptiku stovky navrhnutých Naj...Slovákov.
Šedý deň. Šedý asfalt na šedých chodníkoch.Šedá obloha a šedé kvapky. Šedé tváre.Šedé mesto. Šedá hladina rieky a za ňou šedý obzor.Šedý zákal.
Spoznal som ho pred rokmi. Lacka. Uź vtedy bol "bývalý lodník". Po rokoch sme sa stretli. Na jeho lodi, v jeho kabíne, v jeho zážitkoch, snoch, v jeho definitíve.S priateľmi treba absolvovať poslednú cestu. Tú poslednú pred tou poslednou.S priateľmi treba až do konca. Iba vtedy je to vzťah bez konca.
Všetci niekde a nejak žijeme. Niektorí vo vilách, niektorí v hŕbe železného šrotu.Edo žije v krabici. 6x6 metrov. Z hrdzavého železa. Na vilu-maják sa pozerajú všetci zahraniční turisti, ktorí plávajú popod Devín.Na Edov domov v prístave vidieť len z druhého brehu.
Každý z nás má ten „svoj“ vlastný breh a pozerá sa z neho na život. Na život tých, ktorí sú „za vodou“. Príliš často sa mi zdá, že ten „môj“ breh je zarastený burinou, plný ostrých skál, že naň nesvieti slnko, že na tom druhom...
Raz za čas je dobré hýbať sa. Aj pohnúť sa. Je dobré vidieť a ešte lepšie počuť. Pretože je dobré pamätať si.
Človek, ktorý napísal podstatnú časť tohto článku, nežije už 5O rokov. Bol to obyčajný muž. Alebo neobyčajný? Urobte si kávu alebo čajík a čítajte. Prosím.
Nie, nie o hymne, nie o národobijcoch a národovcoch, ani o bleskoch nie. Tá dáma vpravo napovedá - o pohode v nepohode. Nech sa páči ďalej!
Celé predpoludnie som strávil v archíve. Chvejem sa doteraz. Úctou.
Čo nemám a čo mám, o čom snívali tí, čo nedožili a ako žijú (možno) tí, čo nesnívajú. Alebo "keby sme boli králi".
Rumunsko nie je "in". Dovolenky tam nie sú "cool". Rumunsko nenavštevuje "high society". Rumunsko nie je raj "celebrít". Prežíva katastrofu, o ktorej takmer nikto nevie.
Zamyslenie nad odkazom. Zamyslenie nad (niektorými nami). Teda, o niektorých z nás. Nad... ešte nie som. Ani nadčlovek, ani v nebi.
Prišiel som na to večer, pri sledovaní televízneho spravodajstva. Jednoducho som nekvalitný. A basta. Zajtra skočím do pohrebnej služby a stanem sa predplatiteľom jej služieb.
To horké slovo "černobýl". V podstate nič zvláštne. Drsné tmavozelené lístky a tuhá stonka, akoby prifarbená fialovým atramentom. Má horkú chuť tá bylinka. To slovo má horkú príchuť.
Stojím na balkóne a pozerám sa z jedenásteho poschodia. Hanbím sa. Je mi ich ľúto. Dievčat. Hanbím sa za mužov.
"Mne, ako milovníkovi DVD je ukradnutá kniha..., mne, ako lesbičke, sú ukradnutí muži..., mne, ako gayovi, sú ukradnuté ženy..., mne, ako heterosexuálovi, sú ukradnutí gayovia a lesbičky... mne, ako milovníkovi kníh, je ukradnutý šport....mne, ako kresťanovi je ukradnuté....mne ako ateistovi, eštébákovi, lumpovi,slušnému občanovi je ukradnuté..."
Dnes každému leziem na nervy. Od rána. V práci. Najskôr to všetci brali ako jeden z mojich ďalších "dní blbcov". Od "Deň blbec". Okolo deviatej ma už všetci obchádzali oblúkom. A ja úspešne leziem na nervy ďalej.
Malo by byť správne "tešidlo" - teda, spisovne. Ale tešítko je krajšie. Kamarát ma naučil mať rád "tešítka". Sú všade okolo nás, len....
Golfová, parková, tenisová, lúčna. Tá posledná je zmes. Zmes je odolná, u psíkov vraj aj inteligentná. Mám rád zmes. Názorov, chutí, rás, ale aj trávnu zmes. Štandartku pijem od puberty. Teda-stále.
